. Už aj preto, že videli český film Adéla ješte nevečeřela a jej apetít, požierať ľudí.
Mäsožravky sú úplne obyčajné rastliny s jednou vlastnosťou navyše. Svoj život si z času na čas okorenia mäsitým pokrmom. Slúžia im na to pasce rôznej veľkosti, tvaru, sfarbenia a spôsobu chytania koristi. Väčšina z nich rastie na pôdach chudobných na živiny, a to po celom svete od severu Kanady, cez Sibír až po tropické oblasti dažďových pralesov ako Borneo či Filipíny. Rastú aj na našom území. Sú adaptované na to, aby chytali hmyz a iné drobné živočíchy buď aktívne alebo pasívne.
Zaraďujú sa do ôsmich čeľadí. Prevažná väčšina je viazaná na také chudobné stanovištia, ako sú rašeliniská. Na to, že sa prispôsobili nehostinným podmienkam, museli mať podnet. Dnes ich nájdeme rásť najmä v extrémnych podmienkach. Málo organických látok v pôde ich donútilo prijímať živiny z iných zdrojov. Majú zelené listy, takže fotosyntetizujú. Majú koreňový systém, aby mohli prijímať živiny z pôdy, keby ich v nej bolo dosť. Podiel látok, ktoré získavajú z hmyzu nie je veľký. Literatúra uvádza 20 až 50 percent, čo závisí od toho, kde sa vyskytuje.
Jedna skupina rastie na rašeliniskách a vresoviskách, ďalšie v oblasti tropických ostrovov Ázie, odkiaľ pochádzajú napríklad známe nepentesy čiže krčiažníky s najväčšími pascami. Pretože sa niektoré nedokážu koreňmi dostať k živinám, rastú epitificky v korune stromu. Je tam taká bujná vegetácia a taký konkurenčný boj, že sú to liany, ktoré sa šplhajú po kmeňoch. Iba tam si našli miesto na život. Preto majú pasce, do ktorých chytajú hmyz alebo nejaké drobné živočíchy ako žabka, netopier alebo škorpión. Niektoré netopiere dokonca v pascách nocujú, chránené pred svojimi nepriateľmi Dokážu sa zachytiť v nich tak, že nespadnú do tráviacej šťavy a neutopia sa. Ale občas to aj nevyjde...
Rastú tam, kde je najhoršie
Jednoducho povedané, pasce slúžia na prežitie týchto chránených rastlín so zvláštnymi schopnosťami. "Ich veľkosť sa pohybuje od pár centimetrov až po tie najväčšie, ktoré sú vysoké aj meter," vysvetľuje odborný pracovník botanickej záhrady Peter Fridman. "Vybavené sú nimi napríklad saracénie vo východných štátoch USA. Najväčšie krčiažníky nepenthesy z tropických ostrovov Ázie môžu mať pasce až do 50 cm a množstvo tráviacej šťavy v nich je jeden a pol až dva litre. V súčasnosti nie sú známe žiadne dreviny, teda stromy či kry, ktoré by boli takto prispôsobené na chytanie hmyzu. Je to len špecialita bylín. Najzaujímavejšie na našej výstave boli nové druhy heliamfóry zo stolových hôr južnej Ameriky, z Venezuely a Brazílie. Rastú vo výške 1 000 až 3 000 metrov nad morom, kde pravidelne stále veľa prší a prívalové dažde zakaždým pôdu ochudobňujú o živiny, a predsa tam rastú a dokážu prežiť. To len preto, že si prilepšujú hmyzom. Zaujímavou rastlinou je aj cefalótus, ktorá pochádza z juhozápadnej Austrálie, kde je v lete úplné sucho, vyprahnutá zem na prach a v zimných mesiacoch sa stanovištia menia na bažiny a močiare. Najvzácnejšie sú asi tie, ktoré sme mali na výstave."
Pasce nie sú jedna ako druhá. Každá hmyzožravá rastlina je vybavená svojou "loveckou zbraňou". Obyčajní smrteľníci vedia o nich málo, ale odborníci ich delia na štyri základné typy. "Na prvom mieste je asi mucholapka podivná, ktorá má aktívnu pascu. Zatvorí sa, keď sa jej hmyz dotkne. Je to jediný druh svojho rodu. Pochádza z USA a pasca funguje na zaujímavom princípe. Vo vnútri má tri páry dráždivých vláskov. Keď sa dva z nich podráždia, v priebehu pár sekúnd dochádza k zatvoreniu. Mucha je natrávená za niekoľko dní v závislosti na veľkosti koristi. Potom sa pasca zasa otvorí a čaká na ďalšiu obeť. To, čo zostane, uschne a odfúkne to vietor a je pripravená na ďalší hmyz. Zatvára sa veľmi rýchlo, ale závisí to aj od toho, koľkokrát sa zovrela. Prvýkrát je to najrýchlejší pohyb. Zatvorenie sa môže opakovať 10 až 12-krát. Potom pasca hnedne, černie, vysýcha a odpadne. Je to veľmi energeticky náročná činnosť."
Úžasný prírodný úkaz, ale to nie je všetko. Ďalšia pasca je tzv. padacia jama. Je však pasívna, teda je vždy otvorená. Majú ju napríklad saracénie. Nielenže sa nezatvára, ale nad sebou má aj striešku, pod ktorou sú nektárové žliazky. Hmyz je lákaný farbou rastliny, ale aj vôňou nektáru a obsahu, ktorý je už natrávený vo vnútri. Sadne si, dostane sa až na okraj pasce a ako lozí po nej, spadne dovnútra. Steny sú buď veľmi hladké, alebo majú spätné vlásky, po ktorých sa sklzne dovnútra, ale cesta návratu už nie je. Pomaličky padá hlbšie, až sa dostane do tráviacej šťavy a jeho púť sa končí. Rastlina si svoju korisť ukladá jednu na druhú a čerpá energiu. Koľko stihne za sezónu, toľko si toho nachytá. Odtrhli sme si rastlinu, ktorej život sa už končí. Celé vnútro trúbkovitej pasce bolo plné hmyzu až po povrch.
"Ďalší typ pasce hmyzožravých rastlín sú sacie mechúriky," pokračuje P. Fridman. "Sú nimi vybavené napríklad aj u nás sa vyskytujúce bublinatky. Mechúrik má tiež dráždiace vlásky. Keď prejde okolo nejaký drobný kôrovec, larvy komára vo vode a dotknú sa o vlákno, mechúrik aktívne vsaje korisť dovnútra. Ďalším typom je lepkavá pasca, ktorú majú napríklad rosičky. Majú trichómy, ktoré produkujú tráviace šťavy. Vyzerajú ako kvapôčky na konci vlásočnicových výbežkov na liste. Korisť sa prilepí a vlásky sa obopnú okolo koristi, ktorá sa metá, aby ju čo najviac zamotali. Pomaličky sa list stáča ako slimák a keď všetko strávi, tak sa zasa pomaličky otvorí."
Jedálny lístok
"Co to žere?, ako sa pýtala v známom filme Dedičství ... Polívkova teta, keď uvidela pštrosa? Je to najčastejšia otázka, ktorá sa okolo mäsožravých rastlín stále točí. Musíme sklamať, ale ľudí nie. Niektoré sú špecializované iba na istý druh koristi. Napríklad mexické tučnice chytajú iba drobnučký hmyz. List totiž nedokáže vyprodukovať veľa lepkavej šťavy, aby dokázal zachytiť väčšiu korisť. Rosičky dokážu chytiť maximálne muchu. Sarracenie tiež len nejaký lietavý hmyz. Tým, že sú krčiažníky veľké a majú dosť tráviacej tekutiny, si trúfnu na všetko, čo dovnútra spadne. Aj drobný hlodavec.
A čo Adéla? "Adéla je sci-fi, výmysel autora filmu. Je to geniálne, ale v prírode takáto rastlina nerastie. Aspoň ju doteraz nikto neobjavil," tvrdí odborník. Keď strčíme prst do pasce, ľudia sú presvedčení, že ich popŕhli alebo sa zatvorí. To nehrozí ani u tých najväčších. Sú to pasívne pasce.
"Hmyzožravky sú tak dômyselne uspôsobené aj na to, aby im nepadala voda dovnútra," vysvetľuje P. Fridman. "Preto majú striešky, aby sa nezrieďovala tráviaca tekutina. Rastlina sa chytenej koristi okrem mucholapiek nezbavuje. Keď si ich pestujeme doma, neprikrmujeme ich hmyzom, ale mali by sme o nich viac vedieť. Niektoré potrebujú špecifické podmienky, vlhkosť, teplo, zálievku destilovanou vodou a pod. Zložité na pestovanie sú krčiažníky. Keď nemajú vlhkosť, netvoria pasce. Úspešne sa pestujú v sklenených vitrínach s machom, ktorý sa zaleje destilovanou alebo mäkkou dažďovou vodou. Je tam dostatočná vlhkosť, pretože sa voda odparuje a pripomína prirodzené prostredie."
Aj u nás tieto zázračné rastliny rastú a treba ich chrániť, pretože ich ubúda z voľnej prírody. Bublinatky žijú v stojatých vodách na Záhorí, v mŕtvych ramenách Dunaja, vyskytujú sa tiež niektoré druhy rosičiek, ale aj tučnice. V oblasti Bardejova sú ešte nejaké rašeliniská, na Orave, v Slovenskom raji. Nájdeme ich aj v Tatrách. Všetky sú veľmi ohrozené, pretože je veľký úbytok prirodzených lokalít. Pri Sučanoch je jedna, ktorou má prechádzať diaľnica. Močarina s rosičkami sa v priebehu niekoľkých rokov stratí. Tentokrát to bude opačne. Zožerie ju cesta. Aj taký je kolobeh života.
Liečiteľstvo bolo prekonané
Využitie týchto zaujímavých rastlín nie je výhradne okrasné. Niektoré druhy sa v minulosti využívali ako liečivé - antisklerotikum, pri akútnych a chronických zápaloch dýchacích ciest. Účinkom rosičiek boli prikladané rôzne vlastnosti, niektoré až absurdné, napríklad rozklad ovčej pečene, ktorý v skutočnosti spôsobovali motolice. Tropické druhy sa využívali pri dyzentérii, malárii, na vyvolanie miestneho prekrvenia, hľuzy pri zväčšených uzlinách, bolestiach hlavy a nôh.
Donedávna sa v Európe používala tekutina lisovaná z tučníc pri hojení raniek a hadieho uhryznutia na kravských vemenách. Odporúčali sa na hubenie vší a mali chrániť dobytok aj ľudí pred nadprirodzenými bytosťami, mali schopnosť odradiť hada od krádeže mlieka. Na Sibíri sa týmto spôsobom tučnice využívajú dodnes. Z hniloby pečene dobytka boli podozrievané rosičky aj tučnice. Saracénie využívali Indiáni na liečenie kiahní. V Brunei sa tráviaca tekutina z ešte neotvorených pascí využíva ako očné kvapky a vlasový olej. Pripravoval sa z nich napríklad posilňujúci nápoj. V súčasnosti liečivé účinky hmyzožraviek nahrádzajú syntetické látky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
