noc, o plánoch do budúcnosti i svojom „frajerovi"...

Pred 12-timi rokmi, kým sa Dominika narodila, sa udialo mnoho vecí. Tehotenstvo jej mamy prebiehalo normálne, bez problémov. Aspoň jej to lekári tvrdili. Tesne pred pôrodom sa však odrazu všetko zmenilo. Na ultrazvuku, ktorý urobili lekári asi mesiac pred Dominikiným narodením, sa ukázalo, že bude mať hydrocefalus, rázštep chrbtice, podnebia aj pery ... Košickí lekári jej mame nedali žiadnu nádej a oznámili, že dievčatko nikdy nebude chodiť, sedieť, ani rozmýšľať. A dodnes mame Alexandre nikto nevysvetlil, prečo sa to všetko stalo, i čo spôsobilo, že sa Dominika narodila s toľkými diagnózami.

Prvé tri mesiace boli ťažké. Dominika absolvovala pár hodín po narodení operáciu rázštepu a na tri týždne života voperovali pacientke ventil, ktorý odvádza prebytočný mozgový mok do bruška. Do ôsmich mesiacov bola pravidelne hospitalizovaná pre stenózu laryngu, čo znamená zúžený priestor pod hlasivkami a spôsobovalo jej to problémy s dýchaním. Akoby toho osud nenadelil Alexandre dosť, dal jej ďalší úder. Keď mala Dominika štyri a pol mesiaca, odsťahovala sa od manžela, ktorý tvrdil, že to nezvláda. Vraj každý nemôže byť taký silný ako jeho žena. Rozhodnutie padlo po tom, čo na nemocničných chodbách pred JIS-kou, kde bojovalo ich spoločné dieťa o život, údajne povedal - ale ja som chcel zdravé dieťa... Nasledoval rozvod.

A po ňom prišli operácie v Bratislave. Uvoľňovali malej Dominike šľachy pod kolenami, robili jej umelý močový vývod a museli jej dokonca odobrať obličku. Nasledovalo každodenné vyberanie stolice z konečníka dievčatka teplomerom, prebaľovanie a nosenie ťažkého telíčka. Neskôr absolvovala ďalšie dva zákroky - uvoľnenie miechy v mieste rázštepu a operáciu skoliózy - ťažkého skrivenia chrbtice... Dominika už má za sebou aj operácie nôh, pri ktorých jej dali štepy do členkov, urobili Achillovu pätu, spevnili chodidlá, vyrovnali kolená, predĺžili šľachy - abduktory a flexory. A to ešte stále nie je operáciám koniec...

Napriek nepriazni osudu sa Alexandra nevzdala. Začala študovať knihy i ďalšie materiály a vždy, keď niečo objavila, utekala za lekármi po radu. „Nikdy som sa však nemusela domáhať pomoci. Lekári v Bratislave ma nikdy neodbili s tým, že toto netreba a načo, veď aj tak je to nanič.... Nikdy ma neodsudzovali za to, že má dcéra 14 operácií a že iba tvrdohlavo skúšam, ako ju postaviť na nohy. Je lepšie urobiť niečo, hoci by to nemalo mať nijaký výsledok, než neurobiť nič a potom si to vyčítať a iba čakať na zázraky."

Tých 14 operácií je hrozivé číslo a zlé by bolo v tomto prípade aj číslo jeden. Už len jeden prípad, kedy rodič vyprevádza dieťa zúfalým pohľadom na operačnú sálu, kde bude trpieť, prípadne ho bude nutné oživovať, patrí do kategórie, ktorú nikdy nechce zažiť. „Keď sa na to pozerám spätne, boli to ťažké chvíle. Bolí to, keď máte dieťa po operácii a povie vám, že videlo svetielko, že ju volali a iba prišiel nejaký ujo. Povedal, že ešte nie je jej čas. Alebo, keď ju máte pred operáciou na rukách a ona sa odrazu začne s niekým rozprávať. S niekým, kto tam nie je, a hovorí: áno, áno, dobre, nebojím sa, budeš tam so mnou... Na sálu odišla bez plaču a v kľude... Mala asi deväť rokov." Alexandra i sestrička iba nechápavo pozerali, čo sa to stalo. Bol to azda jej anjel strážny? Dnes ťažko povedať, lebo Dominika si na to vôbec nespomína.

Ďalšia operácia

Aj v súčasnosti je to ťažké. „Momentálne plánujem vybaviť operáciu chrbtice do Prahy, alebo Brna," vraví mama. "Už bola operovaná trikrát a znovu má šrúbu mimo panvy, čo jej spôsobuje bolesti a tŕpnutie dolnej končatiny. Naraz by jej tam urobili aj posunutý bedrový kĺb aj chrbticu. Na Slovensku takú rozsiahlu operáciu nerobia naraz a jej zdravotný stav si to vyžaduje. To je teraz môj prvoradý cieľ."

Dominika podľa predpovede lekárov nemala nikdy sedieť, chodiť ani rozmýšľať. Iba vďaka tomu, že sa jej mama nevzdala, je dnes dievčatko tam, kde je. Čo cíti, keď sa vracia do minulosti? „Už sa nad tým ani nezamýšľam. Najviac ma teraz trápi to, že ešte sme mali ten jeden veľký sen, že bude chodiť. Ešte vždy dúfam, že to pôjde. Ibaže mi teraz prišla do puberty a je trochu tvrdohlavá. Prestáva cvičiť. Keď bola malá, myslela som si, že keď vyrastie, bude mi v tom cvičení pomáhať a že si povie 'ja sama chcem'. Prestáva cvičiť a ja cítim a vidím, že sa zhoršila v chôdzi. No to pripisujem aj tomu problému s bedrovým kĺbom a skolióze. Nie je nezodpovedná. Keď jej poviem, aby pocvičila, urobí to. Ale sama od seba nie."

Deti s rázštepom chrbtice obvykle nechodia, iba sa plazia. Dominika je však iný prípad. „Prejde po štyroch, dokáže umyť riad i povysávať. Po štyroch prejde do kúpeľne, postaví sa k umývadlu a umyje sa... Myslím si, že na jej životný štandard a pri jej diagnózach to na jej potreby stačí. Myslím, že ju pripravujem tak, že raz bude schopná žiť sama a postarať sa o seba. Zvládne si aj upratať, navariť. Zemiakový šalát na Vianoce robí napríklad iba Dominika. A s veľkou radosťou. Na tie základné úkony, ktoré v živote bude potrebovať, je pripravená. A keď už aj teda nebude chodiť, na vozíčku si pokojne prejde do odchodu, či niekam inam von."

Keď sa človek zamyslí nad predchádzajúcimi riadkami a nad prognózami lekárov, hneď po narodení Dominiky, napadá mu iba jediné slovo. Zázrak. Ako však Alexandra dodáva, určitých košických lekárov už po tých rokoch vôbec nerieši. Ale predsa len niečo urobila... „Vzala som Dominiku, vyparádila som ju a šli sme za nimi. Nechápali a nechceli veriť, že je to naozaj Dominika Zákutná" hovorí s pýchou v hlase Alexandra. „Nemám už v sebe hnev. Som hrdá na to, čo som s ňou dokázala..."

Modré z neba

Dominika, to dievčatko, ktorému lekári nedali šancu, si jedného dňa na internete našlo reláciu "Modré z neba" a napísalo list, z ktorého sa tisnú slzy do očí. „Napísala som Vilovi, že viem, že na Deň otvorených dverí (DOD) do Markízy príde Šeherezáda i Onur," vraví malá slečna. "Moja mamka má ten seriál veľmi rada. Napísala som teda, že by som chcela, aby sa s nimi mohla stretnúť."

Alexandra dodáva: „A povedz, čo si napísala na záver. Z čoho som plakala..."

Dievčatko sa usmeje a pokračuje: „Že som to vysnívala preto, lebo som nikdy mamke nemohla ísť kúpiť žiadny darček na sviatok, či na narodeniny. Lebo som na vozíčku a stále ma sprevádza iba moja maminka..."

A tak Vilo jedného dňa zaklopal na dvere a vzal Alexandru a Dominiku na DOD do Markízy. Obe boli v šoku. „Netušila som, čo sa na mňa chystá," vraví Alexandra. "Po 12 rokoch bolo niečo úžasné byť v hoteli. Mali sme celý deň k dispozícii security a osobného vodiča. Večer nám povedali, že ešte niekam pôjdeme. Keď ma niesli cez tajné chodby hotela, niečo mi začalo dochádzať. Keďže mám ten seriál rada, vedela som, v akom hoteli budú ubytovaní hlavní predstavitelia seriálu Tisíc a jedna noc. Dominika však ostala v hotelovej izbe s produkčnou Majkou. Cestou sme sa s Vilom bavili o seriáli, že ho mám rada. Pozerám to od začiatku a dojímal ma osud Šeherezády i jej syna Kaana. Nepriamo sa stotožňujem so seriálovou hrdinkou."

Keď Alexandra vošla do miestnosti a zbadala manželský pár Bergüzar Korel a Halita Ergenca, neudržala slzy. „Boli úžasní. Človek mal pocit, že ich pozná celý život. Vôbec sa nehrali na hviezdy. Bola som dojatá a ešte viac, keď mi Vilo oznámil, že mi to vysnívala Dominika. Najviac ma mrzelo, že ona mi ani neprišla na um. Stále som ju pokladala za dieťa. Bergüzar a Halit po niekoľkominútovom rozhovore navrhli, aby sme sa presunuli do našej hotelovej izby, a tým prekvapili Dominiku. Obe sme s nimi strávili nezabudnuteľnú hodinu a pol. "

Frajer

Dominika je teraz školáčka na špeciálnej Základnej škole na Opatovskej ceste. „Chodím do šiesteho ročníka. Škola ma baví, mám jednotky, dvojky. Chcem byť lekárka, veterinárka alebo účtovníčka. Mám aj frajera. Je to môj spolužiak a volá sa Kristián."

Alexandra sa smeje a vysvetľuje. „Cez facebook sa jej opýtal, či s ním chce chodiť. Dominika mu odpísala: počkaj, musím sa opýtať mamky. Zavolala ma a ukázala mi, čo jej napísal. Vysvetlila som jej, že je to skoro, nech budú kamaráti. Odvtedy sú dobrí kamaráti. Kristián jej pomáha aj v škole a brávam si ho občas na víkend, keďže nebýva v Košiciach."

Mnohých dojíma osud Dominiky k slzám, ale vždy sa nájdu takí, čo závidia. „Existuje neskutočná závisť," tvrdí Alexandra. "Dostali sme napríklad balíčky s plienkami, zubnými pastami.., to už bolo, že akí my sme už bohatí. Občas mám pocit, že nič od nikoho nechcem, len aby mi dali pokoj, lebo mi závidia aj tú trochu pomoci. Štát mi dá 330 eur plus výživné 100 a je veľmi ťažké z toho vyžiť. Na celý mesiac po zaplatení všetkého mi ostáva zhruba 60 eur..."

Ešte aj dnes spláca pobyty v nemocniciach. "Keby mi prvého nechodil 'Dobrý anjel', neviem, ako by sme vyžili. Často si však poviem, že toto nie je v živote podstatné. No stále sa nájdu ľudia, čo nám budú závidieť. Máme vírivú vaňu od nemenovanej nadácie a istá firma to dofinancovala. Neverili by ste, koľkým práve toto vadí. Máme plastové okná, auto, posuvné dvere, podlahy, zasklený balkón... Všetko z príspevkov štátu a sponzorov, ktorých som si vybavila svojou vytrvalosťou. Ľudia strašne pozerajú na tie materiálne veci. Keby sa to dalo, nech si to berú. Ja im to s radosťou dám výmenou za Nikuškine zdravie..."

S dcérkou trávi mama 24 hodín, dokonca jej robí aj asistenta v škole. „Nikdy by som toto nenechala na cudzieho človeka. Pokiaľ to zvládam..."

Alexandru a jej dcérku trápi ešte jedna vec. „Pokazilo sa nám auto a potrebujeme peniaze na nové. Na opravy šli veľké peniaze, ktoré som požičiavala od známych, z pôžičiek z bánk, nebankových subjektov ... Už je v dezolátnom stave. Začiatkom roka požiadame o príspevok od štátu, ktorý činní maximálne 6 600 eur. Bohužiaľ chýba mi doplatok 4-tisíc eur. Týmto prosím dobrých ľudí, ktorí by boli ochotní nám na to prispieť." (č. konta: 10566921/5200; názov konta: Dominika Zákutná; www.dominika.wbl.sk)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári