Píšu sa vám lepšie dlhé, alebo krátke básne?
- Človek musí niekedy robiť krátke a rýchle pohyby a niekedy sa potrebuje dlhšie pohybovať, aby dosiahol to svoje. Krátke veci sa snažia držať presne toho jedného ohniska, aby sa na krátkej ploche zachovalo pnutie, zachytiť momentálny stav pocitu. O tom je zbierka Psychopolis, psyché je vlastne vnútorný priestor duše, polis sú ľudia žijúci vo väčšom priestore. Pre mňa je typické, že píšem v cykloch. Všetko na seba nadväzuje.
Máte vo svojej tvorbe najobľúbenejšie motívy?
-Isté fragmenty sa v básniach objavovať môžu, ale nemôžete si zase zobrať, napr. „vidím obraz ženy a vidím ju len do pol pása“, musíte ju vnímať celú. Nejde o videnie, ale o fungovanie celého tela. Vo všeobecnej rovine básne nepíšem, ide o to, aby to malo istú konkrétnosť. Do vzťahov sa treba dostať, vytvoriť z nich pradivo, sieť. Najdôležitejšie je v človeku vyvolať chemickú reakciu, aby si človek vedel text aj predstaviť, nielen čítať ho.
Viete si vašu tvorbu predstaviť v klasických viazaných veršoch?
- Bohvie, možno by to šlo, ale už by to bolo také vyrátané, urobené apriori dopredu, a to už by bol zásah, operácia. Niektorí básnici dávajú veršom formu, ale vzniká šialené pnutie, že má to síce formu, ale obsah sa s tým „bije“. Ak by som mal čosi také urobiť, tak ako grif, iróniu, aby to umelo nafúklo alebo potupilo. Dá sa to použiť len zámerne, ako napr. elegantným spôsobom u Shakespeara, alebo si vezmite, ako by sa dala súčasná politika takým vznosným, sonetovým spôsobom ironizovať.
Aké to je byť básnikom?
- Rímsky básnik Horatius raz vyslovil myšlienku, ktorú neskôr prevzali Edgar Allan Poe a Charles Baudelaire, že básnici sú iritované plemeno, podráždení ľudia, ktorí musia na vonkajšie impulzy reagovať. Básnik na podráždenie dáva odpoveď umeleckým dielom, kde môže problém uchopiť úplne iným spôsobom. A môže ho vychýliť aj v dobrom slova zmysle, nielen neustálene a negatívne.
Ako by ste charakterizovali 17–ročnú spoluprácu s Dežom Ursinym?
- Naša spolupráca bola len taká postupná, pomalá. Čo možno málo ľudí vie, Dežo chcel, aby som aj spieval, skúšal ma to naučiť a pod. Ja som ho pre zmenu jemne tlačil do toho, aby sa odviazal, začal písať, pretože mal dispozície na písanie, mal rád literatúru. No mal veľmi vysoké nároky, buď chcel byť v niečom naozaj dobrý, alebo radšej nerobil nič.
Nechceli ste v živote písať aj pre iných hudobníkov?
- Niekoľko hudobníkov ma oslovilo, ale ja som považoval prácu s Dežom za príležitosť a necítil som potrebu šíriť to nejako ďalej. Nehľadal som žiadneho hudobníka, ktorý by bol „môj“, ja nie som taký textár, ktorý by robil na hudbu. My sme to mali opačne, texty zhudobňoval Dežo. Klasické pesničky o niečom spievajú, niečo majú ľuďom povedať. Ak niekto napíše melancholickú hudbu, rieši sa tam nejaký vzťah, ak ide o optimistickú skladbu, spieva sa o kráse. Niekedy to je dobré, ale my sme sa inšpirovali niečím iným. Najlepšie je, keď to ide naraz, pretože inak už to zaváňa kalkulom, že dosaďme krížovku do tajničky. Ponuky som dostával aj od českých muzikantov, no nechcel som sa do toho hrnúť.
Ako vám mohli prvé platne s Dežom prejsť, keď ste v 70. rokoch mali zákaz publikovať?
- Nemal som záujem robiť to, čo sa dalo, ale skôr to, čo sa nedalo. Aj ministrovi Válkovi som tvrdil, nech sa netvári, že tu ide robiť nejakú kultúru, keď všade bol samý bordel. Až na konci 70. rokov sa to nejako pohlo, aj to za veľmi ťažkých podmienok. Jasné, že nikto ma vtedy nechcel. Muselo sa to robiť tak, že nejaký redaktor niekoho opil, presvedčil, že dajme to do dodatkov edičného plánu Opusu a už keď to bolo vytlačené a prešlo stovkami komisií, musel sa rýchlo napísať názov a niekam dolepiť. A pri nahrávaní nám povedali, choďte domov. Mali sme na tri dni objednané štúdio, všetko pripravené, no oni stále tvrdili, nemôžete nahrať takéto texty a hudbu, choďte do čerta.
Dnes je niečomu takému ťažko uveriť... Ako sa to vyriešilo?
- Jaro Filip išiel za Feldekom, ktorý sedel v komisii pre umeleckú stránku textov, napísal posudok, že to pripomína nejakého indického básnika. Milan Vašica, redaktor, to potom strčil kamsi do dodatkov, za tri dni sme platňu nahrali. Na vylisovanie sa čakalo trištvrte roka, ale bol to krásny pocit. Mali sme svoj okruh fanúšikov a v podstate ich máme dodnes.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
