Získal v ňom aj dva majstrovské tituly. Do klubu sa s odstupom času vrátil ako tréner. A vôbec sa netají, že sa mu splnil veľký sen, želal si totiž, aby mohol viesť ako tréner tím oceliarov.

Predstavme si aspoň trochu jednu z výrazných postáv košického hokeja. „Ignác", ako Mira prezývali spoluhráči toho počas kariéry zažil viac ako dosť. Muž, ktorý má obhajcu titulu doviesť až do extraligového finále sa do hokeja zamiloval už ako malý chlapec. „Asi mi bol ten hokej súdený. Hral ho aj starší brat Peter. Chcel som ísť v jeho šľapajach. On sa začal venovať tomuto športu ako prvý. Motivoval ma. Často sa stáva, že mladší súrodenec opakuje po tom staršom. Tak som začal v Poprade trénovať aj ja," rozhovoril sa Ihnačák, ktorý prešiel množstvom klubom, zažil množstvo spoluhráčov, trénerov. Ako každý chlapec, mladý hokejista sníval aj o tom, že sa dostane do NHL, že si zahrá v Kanade. A aj toto sa mu splnilo.

S bratom Petrom sa nenaťahovali

Jeho rovesníci z Popradu, s ktorými ako žiak začínal to tak ďaleko nedotiahli. V Poprade prešiel mládežníckymi kategóriami. Ešte nemal ani dvadsať, keď sa ocitol v Košiciach. Železiari boli vtedy nepísanou spádovou oblasťou pre talenty z Prešova, Popradu, Liptovského Mikuláša či Banskej Bystrice. Po dvoch juniorských svetových šampionátoch hráčov do 18 rokov, kde mal možnosť reprezentovať niekdajšie Československo, začal rozvíjať svoju seniorskú kariéru v drese vtedajších VSŽ Košice. A už v prvej sezóne 1981/82 nazbieral v 41 zápasoch 33 kanadských bodov. V nasledujúcej sezóne to už bolo 37 bodov. Vo federálnej lige v ročníku 1983/84 v 42 stretnutiach 44 bodov. A sezónu na to žiaril, keď mu 43 štartov stačilo na strelenie 35 gólov a k tomu pridal 31 asistencií. Ihnačák sa zaradil v československej lige medzi najlepších hráčov.

„Brat Peter bol práve v Sparte Prahe, keď som z Popradu prestupoval do Košíc. Zahrali sme si proti sebe. Košice a Sparta, to boli veľké zápasy dvoch rivalov. Ale my sme sa s bratom pred vzájomnými zápasmi nepodpichovali, ani nenaťahovali. Pamätám sa, že doma sme Spartu zdolali, bolo to také vyrovnané," spomína Miro na súrodenecké stretnutie v domácej súťaži. V Košiciach sa adaptoval veľmi rýchlo. Darilo sa mu. „Prišiel som mladý. Bratia Lukáčovci vtedy odišli na vojnu. Môj ročník je Pišta Jabcon a Vlado Svitek. S nimi som aj hrával pri košických začiatkoch. Boli to pekné roky."

Dôležitý míľnik v jeho kariére prišiel v sezóne 1985/86. Práve v ročníku, keď Košice po prvý raz získali majstrovský federálny titul. Ihnačák však už pri jeho preberaní nebol. Odohral 21 zápasoch, v ktorých nazbieral 32 kanadských bodov. Potom však emigroval. Rozhodol sa opustiť krajinu, v ktorej vládol komunizmus a stavil na zámorie. Tam už od sezóny 1982/83 hrával aj brat Peter. Ten tak isto emigroval a roky pôsobil v NHL v tíme Toronto Maple Leafs.

„Nikdy som nepremýšľal nad tým, že som mohol mať federálny titul. Do Kanady som sa rozhodol odísť v čase, keď som mal rozohranú svoju asi najlepšiu sezónu. V 21 zápasoch som dal 16 gólov a mal aj toľko asistencií. Darilo sa mi, to vedeli aj v Kanade. A ja som chcel odísť," vracia sa roky dozadu. O podrobnostiach svojho úteku hovoriť nechce. „To si nechám len pre seba. Nikdy som o tom nehovoril. A ani to asi neprezradím. Možno by to bol veľký príbeh, ale zatiaľ ostáva iba môj. Takže sa ma pýtate zbytočne."

Dvakrát majstrom v Košiciach

Zahral si v prestížnej NHL. Na sebe mal dres Toronto Maple Leafs a potom aj Detroitu Red Wings. Po rokoch v zámorí a páde železnej opony sa vrátil na starý kontinent. V Nemecku pôsobil v Berliner SC Preussen a vo Švajčiarrku v EV Zug. Na chvíľu sa potom dostal aj do Popradu. A cez EV Zug, Mannheim, Milwaukee Admirals a Landsberg sa dostal po desaťročnej pauze opäť do Košíc. „Vrátil som sa do Košíc. Nemuseli ma ani dlho lámať. Hral som vtedy v útoku s bratmi Petrom a Pavlom Zubekovcami. Košice a Trenčín v tých časoch bojovali o titul sezónu čo sezónu. Ja som prišiel do tímu, ktorý slovenskú extraligu vyhral. Bolo to moje prvé zlato,"
hovorí útočník, ktorý sa na ňom podieľal svojou troškou. Veď v 20 zápasoch dal 13 gólov a na ďalších 17 prihral. Potom opäť zamieril do sveta. Hral v Nemecku za Heilbronner EC a ERC Selb. No a v extraligovom ročníku 1998/99 bol zase v košickom drese. Aj ďalší návrat bol spojený s titulom, hoci sezóna bola z pohľadu Košíc mimoriadne náročná. Klub zápasil s finančnými problémami. Káder bol síce nabitý, nechýbali v ňom ani matadori ako Liba, Bača či Ihnačák, ale mužstvo vedené Jánom Selvekom nemalo základnú časť súťaže vonkoncom ideálnu, do play-off išlo až z piateho miesta.

„Bola to taká čudná sezóna. Mužstvo sme mali silné. Bolo v ňom veľa reprezentantov, aj hráči, ktorí zažili ešte federálnu ligu. Ale často to nebolo len o hokeji. Košiciam ruže nekvitli. Klub sa topil v dlhoch. Peniaze neboli a prenieslo sa to aj do kabíny. Pred finále so Slovanom sa vtedy hovorilo či vôbec hrať. Klub nám dlhoval. Ale išli sme do toho, išlo aj o česť. Nie je veľa okamihov v kariére hráča, keď môže získať titul. My sme ho pre Košice vybojovali."

V tom zápase mal posledné slovo. Do prázdnej bránky dostal puk pri power-play belasých, Miro zakončoval v páde a potom sa sám šmýkal až do bránky. „Na to sa nedá zabudnúť. Na malom štadióne na Kavečianskej, kde bola oficiálna kapacita dvetisíc ľudí bolo v hľadisku možno 4 500 natlačených divákov. Ale niektoré štadióny na Slovensku sú dnes možno ešte v horšom stave. Hráči by si mali vážiť, že môžu hrať v takých halách aké majú dnes Košice a Bratislava, lebo tam sú podmienky na hokej parádne."

O svoje telo sa stále staral

V Košiciach si od príchodu v roku 1998 odkrúti celých šesť sezón. Ostal aj po tom, ako sa majstrovský tím rozpadol a z kádra v lete odišlo 17 hokejistov. Odrazu, namiesto boja o zlato prišli záchranárske práce. Klub fungoval v skromných podmienkach a prioritou bolo udržať sa v extralige. V nasledujúcich sezónach sa však oceliari postupne dvíhali vyššie a vyššie. „Bol som v mladučkom kolektíve. Pri chlapcoch, ktorí mali o 20 rokov menej ako ja, som mladol," smeje sa niekdajší útočník, ktorý mal potom po boku Ľubomíra Sabola a Martina Drotára. A spomínaní hráči výkonnoste rástli. Útok Ihnačák - Sabol - Drotár vtedy bavil košických priaznivcov.

„Po zisku titulu sa začalo formovať úplne nové mužstvo. S množstvom neskúsených hráčov. Ale udržali sme sa v najvyššej súťaži. Chlapci sa postupne zlepšovali. Mal som štyridsať, ale hokej ma stále bavil. Mojou úlohou bolo pomôcť mladým, niekto ich musel vychovať. Veď od koho sa majú učiť ak nie od starších. Hokej som hral dlho. Vďaka čomu? No o svoje telo som sa stále staral. Dodržiaval životosprávu, po tréningu strečing, bicykel, masáž, sauna. Niekto, kto sa živí telom, by do seba mal aj investovať. Aj profík to chápe. Skončil som však, veď nebudem predsa lámať rekordy. Raz to prísť muselo."

V Humennom hral ako 47-ročný

V extralige to vydržal ako hráč naozaj dlho. Z Košíc šiel na rok do HK ŠKP Poprad. "Myslel som si, že po sezóne v Poprade skončím. Situácia sa však zmenila, Martin mi ponúkol zmluvu a ja som sa rozhodol to skúsiť. Do Martina ma prilákal najmä tréner Milan Jančuška, s ktorým som v minulosti hrával," uviedol vtedy „Ignác". V Martine sa nakoniec po desiatich zápasoch stal Jančuškovým asistentom. Na ľad sa ako hráč vrátil ešte v sezóne 2009/2010, keď v dvoch stretnutiach vypomohol prvoligovému Humennému. Dal v nich dva góly a na jeden prihral. No to už bol dávno rozhodnutý venovať sa trénerskej práci. A to mal Miro 47 rokov a do zápasového diania sa nechal na chvíľu vtiahnuť trénerom Jánom Vodilom, dlhoročným kamarátom a predtým aj spoluhráčom.

Ako tréner už prešiel pár klubov. Ako asistent po Martine pôsobil aj v HK Lietajúce kone Prešov. V sezóne 2007/08 viedol extraligové mužstvo MHK SkiPark Kežmarok. V októbri 2008 sa stal trénerom poľského klubu GKS Tychy. Následne koučoval v sezóne 2009/2010 HK Trebišov a v sezóne 2010/2011 tím Spišskej Novej Vsi. Ročník 2011/12 začal v prvej lige ako tréner Michaloviec, ale v klube skončil predčasne. „Zvažoval som, či ostať pri hokeji. Ostal som. A teraz už viem povedať, že trénerský chlebík je tvrdší ako hráčsky. Ste zodpovedný nielen za seba, ale za celý tím. Táto práca je ťažká, keďže pracujete s ľuďmi. Je veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú výsledok," povedal tréner, ktorý sa pri tejto práci spolieha na svoje skúsenosti.

Uplynulý týždeň sa dostal na lavičku HC Košice. Každý ambiciózny tréner asi túži po takejto ponuke. Miro priznal, že keď ho oslovili, neváhal ani na okamih. „Iné je pracovať v prvej lige a iné v extralige. A Košice sú popredný slovenský klub. Máme tu výborné podmienky. Kto by nechcel byť v takom klube úspešný? Ale do play-off ostáva veľa času. Veľa možno aj bezsenných nocí. Tu tréner nie môže, ale musí. Tú zodpovednosť cítim. Lebo pod takým tlakom som nebol ešte nikde. Je to však logické. Tu sú totiž tie najvyššie ambície. Ale spravím všetko pre to, aby bola s mojou prácou spokojnosť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári