kresle, no nezaradil sa medzi Košičanov, ktorí sa kvôli práci stali obyvateľmi hlavného mesta. Zostal verný metropole východu a do Bratislavy chodieva každý druhý týždeň.

Počas týždňov, keď nemá službu, však nezvykne len tak hlivieť. Michal má dlhoročného, a dá sa povedať, že aj celoživotného koníčka, ktorým sa stali koníčky. „S koňmi pracujem prakticky každý deň, keď som doma v Košiciach. Neviem si predstaviť život bez nich. A máme s manželkou veľké šťastie, že túto vášeň zdieľame spoločne," povedal šarmantný Košičan.

Kone a jazdectvo si ho podmanili už pred desiatimi rokmi a z každej jeho vety je jasné, že táto vášeň neutícha, práve naopak, neustále sa zväčšuje a prehlbuje. „Kone mi najviac učarovali asi tou atmosférou, ktorú okolo seba šíria. Sú to inteligentné zvieratá. Veľa sme s manželkou chodili po kurzoch o komunikácii s koňmi a teraz viem, že nič nerobia náhodou. Ak sa k nim človek naučí správať, môže medzi nimi vzniknúť pekný vzťah. Kôň by nemal byť len nástroj na uspokojovanie ľudského ega v športe. Každý kôň je osobnosť, a ak to človek pochopí, kôň mu to neskôr vráti," vyznal sa.

Michal a Majka Farašovskí sú hrdými majiteľmi troch koníkov. „Originálneho araba Saimona som kúpil asi pred siedmimi rokmi a dva sa narodili priamo u nás. Kobylka sa volá Honey Joy a máme aj valacha špeciálneho westernového plemena American Quarter Horse – volá sa My Little Cody. Bolo úžasné byť pri tom, ako sa tieto koníky rodia, pomáhať im prvýkrát na nohy a vychovávať ich celkom odmalička," opisuje zážitky, ktoré sa nepodarí prežiť hocikomu. Navyše, Saimon je hendikepovaný, nevidí na jedno oko, no podľa Michala je o to výnimočnejší.

Koničkárenie je podľa nezasvätených iba panskou zábavkou - jazdiť si a tváriť sa dôležito. Michal však vie, čo starostlivosť o koníky znamená: „Nie je to len o jazdení. Často zostaneme len pri práci zo zeme, nie je podmienkou si na koňa sadnúť. Za tie roky sme sa naučili rešpektovať potreby našich koní. Rešpektujem, že sú to živé zvieratá, že aj ich z tréningu môže bolieť chrbát, alebo nemusia mať dnes dobrý deň. Je to v poriadku, lebo naše kone sú naši kamaráti. Vždy sa snažím najskôr zistiť, či je zviera v ten deň v poriadku, a potom sa rozhodnem, či pôjdeme na vychádzku do lesa, či spolu budeme trénovať, alebo zostaneme len pri práci na zemi a konských hrách."

So svojimi tátošmi Michal aj s manželkou prešli nejednu westernovú súťaž, nejedno rodeo a tešili sa z úspechov, ktoré získali. Postupne však ambície vyhrávať o čosi opadli a prišli iné motivácie. „Bolo obdobie, keď som bral pretekanie na rodeách veľmi vážne. Teraz je to o inom a našťastie sme sa posunuli niekam inam. Už to nie je len o tom vzrušení, či sa nám na pretekoch podarí chytiť teľa do lasa. Žiaľ, aj rodeový šport na Slovensku už nie je o stretnutí dobrých kamarátov od koní a o tom, že si všetci
navzájom fandili. Radšej ako do pretekov preto investujeme peniaze do individuálnych školení s dobrými trénermi. Nie preto, aby sme vyhrávali na pretekoch, ale aby sme si s našimi koňmi ešte viac
rozumeli," vysvetľuje Michal.

A kým niektorí koničkári možno snívajú o nehynúcej sláve rodeového jazdca, alebo o megaranči, jeho sny sú až prekvapivo obyčajné, no o to krajšie. "Sny s koňmi sa nám plnia pravidelne. Mne osobne už nič nehovorí vyhrávať na rodeách. Oveľa väčší zážitok je, ak sú jazdec a kôň naladení na tú istú strunu. Cválať si po lesoch a lúkach, keď máte obaja dobrý deň a koník funguje takpovediac iba na myšlienky jazdca, zapadá slnko... To býva splnený sen."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári