, tým sú s pobytom spokojnejší. Príkladom takého zmýšľania je Košičan Ivan Hajdu. Vlani začiatkom leta sa so synom Tomášom a dcérou Michaelou rozhodli spoznávať južnú Indonéziu a dnešná prvá čas ich spomienok dokazuje, že to z ich pohľadu nebol zbytočne strávený čas.
Pri plánovaní cesty nemalo trio Košičanov žiadne podstatné obmedzenia. Po dobrých skúsenostiach z cesty do Thajska v roku 2009 sa opäť rozhodli, že nevyužijú služby cestovnej kancelárie. Znamenalo to viac flexibility nielen s ohľadom na výber destinácie, ale aj trvanie a program dovolenky. Jedinými obmedzeniami bola hrúbka peňaženky. Horšie to bolo s výberom cieľa cesty, lebo možností bolo veľa. Nakoniec zvíťazila Ázia. A prečo práve Indonézia? "Bol to taký 'ciťák', že tam by mohlo byť dobre," spomína I. Hajdu.
Ostrov Bali leží v južnej časti Indonézie, východne od hlavného ostrova Jáva, kde sa nachádza aj hlavné mesto Jakarta. Košičanov po 18 hodinách a 16-tisíc km letu po trase Viedeň - Taj Pej - Bali privítalo mesto Denpasar. Po pár hodinách hľadania si našli hotel takmer v centre mesta a už sa nevedeli dočkať sprchy a vystretej polohy v posteli. Najprv si však vymenili eurá a doláre za indonézske rupie. Keďže kurz bol 9 150 rupií za 1 USD, v čase trvania dovolenky sa stali milionármi...
"Ráno sme sa vydali zoznámiť s okolím. Hotel sa nachádzal v turistickom rezorte Kuta, jednom z najznámejších na Bali. Mestská pláž nás až tak neohúrila. Bola síce široká a dlhá, ale mne prekážalo, že sa nachádza blízko centra a pozdĺž viedli rušné komunikácie. V jednom sme sa preto zhodli všetci traja - priveľa ľudí a civilizácie, to nie je nič pre nás..." Rozhodli sa teda, že sa vydajú medzi obyčajných ľudí na vidiek. Ako prvý si vybrali trojdňový výstup na 3 726 m vysokú a stále činnú sopku Rinjani, ktorá sa nachádza na susednom ostrove Lombok. Je oveľa väčší ako Bali a vulkán je atrakciou, ktorá láka turistov z celého sveta.
Po pristáti trajektu na Lomboku sa Košičania odviezli do turistického rezortu Senggigi. Cestou spoznávali ľudí na vidieku, ktorí žijú veľmi skromne. Venujú sa rybolovu, pestovaniu ryže, chovu dobytka a turistike. "V Senggigi je predajcov fakultatívnych výletov ako maku, preto sa oplatí navštíviť viacerých a zjednávať. My sme si kúpili výstup na Rinjani za 3,6 milióna rupií, čo je asi 400 dolárov pre všetkých troch."
Ráno, v deň odchodu na Rinjani, sa Slováci odviezli do dediny Senaru, ktorá je východiskovým bodom výstupu. Dostali raňajky a do príručnej batožiny si zbalili to, čo zo svojich vecí považovali za potrebné. "Mal som určité obavy z výstupu, lebo vyše 3 700 m vysoký kopec si vyžaduje značnú dávku kondície a ja som už bol predsa len po päťdesiatke. Moje obavy sa však rozptýlili, keď som uvidel nosičov. Vysokí boli okolo 160 cm a vážili 50 až 55 kíl. Oblečené mali tričká a trenírky a na nohách obuté gumové šľapky - vietnamky. Našu skupinu sme tvorili my traja, dvaja nosiči a sprievodca hovoriaci anglicky a ešte sa k nám pridala jedna Kanaďanka. Volala sa Natalie a žila tak, že pol roka pracovala a pol roka cestovala. Mala prejdený skoro celý svet."
Keď sa výprava odviezla k vstupu do Národného parku, všetci sa zaregistrovali a vydali na cestu. Nosiči vytiahli asi 1,5 m dlhé bambusové tyče, na konce ktorých zavesili akési koše s nákladom - vodu na pitie a varenie, stany, spacáky, potraviny, hrnce atď. "Na naše prekvapenie sa neprezuli, šli vo vietnamkách. Pomyslel som si, že sa prezujú neskôr, v ťažšom teréne. Oni však vyšli takto až hore. Nedalo mi a opýtal som sa, prečo nepoužívajú nejakú turistickú obuv. Odpovedali, že by im bolo horúco na chodidlá. Mne sa však zdalo, že dôvod bol niekde inde. Jednoducho na to nemali. Neskôr sme počuli, že agent z cestovky im dáva veľmi málo peňazí, pritom oni odvedú najťažšiu prácu. Boli skromní a peniaze potrebovali na dôležitejšie veci ako na obuv. Hlavne pre rodinu. Bolo nám ich veľmi ľúto, preto sme im po skončení cesty dali nejaké peniaze na prilepšenie."
Bambusové tyče s nákladom niesli nosiči na holých pleciach a striedavo si ich presúvali z jedného na druhé. Prvé fázy výstupu boli v pohode, išlo sa po rovinke alebo do mierneho kopca po vychodenom chodníku. Potom sa terén začal meniť, chodník bol stále strmší, pribudlo kameňov a neskôr aj sopečný popol. Výstup bol čím ďalej tým namáhavejší. Prvý deň sa šlo asi 8 hodín a cieľom bol kemp takmer na okraji krátera sopky. Na ceste boli dve prestávky v jednoduchých táboriskách s ohniskom, kde sa pripravovala jednoduchá strava. Zvyčajne palacinky, sušienky, ryža so zeleninou, pečené banány a ovocie. "Na prípravu jedál používali olej, ktorý po použití naliali späť do plastových fliaš a používal sa ďalej. Ktovie, koľko výprav si pamätal ten náš," zamýšľa sa I. Hajdu. "Ale v daných podmienkach nikto z nás nečakal nejakú racionálnu výživu..."
Prvý deň ukončili asi po ôsmich hodinách šliapania v prvom nočnom kempe. "Tomáš s Mišou to zvládli celkom v pohode, ale ja som mal toho dosť. To najhoršie nás však ešte len čakalo. Plán bol totiž taký, že vstaneme skoro ráno a vydáme sa na vrcholový výstup. Po večeri nám hostitelia postavili stany a dostali sme spacáky, ktoré si určite pamätali poslednú erupciu sopky v roku 1994. No nikto sa nesťažoval ani len v duchu, keď sme videli, že oni spia skrútení do plachiet pod kusom celty na štyroch kolíkoch."
Sopka je činná, čo celú noc pripomínali výtrysky horúcej pary a lávy, sprevádzané dunením a záchvevmi zeme. Kráter bol zaliaty umelým jazerom, ktoré sa vytvorilo po poslednej erupcii a prepadnutím sa kužeľa sopky do krátera. V danej nadmorskej výške bolo v noci poriadne chladno, preto turisti na seba natiahli všetko, čo mali a nebolo vlhké od potu. O nejakom spánku nemohlo byť na tvrdej a hrboľatej zemi ani reči, a to ani po pár kalíškoch domácej slivovice zo Slovenska, ktorú ochutnali aj nosiči.
Ráno bol budíček asi o 3. hodine. Po šálke horúceho čaju sa turisti vydali na cestu, aby stihli východ slnka na vrchole. Bola tma, zima a fúkal silný vietor. Pretože nemali vlastné svetlá, pridali sa k inej skupine so svetlami a s nimi zdolali kratší úsek až k okraju krátera. Tam už cestu osvetľoval mesiac a každý sa vydal vlastným tempom. Chodník sa vinul v tesnej blízkosti nespevneného okraja krátera a bolo treba dávať pozor, aby sa človek nezošmykol, čo by bola katastrofa. "My traja sme postupovali pomalšie a spomaľoval nás hlavne sopečný piesok. Zabárali sa do neho nohy a naše vychádzkové botasky nám nedávali žiadnu oporu. Na rozdiel od ostatných sme tiež nemali vhodné oblečenie proti vetru a chladu. Cesta na vrchol mala trvať asi tri hodiny, no ja som sa už v polovici výstupu zmieril s tým, že na vrchol do východu slnka nedôjdem, ak vôbec."
Nakoniec si chlad, vietor a únava vybrali svoju daň. "Ja som sa otočil prvý a Tomáš s Mišou neskôr, už neďaleko pod vrcholom. Medzitým vyšlo slnko a trochu sa oteplilo, takže sme si vychutnali krásny výhľad na vrchol, kráter a okolitú scenériu. Urobili sme veľa pekných záberov a pomaly sa vrátili do tábora, kde sme si na chvíľu ľahli do stanov. Natalie na vrchol došla, ale na svojich cestách putovala aj po Himalájach, mala teda dobrú kondíciu."
Pred poludním, po ľahkom obede, si všetci zbalili veci a vydali na spiatočnú cestu. Podľa plánu mali zísť nadol k jazeru a po prestávke pokračovať ďalej. Popri jazere a zase hore na okraj krátera, ale na opačnej strane hory. "Prvá časť bola celkom v pohode. Pri jazere bola prestávka na jedlo a kto chcel, mohol sa vykúpať, čo niektorí využili." Voda bola vplyvom vulkanickej činnosti celkom príjemná. Zaujímavosťou boli kŕdle malých rybičiek v jazere, ktoré z nôh začali ihneď obhrýzať odumreté kúsky kože. "Už sme o takých rybkách počuli, ale ešte sme to nezažili na vlastnom tele. Bol to zvláštny pocit, akoby niekto vpichoval ihličky do kože," spomína I. Hajdu.
Oveľa príjemnejší pre zničené telá bol kúpeľ v horúcich prameňoch. Voda vytvorila niekoľko bazénov s rôznou teplotou vody, do ktorých sa viacerí ponorili až po brady a slastne relaxovali. Pokračovať v ceste sa nikomu nechcelo, ale nič sa nedalo robiť. Do zotmenia sa museli zase vyštverať na okraj krátera, kde mali stráviť poslednú noc. "Tento úsek trval asi tri hodiny a spočiatku, po brehu jazera, bola cesta príjemná. No potom prudko stúpala a niektoré úseky boli až vertikálne. Niekde boli dokonca upevnené záchytné laná. S úžasom sme sledovali nosičov s ich nákladom, ako tieto úseky bravúrne zvládali. Obdivovali sme ich silu a vytrvalosť. Ja som šiel len silou vôle. S Tomášom som si vymenil ruksak za jeho ľahší a pomohol mi aj Red Bull. Do tábora sme došli podvečer. Po skromnej večeri a tvrdej noci konečne svitol deň a pred nami bol posledný úsek cesty - zostup do dediny na druhej strane kopca."
Ráno vyrazili, no že cesta nadol bude ľahká, bol len klamný dojem. Dole strmým kopcom museli poriadne brzdiť, aby sa neskotúľali. "Mňa prestali nohy celkom poslúchať a boli celé roztrasené. Viackrát som oddychoval," spomína I. Hajdu. Po asi štyroch hodinách došli do zóny pralesa a o čosi neskôr boli konečne v cieli cesty. "Úľava to bola nevýslovná a hoci sme nedošli na vrchol sopky, mali dobrý pocit, že sme niečo dokázali. Rozlúčili sme sa s naším sprievodom a vydali sa autom do východiskového bodu - dediny Senaru. Tam sme si vyzdvihli zvyšnú batožinu a prepravili sa späť do rezortu Senggigi. Strávili sme tam tri dni, počas ktorých sme si liečili svalovku a užívali bazén i more. Mali sme pred sebou ešte asi 10 dní pobytu a premýšľali sme, čo ďalej..."
Ak chcete vedieť, kam sa I. Hajdu so synom Tomášom a dcérou Mišou vybrali a čo zažili, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
