jčenského ústavu mala 18 rokov a v tejto práci je dodnes, keď sa blíži jej odchod do dôchodku.

„Koniec roka 2011 je pre mňa časom, keď by som mala končiť pracovnú dráhu ako hlavná sestra," hovorí O. Kalinayová. „Pracujem tu 42 rokov, čo je hrozne dlho. Je to doba od ukončenia Strednej zdravotníckej školy v Košiciach v roku 1969. Toto zariadenie je mojím jediným zamestnaním. Končila som ako zdravotná sestra a tak trochu som sa preorientovala v pracovnom smerovaní. Mala som ísť pracovať do vtedajšieho Zdravotného ústavu národného zdravia v Šaci ako zdravotná sestra na interné oddelenie."

Kým tam však nastúpila, so spolužiačkami absolvovali prieskumné návštevy po iných zariadeniach, či ich za srdce nechytí niečo iné. „Prišli sme aj sem, do vtedajšieho dojčenského ústavu a vlastne hneď sme zašli za hlavnou sestrou, pani Dutkovou, kde sme prejavili záujem o túto prácu. Našťastie, sestry potrebovala. Nastúpili sme tri. Zaujalo ma to, že nebudem pracovať s dospelými, ale s deťmi. Bola som síce pripravovaná na prácu s dospelými, ale keď som videla toto zariadenie, prostredie, záhradu, deti, zapáčilo sa mi tu." V tom čase mal dojčenský ústav päť oddelení - jedno nedonosenecké a štyri dojčenské.

Ako internát

Prostredie, v ktorom žijú detičky teraz, sa vôbec nedá porovnať s tým, v akom žili kedysi, keď O. Kalinayová začínala. Kým teraz je všetko farebné, steny zdobia krásne kresby a v herniach je plno hračiek, kedysi to bolo strohé. „Niekde bol iba malý kus koberca, jedna manéžka a hrací pult. V izbách postieľky, prebaľovací pult a váha. To bolo všetko. Čo sa týka vybavenia, v tom čase boli napríklad jednorazové striekačky neznámym pojmom."

Práca navyše nebola prácou ako takou. Sestričky vykonávali presne to, čo matky doma pri svojich deťoch, akurát tu sa starali o nechcené do jedného roka, neskôr od 3 do 6 rokov. „Zabezpečovali sme všetky biologické potreby, ktoré si dieťatko od narodenia vyžadovalo. Mňa to veľmi bavilo. Keďže sme boli zdravotnými sestrami a chceli sme tam naďalej pracovať, museli sme si urobiť skúšky z pediatrie a psychológie. Ja som tu teda začínala ako detská sestra pri lôžku na 1. dojčenskom oddelení. Mojou prvou staničnou sestrou bola Nemka Uršula Fűlűpová. Riadne nás drezúrovala, ale naučila nás poslušnosti a poriadkumilovnosti. Mne osobne dala veľa."

Ako novopečená sestra musela O. Kalinayová prejsť ešte radom doškoľovaní a absolvovať šesťmesačnú skúšobnú prax, počas ktorej prešla všetkými oddeleniami. „Potom som sa vrátila na 1. dojčenské oddelenie. Hoci som mala a mám túto prácu rada, musela som prejsť aj na psychiku ťažšou prácou na nedonoseneckom oddelení, kde boli detičky s nízkou pôrodnou hmotnosťou, narodené v siedmom či ôsmom mesiaci. S hmotnosťou do 2500 gramov. Vždy, keď som bola pri nich, mala som zmiešané pocity. A tiež strach, ako to bábätko chytiť, ako s ním manipulovať, ako ho okúpať, sondovať, prebaliť, masírovať... Praxou som sa to ale naučila."

Na dojčenských oddeleniach bola práca náročná na psychiku. Boli tam deti rodičov, ktorí boli nestarostliví, alkoholici, príživníci, v nápravnovýchovnom ústave. Boli to prevažne deti rómskeho pôvodu. „Mali sme tam aj deti mamičiek, ktoré študovali, alebo to boli slobodné mamičky a tie, kedy mohli, vtedy prišli bábätko pozrieť. Záujem mali, ale keďže museli študovať či pracovať, štát im takýmto spôsobom pomáhal. Mali sme tu veľa študentiek, medičky, inžinierky... dokonca sme tu vtedy mali aj oddelenie matiek, kde mohli byť ubytované. Mamička prišla na oddelenie, bábätko si nadojčila, popestovala, prebalila a potom išla do školy s pokojným svedomím, že o dieťatko je postarané. Boli tu vlastne ako na internáte, no iba do času, kým dojčili."

O. Kalinayová priznáva, že spočiatku na ňu oddelenia s odloženými bábätkami pôsobili deprimujúco. „Vždy, keď som prišla domov, mama sa ma pýtala: 'Ako sa ti tam páči? Ako si si zvykla? Si spokojná? Ako tie deti?' Bolo ťažké o tom hovoriť, najmä keď prišli deti z rómskych osád podvyživené, zaostalé vo vývoji. Nosili nám otrasné prípady týraných detí. Dostali sme dieťa, na ktorého tele boli hasené cigaretové ohorky, vytrhané vlasy či modriny. Iné mali zlomenú ruku, pričom už predtým bola viac ráz zlomená, prípadne mali iné, už zrastené zlomeniny."

City na uzde

Všetky deti boli prevažne do jedného roka a potom sa riešilo, čo ďalej. Buď išli do vlastnej, biologickej rodiny, do pestúnskej starostlivosti, alebo na adopciu. Dnes je ešte aj možnosť profesionálnej rodiny, ale vtedajšia doba toto nepoznala. Naopak, existovala možnosť stať sa hostiteľskou rodinou, čo už dnes nefunguje. „Boli preskúmané rodinné pomery v domácnosti a úplne cudzí ľudia si vzali deti na pár dní na sviatky, prázdniny, Veľkú noc, Vianoce a podobne. Potom ich priniesli naspäť. Dnes to už nefunguje aj vďaka tomu, že práve v týchto situáciách sa prišlo na to, že sa tam vytvára citové puto. Hostiteľskí rodičia si zvykli na dieťatko, ktoré si takisto zvyklo na novú rodinu. A nie vždy sa stalo, že si ho potom rodina aj nechala."

V tejto práci je veľmi dôležité udržať na uzde city. To znamená, že každá žena si ľahko dokáže vypestovať vzťah k bábätku, najmä keď vie, že je nechcené. Aj týmto si začínajúca sestrička musela prejsť. „Mala som také obľúbené dieťatko. Bola to Rómka a volala sa Monika. Dievčatko bolo veľmi milé a prítulné. Až príliš som si na ňu zvykla a aj ona na mňa. Keď odchádzala na adopciu, bolo pre mňa veľmi ťažké rozlúčiť sa s ňou. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som sa naučila nenaviazať sa tak na deti, lebo tým trpím nielen ja, ale aj to dieťa. Preto som si neraz aj poplakala."

V súčasnosti sa však zasmeje pri zmienke o plienkach. V roku 1970 ani nechyrovali, že niekedy v budúcnosti príde taký luxus, že plienky budú jednorazové. „To bola hrozná doba, čo sa týka plienok. Mali sme dve pracovníčky, ktoré robili v práčovni. Prali plienky i detské oblečenie. Odkaľovanie (zbavovanie stolice) plienok sa kedysi nerobilo. Plienky sa jednoducho vhodili do bubna s celým obsahom. Dávalo sa Savo, alebo peroxid, či nejaké odmasťovače, ale tie plienky vyzerali po vypraní strašne. Mali po sebe mnoho fľakov. Kedysi sa ešte používala na zadoček masť Pytiol, ktorá bola mastná a hnedá a na plienkach zanechávala stopy."

Mimochodom, do bubna sa s plienkami okrem ich obsahu často dostala aj hračka či topánočka. Okolo veľkého vaku, kde sa hádzali plienky, sa totiž niekedy „potulovalo" zvedavé dieťa, ktoré zatúžilo pridať do balíka niečo svoje. O kuriozity nebola núdza ani v inom smere. „V snahe zavďačiť sa nám, doniesli rodičia napríklad bonboniéru, v ktorej boli iba tri cukríky. Alebo priniesli už otvorenú kávu, zaviazanú s gumičkou. Stalo sa mi tiež, že prišla matka a povedala: Pani šestričko, som vam dala do vrecka pejc korun, aľe dva mi vracce, bo ňemam na autobus. Samozrejme, celú päťku som jej hneď vrátila," smeje sa.

Márnica

Smrť je bežnou súčasťou života. Neobchádza niekoho iba preto, že nemá na to vek. Aj O. Kalinayová sa musela mnohokrát s takýmito situáciami vyrovnať. „Kedysi bolo omnoho viac úmrtí ako dnes. Hlavne preto, lebo sme mali nedonosené detičky a nie tak kvalitné prístrojové vybavenie, ako dnes. Stávalo sa, že nám do rána exitovali aj tri deti. Každé bolo potom treba umyť, zabaliť a muselo ešte dve hodiny ležať na lôžku..."

Okrem toho museli sestry urobiť ešte niečo. „Mali sme tu vtedy miestnosť, volali sme ju márnica. Tam bola malá rakvička, kde bolo treba dieťa odniesť. Vždy sme tam chodili po dvoch. Jedna niesla telíčko, druhá otvárala dvere. Mne sa to stalo iba dvakrát. V prvom prípade som to nezvládla, poprosila som staršiu kolegyňu. V druhom prípade som iba otvárala dvere. Samozrejme, že sme to niesli ťažko a mnohokrát si aj poplakali." Plakalo sa však nielen na strane sestričiek. Keď prišli rodičia nedonoseného bábätka, na balkón sa pritiahol inkubátor a pri pohľade na bábätko vyzerajúce ako malá bábika, sa na rodičovskej strane nehovorilo, iba plakalo.

Dvaja synovia

Popri práci šiel ďalej aj súkromný život. V roku 1970 sa O. Kalinayová vydala a o rok neskôr sa jej narodil syn. Po ňom druhý v roku 1976. „Po návrate z materskej dovolenky som do roku 1977 pracovala ako výkonná sestra ústavu. V roku 1980 odišla kolegyňa, ktorá pracovala ako staničná sestra a ja som nastúpila na jej miesto. Postupne sme dostávali aj staršie deti, hoci názov nám ostal ten istý. V roku 1986 som prešla do funkcie hlavná sestra a ústav sa premenoval na detský domov."

Ako hlavná sestra teda pracuje dodnes. Priznáva, že lúčenie, keďže koncom roka odchádza do dôchodku, bude ťažké. „Hovorí sa, že človek by nemal zotrvať dlho na jednom pracovisku. Ja som však túto prácu nikdy nepovažovala za zamestnanie. Budem odchádzať z pocitom dobre vykonanej práce. S tým, že som svoje vedomosti a zručnosti mohla odovzdať mladším. Strávila som tu veľa rokov. Najdôležitejšie je pre mňa to, že som mohla odovzdať lásku týmto deťom. Hrozne mi to bude chýbať. Ja svoj odchod práve preto odďaľujem," dodáva O. Kalinayová.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári