nil sa aj o tom, že mu je ako naivnému človeku, ktorý "rozmýšľa" srdcom, ťažko na svete, no našťastie má vo svojej manželke protiváhu.

Keď sa D. Cinkota dozvedel, že sa po rokoch, keď sa o muzikáli s pesničkami od Elánu len rozprávalo, konečne má začať aj konať, povedal si, že on pri tom nesmie chýbať. "Elán, to je moje detstvo a hlavne dospievanie. Veď prvé lásky som zbalil tak, že som im na gitare brnkal hitovky od Elánu," spomenul si herec. Do príprav na muzikáli sa pustil o to radšej, že sa pri jeho tvorbe zišla partia ľudí, ktorí D. Cinkotovi vyhovujú. "S Jánom Ďurovčíkom je to robota, keď si nemusíte nič povedať, presne viete, čo chce. A z ľudí dokáže dostať maximum. Asi zrejme aj preto, že je veľmi dôsledný."

Skúšali aj v deň, keď D. Cinkota oslavoval narodeniny, ale nebolo mu to nič platné. "Nepripadalo do úvahy, aby som sa na javisku ulieval len preto, že mám sviatok. Jano ma vytiahol na skúšku, sám viem, že mladým hercom z tímu treba ísť príkladom, aby videli, že nikto z nás starších si nehľadá dôvod na ulievanie sa. No, ono ísť príkladom nie je žiadna sranda. Na jednej strane je to príjemné, keď viete, že môžete niekoho usmerniť, na druhej strane je to veľmi zaväzujúce. Ja sám seba už radím do kategórie starších kolegov, ktorí sa snažia robiť veci tak, aby aj mladí videli, že všetko sa dá, len treba chcieť. A hlavne aby si uvedomili, že najdôležitejší je rešpekt a pokora. Lebo bez toho sa nikam ďalej nepohnú."

Sám však priznáva, že ako mladý chalan len málokedy dokázal prijať za svoje, keď sa niekto snažil ísť mu príkladom. "No, bol som ochotný preskúmať darovanú možnosť, ale hneď som zapájal všetky moje mozgové závity a keď som sám objavil aj inú možnosť, tak som šiel logicky po nej. Často som nechápal, prečo tou istou cestou nejdú aj ostatní, veď toto, čo som si ja vybral, je predsa najlepšie, nie?" vraví s úsmevom. "Mám na to asi len jedno vysvetlenie - človeka nepreučíš. Asi som myslel trochu rýchlejšie, než by bolo dobré. Dodnes verím, že sa dá naučiť na cudzích chybách, ale obávam sa, že ja nie som ten typ, kto to dokáže. Skôr som na tej druhej strane - ja som ten, čo sa popálil a snažím sa iným povedať, aby to nezopakovali."

Čas sa vrátiť nedá

Nikto nie je na sto percent spokojný so všetkými svojimi rozhodnutiami. "Dá sa však napraviť to, čo ste urobili? Nie. Čas sa vrátiť nedá, môžete sa len pokúsiť čo-to ešte zaplátať, zachrániť. Ja som človek, ktorý sa nehanbí hovoriť o svojich chybách. Chcem ísť ostatným ľuďom príkladom a povedal by som, že keď spravím niečo nesprávne, najradšej by som bežal medzi ľudí a kričal - toto nie je správna cesta."

V roku 2001 bol odsúdený za prechovávanie drog na dva roky nepodmienečne, odsedel si 13 mesiacov. V roku 2007 bol opätovne zatknutý pre drogovú trestnú činnosť, stíhaný je na slobode a súd ho ešte len čaká. Práve preto, aby sa vyrovnal s týmito svojimi prehreškami, napísal hru "Pikový kráľ", ktorá je silne autobiografická. "Vedel som, že to chcem zo seba dostať von. Ale ako? Natočiť film? Napísať knihu? Knihu by som napísať nevedel, jedine ak básnickú zbierku, ale to by nebola vhodná forma. Stále som mal pocit, že mi čosi nesedí. Hľadal som spôsob, ako ľuďom povedať, že svet drog je zlý. Potom vďaka Jarovi Mottlovi sa mi to podarilo a vznikla hra Pikový kráľ."

D. Cinkota si hru napísal, zrežíroval, zahral si v nej a chodil s ňou po celom Slovensku hlavne za mladými divákmi, študentmi stredných škôl. "Dodnes som s mnohými v kontakte. Pre nich to totiž bol trochu šok, keď ma videli na javisku. Vraveli si - tento človek fakt ide o tom rozprávať? O tom, čo sám zažil? Lenže práve to malo veľký záber. Že im o drogách nerozprával niekto, kto má možno naštudované, z čoho sa vyrábajú a aké majú účinky, ale niekto, kto skutočne vie, o čom hovorí. Divadlo je veľmi emotívna záležitosť, čo znásobilo to, ako to tých mladých ľudí zasiahlo."

Herecká práca je pre D. Cinkotu občas akýmsi ventilom, spôsobom akým sa vyrovnať s vecami, ktoré sa mu dejú v bežnom živote. "Divadlo je môj druhý život, život, ktorý milujem a ktorý mi pomáha žiť ten prvý život. Jednak ma to živí a jednak ma to energeticky nabíja. Nie je to však filter, ktorým preháňam všetky svoje zážitky a emócie - takto by to nefungovalo. Na divadlo som pripravený, na život nie. Niekedy mám pocit, že by sa mi zišlo mať skúškové obdobie tak ako v divadle aj pred niektorými životnými situáciami. Lenže - to už by nebol život, to by bolo divadlo..."

Zvláštny magnetizmus

D. Cinkota si nevie ani len predstaviť, že by sa zaoberal niečím iným ako hereckým povolaním. "Je v tom zvláštny magnetizmus, ktorý ovplyvnil moje rozhodovanie. Nejaká emócia ma neodolateľne lákala k herectvu. Vôbec väčšinu svojho života robím rozhodnutia na základe emócií a nie rozumu. To veľmi prekážalo môjmu otcovi, ktorý mi vždy hovoril, že to nie je dobré a že preto často pohorím na mnohých veciach. Lenže ja mám stále pocit, že moje rozhodnutia sú správne a ja si práveže myslím, že pre mňa neexistuje iná cesta ako riadiť sa pocitmi. No a keď sa neskôr ukáže, že kvôli tomu dostanem po papuli, tak prosím. Bilancovať budem až neskôr. Som totiž typ človeka, pre ktorého je všetko zaujímavé. Keď sa aj obzriem za mojimi rozhodnutiami, nikdy som si nepovedal, že v danom momente som mal dôvod rozhodnúť sa inak. Keď som mal štyri roky, tak som sa rozhodol byť hercom. Nevidel som žiadnu inú cestu. Jednoducho to tak bolo, toto jediné mi pripadalo ako dobré rozhodnutie a hotovo!"

Rozhodol sa zrejme dobre, pretože od začiatku bol považovaný za jedného z najtalentovanejších slovenských hercov, získal nejedno ocenenie. Účinkoval v RND, pravidelne hosťuje v predstaveniach SND, v mnohých muzikáloch na Novej scéne a v súčasnosti sa pripomenul aj televíznym divákom vďaka sitcomu televízie Markíza Zita na krku. "Práce je tak akurát. Mal som aj také obdobie, keď jej nebolo vôbec. A to bolo veľmi zlé. Ja nedokážem byť bez roboty. Práve preto si dnes vážim každú prácu. Keď príde ponuka, vždy ju zodpovedne zvážim. Alebo niekedy ani nezvažujem, ak ma to nadchne."

Ku každej ponuke pristupuje s pokorou. "Nedávno sa mi stalo, že mi ktosi povedal, že čo ja mám čo hovoriť o pokore, keď sa mi v poslednom čase darí. No veď práve preto sa mi darí, že ku všetkému pristupujem s pokorou a nie ako majster sveta! Ale niekedy je zbytočné vysvetľovať." Ak na neho niekto zaútočí, bráni sa. "Občas si poviem, že je múdrejšie ustúpiť, no nie vždy som toho schopný. Som veľmi vnímavý a viem odhadnúť, kedy má zmysel sa hádať. Lenže aj vtedy, keď viem, že je lepšie ustúpiť, ak niekto prekročí hranice mojej tolerantnosti, tak sa budem brániť a biť do posledného dychu. Zlé je, že som veľmi dôverčivý a naivný a stále verím v dobro až do poslednej chvíle.

Manželka je protizávažie

Byť dôverčivý, naivný a rozhodovať sa na základe emócií - to nie je práve najlepšia povahová výbava do dnešného sveta. "Mne to hovorte! Neexistuje sa mi tu práve najlepšie aj vďaka týmto mojim vlastnostiam. Našťastie manželka je moje protizávažie. Ona je introvert - v tomto zmysle môj úplný opak. Veci zvažuje veľmi racionálne, často koná bez mimiky, čo mňa privádza do zúrivosti. Neviem totiž dopredu, čo si myslí a to ma vie vytočiť! Tým, že je môj protipól v mnohých veciach, tak sa nám spolu na svete dobre kooperuje. Ale vďaka tomu je naše spolužitie ako oheň. Keď hádka, tak poriadna a lietajú iskry i síra. Viem, že moju manželku to bolí, no mňa nie, lebo ja keď bojujem, bolesť si neuvedomujem. Až potom, keď hádka doznie, mám chuť fúkať rany, pritom jej ich ešte viac jatrím... Ona je veľmi racionálna a najviac ma vie nazúriť, keď ja sa snažím vysvetliť jej, prečo reagujem ako reagujem a ona povie len - ja viem, ty si taký. Tým je debata uzavretá..."

Pre D. Cinkotu je jeho manželka Zuzana tým najdôležitejším človekom na svete. "Ja verím teórii, že keď bohovia stvorili svet, tak ľudia boli obojpohlavní. Mali dve hlavy, obidve pohlavia, osem končatín a gúľali sa svetom. Otravovali však bohov, že sa nudia a tí ich preto všetkých rozsekli na dve polovičky. A aby sa nenudili, majú si po svete hľadať tú svoju druhú polovičku. Táto rozprávka sa mi páči. Mnohým sa podarí nájsť si počas života tú svoju stratenú polovicu. Určite sa aspoň raz za život každý s tou druhou polovičkou stretne, je ale na ňom, či ju rozpozná. Moja žena túto robotu urobila za mňa. Našla si ma a ja som jej za to vďačný," dodal s úsmevom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári