ráčskych generácií, a nenašiel sa nikto, kto by sa sťažoval. Naopak, bez chlapíka so šviháckymi "bajúzmi" vyzbrojeného masérskym "náradím" si tunajší mančaft nemožno ani len predstaviť. Patrí už doslova k jeho inventáru...

"Ako vravíš, bol som taký mestský čavargoš," nehnevá sa dlhoročný masér košických hádzanárov Jozef Majny, že ho tak pri spomienkach na jeho mladosť nazveme. Školu síce neflákal, ale vždy ho svrbel zadok, keď musel pridlho sedieť v jej laviciach. Na školskom dvore sa toho dalo zažiť oveľa viac. "V zime hokej, v lete volejbal, to boli moje obľúbené športy v časoch povinnej školskej dochádzky." A doplnkový, čo asi neuhádnete, spoločenský tanec...

Prinútili ho k nemu okolnosti, keď sa, na strednej zdravotníckej škole, dopracoval až k "maturám". Aby nebol drevo na stužkovej. "Prihlásil som sa do kurzu spoločenského tanca, aby som sa naučil aspoň základné kroky. A napokon som tam zostal. Tak sa mi to zapáčilo, že som začal tancovať súťažne."

Obdiv k brankárom

Na športovú "klasiku" však nezanevrel, vždy sa cítil najlepšie medzi "šracmi" na ihrisku. "Schádzali sme sa na Pasteurovom námestí, a skúšali sme všeličo. Aj hádzanú. Najstarší z partie mi vraví: Ďoďu, ideš do brány... Nemohol som ani ceknúť, lebo som bol najmladší, a tak som sa tam postavil, medzi dve smetné bedne, netušiac, čo ma čaká. Ten chalan vzal loptu a bez varovania ju napálil rovno do mojej hlavy. Bola to taká rana, že som sa hneď vyvrátil na jednu z tých bední a chlapci ma museli kriesiť. Iba kdesi v diaľke som počul otázku: Žiješ? Ako som s hádzanou začal, tak som s ňou aj skončil, v jeden deň. Ale odvtedy obdivujem hádzanárskych brankárov, že majú vôbec odvahu postaviť sa do brány."

Rana do hlavy našťastie nezanechala stopy na jeho osobnosti, hoci vtedy, keď ho kriesili, vôbec netušil, že hádzaná sa stane jeho osudom. "Po absolvovaní zdravotníckej školy som si ešte v Bratislave dorobil kurz športového maséra a doma v Košiciach som sa s tým chcel nejako uchytiť. Za to, že sa mi to pošťastilo pri hádzanároch, vďačím ich vtedajšimu lekárovi MUDr. Jurajovi Podrackému. Ponúkol mi miesto maséra, lebo v tom čase im chýbal."

Tak sa Jozef Majny jedného pekného dňa objavil v sade generála Petrova (dnes Mestskom parku pri železničnej stanici) a zaklopal na dvere u tajomníka hádzanárskeho oddielu Ladislava Piekara, že sa má tam hlásiť. "A hneď som mal aj robotu. Jedného hráča bolí rameno, tak sa snaž - vraví mi tajomník. Tak som sa pobral dole, kde boli šatne, a pustil som sa do práce. Keď som skončil, od Ďuriho Šimeka počúvam: Takú dobrú masáž som ešte nemal..." To bola pre 28-ročného začínajúceho maséra vstupenka na hádzanársku palubu.

Stihol ešte zlatú majstrovskú generáciu z roku 1978. "Brankára Pištu Krešáka, Vojta Profanta, Papiernika, Pitucha, Babica, Bella, dnes už nebožtíka Emana Koppa... Trénerom bol vtedy Fero Gubrický. Bola to skvelá partia, ale môžem povedať, že pri hádzanej som sa vždy stretol s veľmi dobrými a inteligentnými ľuďmi."

Masérska robota, to nie je iba citlivý prstoklad po stuhnutých vyšportovaných svaloch. "Musím vedieť aj tejpovať, postarať sa o pitný režim, a keď treba, zvládnuť aj nejaké lekárske úkony." Napraviť vykĺbené prsty či zlomený nos je vraj preňho maličkosť. "Hrali sme v Hlohovci a Jano Kolesár mal týždeň pred svadbou. Po jednom z tvrdých zákrokov súpera bol však na nepoznanie. Aj so zlomeným nosom zápas dohral, ale po ňom za mnou prišiel, že ako bude s takým krivým nosom na svadbe vyzerať... Ľutoval som ho, lebo to naozaj nevyzeralo dobre, aj keď to ešte nebolo opuchnuté. Tak som mu ten nos chytil a jednoducho ho narovnal. Keď sa to dozvedel lekár, ktorý s nami v Hlohovci nebol, iba skríkol - preboha, čo si to urobil, veď on mal ten nos úplne odtrhnutý od lebky! Priznávam, také veci masér nesmie robiť. Ale bol by potom Janko na tej svojej svadbe taký fešák?"

Na nosy sú hádzanári obzvlášť chúlostiví. A niekedy si s nimi ani zohraná dvojica, lekár s masérom, nevie poradiť. "Toľko krvi som po zásahu do nosa jakživ nevidel. Jednému z našich hráčov sa liala tak, že som ju nedokázal zastaviť ani priložením tampónov. Keď sme mu ich s profesorom Braňom Bohušom, ktorý bol so mnou na tom zápase, odobrali, tak krv z neho doslova vystrekla." Hádzanári sú tvrdí chlapi a dotyčný hráč bol o pár dní opäť pripravený nastúpiť.

Ale čo s takými, ktorým sa veľmi nechce. Najmä trénovať. "Boli sme na sústredení v Tatrách a počas jedného tréningu ma volá vtedajší tréner Gabi Schmiedt, že jeden z hráčov dostal kŕč do lýtka. Zobral som 'športovku', že mu to rozmasírujem, ale keď som mu lýtko chytil, cítil som, že tam žiaden kŕč nie je, masér to dokáže rozpoznať. Vyklop to rovno, že chceš mať nejaké úľavy z tréningu, ale s týmto na mňa nechoď, vravím mu. Veď si tým zosmiešnil nielen mňa, ale aj seba."

Bývalý reprezentant Ľudovít Para rozhodne k takým simulantom nepatril. Občas bol taký dokatovaný, že zabudol, ktorá časť tela či končatina ho vlastne bolí. "Raz za mnou prišiel, aby som mu obviazal koleno. A ukázal na pravé. No zrazu, keď už s robotou končím, počujem - Jožko, veď nie toto ma bolí, ale to druhé... Tak som si tú procedúru musel zopakovať. Ale vedel som, že to od neho nebolo naschvál."

Precíznu prácu jeho ručičiek si labužníci vedeli dokonale vychutnať. Medzi najčastejších "zákazníkov" na jeho masérskom stole patril niekdajší výborný krídelník VSŽ Ján Babic. "Ten chcel vždy najmä chodidlá. Mal ich ako dosky, tvrdé ako podrážky. Na nikom som si prstvy nezodrel tak, ako na ňom."

"Sopeľ" na rukáve

Na tú veselú chasu zo svojich masérskych začiatkov pri košickom mančafte si Jozef Majny vždy rád zaspomína. "Trebárs, keď sme oslavovali majstrovský titul pod Ferom Šulcom, a na privítanie v Club hoteli som dostal sprchu šampanským. Kopec srandy sme zažili najmä s Dušanom Pituchom, s ním nikdy nebola nuda. Raz sme bývali v jednom chýrnom pražskom hoteli, do ktorého sa vchádzalo takými velikánskymi dverami, nad ktorými boli sochy nejakých vtákov. Tušil som, že Dušan má čosi za lubom, keď sa ma nahlas pýta, aký je to vták, aby to počuli aj okoloidúci... 'Veď je to ďateľ,' dostal hneď očakávanú odpoveď. Viac mu nebolo treba. 'Polib mu prdel a bude ti priateľ,' chichotal sa, a my s ním, ako sa nechal dotyčný nachytať."

No sem-tam bolo aj naopak, a ušlo sa aj najlepšiemu pivotovi košickej hádzanárskej histórie. "I keď len náhodou. Raz si sadol na lavičku, kde nejaký dobrák nechal štepársky vosk, ktorým si hádzanári lepia prsty, aby sa im lopta nešmýkala. Dušan to nezbadal a s hnedým zadkom vybehol na ihrisko. Keď zistil, že ľudia majú z neho zábavu, pýtal odo mňa uterák, že si to lepidlo zotrie. No vyzeral ešte horšie..."

Aj zázračné mastičky či emulzie vo výbave maséra môžu spôsobiť horúce chvíľky, najmä vtedy, keď sú použité na nesprávne účely. "Nechcem nášho bývalého hráča menovať, aby sa mu veľmi nesmiali... Chlapci mali regeneráciu, a pred ním som už mal niektorých z nich na masérskom stole. Používal som rôzne emulzie, medzi nimi aj tú hrejivú. Skôr, ako som stihol plachtu vymeniť, ten hráč na nej už ležal, tak som mu to radšej nepripomínal... Na druhý deň mi vraví: 'Masérko, išiel som domov poloprázdnou električkou, ale sadnúť som si veru nemohol. Niektorí spolucestujúci sa čudovali, prečo stojím a prekladám nohami, akoby mi bolo treba čúrať. Hrozne to pálilo, ale po vajciach som sa pred nimi škriabať nechcel.' Tá hrejivka, na ktorú si u mňa ľahol, sa totiž dostala aj na miesta, kam nemala," dobre sa na tej príhode pobavil klubový masér.

Iba zriedkavo mal Jozef Majny na výjazdoch s hádzanármi po boku nežnejšiu lekársku polovičku. Aj preto sa na príhodu s Andreou Kováčovou, lekárkou juniorskej reprezentácie, nedá zabudnúť. "Ej veru, Andrejka, to bolo zlaté dievča... Boli sme s juniormi niekde vonku a počas zápasu som chlapcov 'občerstvoval' športovkou. Čosi sa z nej ušlo aj jej, zopár kvapiek skončilo na jej rukáve. Bolo to pre šaty neškodné, ale prečo si ju trošku nedobrať? Keď ukázala na rukáv, že som jej ho pošpinil, tak jej vravím, že to nie ja, ale že asi ktorémusi z chlapcov tam počas oddychového času vyskočil sopeľ. 'Fúúúj!' Bola z toho celá zhnusená a bola schopná si ten rukáv odstrihnúť. Napokon sa uspokojila aj s dezinfekčným prostriedkom a vystriekala ho tam celý, len aby sa toho sopľa zbavila."

Zo zahraničia je vždy veľa zážitkov. "Prvý raz som išiel s mužstvom na západ, do nemeckého Wuppertalu, ešte za hlbokej totality. Poradili mi, že mám vziať aj nejaký krištáľ, že sa tam vraj dobre predáva. Ponúkal som ho však tým Nemcom márne, ešte som oželel aj visutú železnicu, aby som sa ho zbavil. Nikto ho nechcel, tak som, celý zúfalý, vošiel do jednej mäsiarne. Vyzbrojený jedinou vetou, ktorú som po nemecky vedel - 'Kaufen Sie bitte.' Keď som ju zo seba vysúkal, predavačka povedala iba 'Ein moment', a zmizla za dverami. Po chvíli mi odtiaľ priniesla desať deka šunky s takým výrazom v tvári, že som pochopil, že mám, aj so svojím krištáľom, čo najrýchlejšie vypadnúť..."

Za tri desaťročia sa toho aj v masérskom kufríku nazbiera neúrekom. Jozef Majny ho vždy zamyká vo svojom kráľovstve, skromne zariadenej pracovni v hádzanárskej hale, jedinom to pozostatku po košickom VŠA. "Tu som prežil väčšinu svojej masérskej kariéry a verím, že odtiaľto pôjdem aj do dôchodku."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári