Ocitli sme sa v čakárni u zubára. Mamička s bolesťami, jedna ratolesť v kočíku, tatko so synčekom na rukách, odhadujem okolo troch rokov. Typické pre stomatologickú ambulanciu sú „obrazy“, znázorňujúce naše zdravé či pokazené úsmevy.
„A to je čo?“ - opýtal sa budúci stomatológ otca.
„No vidíš? Také zuby má náš pes,“ vysvetlil dospelák a vzápätí musel odpovedať na tisíc ďalších otázok. „To je zapálené ďasno, takto vyzerajú korene zubov, tu sú nervové vlákna, všetko musí byť v poriadku, aby nás neboleli...“
„A toto?“ - neustával zvedavý chlapček.
„To je zázračná zubná pasta zo špeciálnej látky. Keď si ňou potrieš boľavý zub, tak ti znecitlivie, ale, synku, to nič nerieši. Treba ho ošetriť.“
„Z akej zázračnej látky?“
Nasledoval odborný názov a pomaly chemický vzorec. Ja som si to nezapamätala, ale synček sa tváril, že chápe, a vlastne to už vedel. Len skúšal, či aj všetci naokolo sú takí vzdelaní.
„To všetko sa budeš učiť na univerzite, ty môj mudrc.“ A takto to išlo ďalej. Až do vyčerpania všetkých ochorení. Nuž, keď sa stretnú dvaja odborníci a majú o čom diskutovať, tak je to debata na úrovni. Isto by si drobec pokecal aj s doktorom, ale pred zápisom na univerzitu sa išiel pozrieť ešte na prácu hasičov a zahrať sa s otcom na policajtov. O zuboch už predsa všetko vie. Treba skúsiť aj niečo iné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
