Ján Sudzina pochádza z dedinky Čečehov pri Michalovciach, pár kilometrov od Zemplínskej Šíravy. Do metropoly východu ho priviedlo štúdium na vysokej škole.
„Dodnes tam mám trvalý pobyt, cítim sa byť patriotom, teraz už aj košickým. Študoval som tu, obľúbil som si Košice a netušil som, že sem v roku 1990 natrvalo prídem.“ Po štyroch rokoch štúdia na Vysokej školy ekonomickej sa zamestnal v železiarenskom gigante.
Už vtedy však takmer zakotvil v kultúre. „Nevedel som čo budem robiť, ku kultúre som mal vždy blízko, tak som bol na dvoch konkurzoch vo filharmónii a bábkovom divadle za ekonomického riaditeľa. Na ceste z pohovoru som stretol kamaráta, ktorý ma presvedčil ísť pracovať do železiarní. V tom čase sa otváral export - import, čo bolo po revolúcii niečo nové a toto svoje rozhodnutie som dodnes neoľutoval. Strašne veľa som sa tam naučil a bola to tvorivá práca. Aj keď sa pracovalo od rána do noci, bolo to zaujímavé a mal som veľa možností cestovať.“
Vydavateľstvo
Po niekoľkých rokoch odišiel a s kamarátom rozbiehali popri stavebných prácach vydavateľstvo Hevhetia. Na jeho začiatku bolo stretnutie s popredným českým gitaristom Pavlom Jakubom Rybom po rozpade Československa.
„Padli sme si do oka a rozprávali sa o tom, aký je pre Čechov problém hrať po rozdelení krajiny na Slovensku. Napadlo ma, že s tým skúsim niečo urobiť. Vedel som, že pre pár koncertov sa to neoplatí, a preto som zorganizoval turné asi šiestich koncertov po celom Slovensku. V Poľsku sme urobili veľké turné, asi 20 koncertov, ktoré vypálilo veľmi dobre. Na základe tejto skúsenosti sme sa rozhodli vydať CD. V časoch, keď alternatívne veci neexistovali, sme my vydali štúdiový aj koncertný album a zároveň vinyl.“
Neskôr vydali Oskara Rózsu, Mikiho Skutu, Andreja Šebana a ďalších. Za desať rokov existencie vydala Hevhetia 80 titulov, ktoré distribuuje v 20 krajinách sveta a je len málo odborných časopisov, kde by nemala maximálny rating.
Sudzina je presvedčený, že za úspechom treba hľadať osobnú pečať a presvedčenie. Niekoľko rokov vydával aj časopis Hudba.
Tá sa k nemu viaže od gymnazijných čias, keď mal so spolužiakmi v Michalovciach rockovú kapelu Trik. Hrávali vlastné veci s mladíckym entuziazmom a okrem stužkovej mali asi tri koncerty, kým sa neporozchádzali na vysoké školy.
Zaspal na „purplov“
Zo svetových interpretov obľubuje Led Zeppelin a Deep Purple, na koncert ktorých minul na študenta veľký balík peňazí.
„Dnes ľudia nedajú za koncert ani tri eurá, keď sme bývali na internáte a dozvedeli sme sa, že Deep Purple vystúpi v Budapešti, mesiac dopredu a mesiac potom som šporil. Kúpil som si lístok a dva mesiace som jedol len chlieb so 'šmalcom', lebo som tam chcel ísť. Na internáte sa deň predtým ako obvykle pilo a mne išiel autobus o štvrtej ráno. Nepil som s nimi, s tým, že sa musím skoro zobudiť, no zaspal som. Keď som vybehol von, autobus bol už dávno preč. Keby som pil, možno by ma ráno smädilo a koncert by som stihol, nakoniec som ich videl až v Košiciach,“ smeje sa pri spomienke Sudzina.
Zo slovenských interpretov to má najbližšie k Pavlovi Hammelovi. „Všetci dookola majú radi Prúdy, Vargu, no ja mám rád Hammelove piesne, tie, čo nikto nepozná. Hammel a Bob Dylan majú dar urobiť pesničky.“
Aj on si občas zabrnká na basgitare, s priateľmi okolo Hevhetie hrávali v minulosti aj raz týždenne. „Zajamovali sme si bez ambícií sa niekde prezentovať, hrali sme na oslavách narodenín. Keďže vo vydavateľstve spolupracujem s absolútnymi profesionálmi, mám rešpekt, a dnes už nehrám. Robiť veci majú ľudia, ktorí na to majú dar, ja mám možno dar rozpoznať kvalitu. “
Zbiera platne
S manželkou Beátou a dvoma synmi Danielom a Jánom (13 a 15 rokov) býva v bytovke na Ťahanovciach. Obaja sa venujú hokeju.
„Boli alergici a lekárka odporučila, že najlepší je šport na ľade a naozaj to výrazne pomohlo. Cez víkendy chodíme na zápasy a poznáme sa s rodičmi. Je to iné, ako keď človek ide len tak na pivko, vznikla tak kopa nových priateľstiev.“
Otázku výberu dovolenkovej destinácie necháva na rodinu. Najčastejšie je to Grécko, no nemôže na pláži ležať viac ako hodinu. Ideálnu dovolenku zažil v minulosti v rámci bežeckého sústredenia: chata v Tatrách, 2 týždne, 20 kníh, beh dvakrát denne a okrem toho prechádzky po lese.
„Jediná neresť, ktorú nemám, je fajčenie. Neznášam to. Nepáči sa mi to ani na iných, najmä pokiaľ ide o ženy. Žena, ktorá fajčí je gýč a výrazne neestetický zážitok,“ hovorí Sudzina, ktorý priznáva, že mnoho času i peňazí investuje do vydavateľstva aj na úkor rodiny.
Má rád históriu a klasické vinylové platne. „Som ich veľký fanúšik a myslím, že sa postupne vráti ich doba.“ Veľmi veľa šoféruje, má najazdených 1,5 milióna kilometrov, vystriedal štyri autá a momentálne jazdí na Kii Sportage.
Spojenie s prírodou
Riaditeľ mesta kultúry hovorí, že posledné tri roky nerelaxoval inak ako pri hudbe. Najviac mu chýba behanie, ktorému sa dlho venoval. Ján Sudzina je bežec na dlhé trate, za sebou má 12 maratónov, polovicu košických a ostatné po svete.
Dlhé roky je aj v organizačnom výbore košického maratónu. „Posledných päť rokov takmer vôbec nebehám a strašne mi to chýba.“
Na behaní sa mu páči duchovná rovina individualistického športu. „Ak som niekedy zažil mystický zážitok, bolo to práve pri behaní. Musíte sa tam ale dostať. Keď máte za sebou šesť ťažkých tréningov a potom bežíte 16 km v lese, vtedy sa to stane. Prvé 3-4 km máte v hlave plno pracovných zážitkov a problémov, potom sa však z hlavy vyplavia všetky negatívne veci. Cítite, ako sa vám prekrvujú svaly a dostávate sa do fázy, kde začína úplne inak fungovať mozog. Táto fáza prichádza možno raz za tri roky, človek sa vtedy dostane do spojenia s univerzom, lesom a prírodou. Pre mňa je to neskutočný duchovný zážitok, ktorý nezažijem ani pri knihe, či v kostole. Mám nabehaných viac ako 30–tisíc kilometrov a zažil som to len párkrát. Všetko, čo je skutočne hodnotné, sa musí odtrpieť.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
