Na jar oslávila okrúhle narodeniny. A hoci už chvíľami prepadala pocitu, že životná kapitola pod názvom divadlo sa pre ňu pomaly zatvára, za posledný polrok dostala dve veľké herecké príležitosti. Jej postava Madam Alexandry v nedávno premiérovanej hre Vtáčatko sa stretla s vynikajúcimi ohlasmi. Ocenenia sa jej dostalo aj od odbornej verejnosti. V pondelok si v Bratislave prebrala Cenu za celoživotné dielo, ktorú jej udelil Literárny fond. Beáta Drotárová.

Pred pár dňami premiérovaná hra Vtáčatko poodhaľuje divadelné zákulisie. Ako vnímate život za oponou vy?

- Je veľmi interesantný, presiaknutý pestrosťou pováh, ktoré sa tu stretávajú. O herečkách panuje klišé, že sú afektované, že žijú úplne iný život ako bežné ženy. No myslím, že aj vďaka Vtáčatku môžu diváci vidieť, že sme presne také isté, ako ostatné - vychovávame deti, zarábame peniaze, máme problémy so vzťahmi... Dnes sme možno vďaka médiám viac na očiach, no prežívame presne to isté, čo všetci ľudia.

Postavu Madam Alexandry ste dostali od divadla ako darček k okrúhlinám.

- Bola to pre mňa istá skúška správnosti, či ešte na javisku mám čo robiť. Lebo, úprimne sa priznám, že po vlaňajšej sezóne, keď som takmer celý čas „stála“, som začala uvažovať, či ma ešte vôbec potrebujú. Predsa len, som 60-ročná starnúca herečka... No potom som dostala príležitosť na Malej scéne v inscenácii Prah a teraz vo Vtáčatku. A aj keď som ich prijímala so stiahnutým žalúdkom a obavami, či to zvládnem podľa predstáv režiséra, teším sa z veľmi pozitívnej odozvy.

Madam Alexandra, ktorú stvárňujete, nevie bez divadla žiť. Vy by ste to dokázali?

- Nie. Popravde, v čase, keď som mala pocit, že už pre mňa niet postáv, do ktorých by ma divadlo potrebovalo, či chcelo, mi bolo veľmi smutno. Riadenie osudu mi však privialo tieto dve krásne príležitosti. Dúfam, že sa mi tými postavami podarilo presvedčiť, že ešte na divadelné dosky patrím. Azda sa pre mňa rola nájde aj o rok či dva. Lebo zatiaľ si neviem predstaviť, že by som viac na javisko nemala vyjsť. Môj život by bol bez neho poloprázdny.

Čím je divadlo pre vás také fascinujúce?

- To sa slovami vysvetliť nedá. Je to podobné ako s láskou. Ani tú si človek nevie vysvetliť. Prečo nám srdce búcha? Prečo sa vznášame v oblakoch, keď sa zaľúbime? Ja mám presne tieto pocity v súvislosti s divadlom a peknými úlohami. A to už 40 rokov! Boli, samozrejme, obdobia, ktoré boli plodnejšie, i roky slabšie. Strieda sa to presne tak, ako v živote. Ale je zaujímavé, že keď som mala v divadle slabšiu sezónu, v súkromí som mala trmu-vrmu - zomrel mi manžel, deti dospievali, doopatrovala som mamičku. Takže to do seba zapadlo a mala som čas venovať sa naplno tam, kde som bola najpotrebnejšia.

Čo okrem divadla dáva vášmu životu radosť, zmysel...?

- Je toho nesmierne veľa. Som napr. vášnivá športovkyňa. Samozrejme, že už nelyžujem, nebicyklujem a neplávem tak intenzívne ako pred 10 rokmi. Už cítim, že to často iba tak naznačujem. Ale nechcem sa toho vzdávať. Programovo sa udržiavam v kondícii. Neraz sa pristihnem pri tom, že sa mi do telocvične nechce ísť, ale potom si poviem - zajtra máš ťažke predstavenie, a keď to dnes s tými mladými babami na zumbe zvládneš, dvihne ti to náladu aj sebavedomie. Chcem byť ešte aktívna. Prečo by som už mala iba sedieť doma a vyvárať a vypekať? Isteže, mám vnúčatá, ktoré milujem a snažím sa im venovať, no nepatrím k tým babičkám, ktoré ich obskakujú a rozmaznávajú. Ženy, ktoré žijú len pre svoju rodinu a obetujú jej všetok svoj čas, obdivujem. Ale môj prípad to nie je. Aj keď, raz možno dozrie ten čas, že si aj ja vo voľnom čase sadnem do kresla a budem štrikovať...

... pre pravnúčatá.

- Áno. Tiež si myslím, že ten čas príde až s ďalšou generáciou v našej rodine.

Tento rok ste sa vybrali na pomerne adrenalínovú letnú dovolenku.

- Dlhé roky sme s kamarátkou Mirkou túžili vyraziť si niekam spolu. Tento rok sa nám to podarilo. Vybrali sme sa ako dve tínedžerky naslepo do Talianska. Pôvodne sme síce chceli venovať čas aj Rímu a pamiatkam, ale prišli sme tam a 40–stupňové horúčavy a množstvo turistov nás odtiaľ veľmi rýchlo vyhnali. Presunuli sme sa k moru a poviem vám, užili sme si nádherné chvíle.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári