via významnými lekármi, on si na hodinách biológie čítal pod lavicou a dodnes netuší, koľko má človek rebier. Je si vedomý toho, že knihy v súčasnosti kupujú hlavne ženy a že problém s čítaním u mladej generácie narastá.

Nie je celkom obvyklé, aby spisovateľ žijúci v zahraničí písal po slovensky a v každej knihe odkazoval na rodné mesto. Dušan Šimko je však v tomto svetlou výnimkou. Priznáva, že Košice spomína vyslovene zámerne. "Košice sú pre mňa dôležité, aj keď som v nich žil najkratšie z celého života. Narodil som sa tu však a je tu aj môj rodný dom. Otec bol Košičan," začína svoje rozprávanie univerzitný profesor pôsobiaci v Bazileji.

V metropole východu žil od 10 do 19 rokov. Vtedy totiž odišiel na vysokoškolské štúdiá. "Pre mňa sú Košice veľmi dôležité kvôli historickému povedomiu, lebo môj otec bol primárom a zakladateľom popáleninového centra v nemocnici v Šaci, môj dedo bol prvým primárom na otorynolaryngológii v Štátnej nemocnici Košice, kde je aj jeho pamätná doska a môj pra-prastrýc bol prvým úradným mestským lekárom v Košiciach. Moji rodičia sú v Košiciach pochovaní. A navyše sa mi páči, že je to na hranici a ešte stále sa tu hovorí viacerými jazykmi. Považujem to za kvalitu mesta."

Hoci boli jeho predkovia lekármi, osobne ho medicína nikdy nelákala. "Bol by som určite najhorší lekár prinajmenšom v celých Košiciach. Viete, to vás všetci porovnávajú, a to som nechcel. Mal som svoje záujmy a nikto mi v ničom nebránil. Keby som túžil robiť neviem čo, otec by mi to ochotne odsúhlasil. Bol veľmi tolerantný. Síce som bol na prírodných vedách na UK v Bratislave, ale počas štúdia geológie a mineralógie som jednoducho stratil záujem o tieto odbory. Už na Gymnáziu na Šrobárovej ulici som si počas hodín biológie pod lavicou čítal romány. Dodnes neviem, koľko máme rebier. Evidujem akurát mýtické rebro, ktoré všetci poznáme kvôli Eve, ale inak..."

Aj vás zaujíma, čo pod lavicou najradšej čítal? "V tom čase sa na Slovensku začalo intenzívne prekladať, takže sme mohli začať čítať skutočne aj európsku modernu. Napríklad Camusa, Kafku, Paustovského, Rilkeho a iných strhujúcich autorov. Z českých som preferoval napríklad Bohumila Hrabala alebo Milana Kunderu. Keď som si knihy týchto autorov chcel kúpiť, pred Českou knihou v Bratislave sa rozpútal doslova boj. Dnes si to už nik nevie predstaviť. Rad bol dlhý aj sto metrov. Často pomohla preto jedine dobrá známosť s predavačkami v kníhkupectvách. A tá bola nad zlato."

Ostal verný slovenčine

Podľa slov Dušana Šimka bol v tom čase úžasný hlad po modernej prekladovej literatúre. "Keď k nám prišiel preklad Veľkého Gatsbyho, tak sa všetci išli zošalieť. Boli to veľké veci, priam niečo ako zázrak. Po roku 1963 k nám prvýkrát dorazili aj filmy talianskeho neorealizmu, prvý raz sme videli Passoliniho alebo Felliniho tvorbu. Na jednej strane to boli veľmi zlé časy, na druhej dobré, pretože zakázané ovocie chutí najlepšie."

Dnes je však podľa neho všetko inak. Vydáva sa síce stále viac kníh v stále väčších nákladoch, no v podstate veľká časť detskej populácie v Európe zle číta a čítanie nepovažuje za výlet do fantastického sveta, ale za prácu a drinu. "Netvrdím, že to je koniec sveta, no nie je to nič príjemné. Aj spôsob čítania sa mení. Dnes si človek kúpi reader a knihu už do ruky neberie. Som len zvedavý, ako sa to bude vyvíjať kvôli copyrightu, honorárom a vôbec, aké nové vlastnosti a kultúry vzniknú."

Celkovo je uzrozumený s tým, že v dnešnej dobe knihy čítajú najmä ženy. "Rátam s tým, že píšem knihy pre ženy. Samozrejme, nie ženské romány. Dnes však beletriu akéhokoľvek typu z desiatich čitateľov číta osem žien. Je to fakt a s tým treba rátať. Ani to však nepovažujem za zlé. Horšie bude, keď nebude čítať nikto."

Nie je obvyklé, keď spisovateľ žijúci v zahraničí ostáva v tvorbe verný rodnej reči. D. Šimko však píše knihy po slovensky. "Najprv som začal písať po nemecky, ale nie beletriu. Popri pôsobení na univerzite som písal fejtóny do švajčiarskych a nemeckých novín, dokopy asi 25 rokov. Moja vtedajšia priateľka Dorothée, ktorá sa stala neskôr mojou ženou, musela dávať do laty moju príšernú nemčinu. Potom si ich všimol akoby zázrakom slávny redaktor v časopise Die Weltwoche v Zürichu, a to bol začiatok. Písal som recenzie, reportáže, eseje a aj články o kultúrnej situácii v bývalom Československu. Aj preto mi potom vtedajšie československé úrady zobrali pas, keďže som vraj štval proti socialistickému poriadku."

Ako však vraví, nie je až takou výnimkou, čo sa týka tvorby v rodnom jazyku. "Robilo a robí tak aj množstvo iných známych autorov v exile, napríklad spisovatelia pôvodom z Južnej Ameriky, ale aj Rusi, Srbi a Poliaci, napríklad Maximov, Mrozek, Kis a iní. Aj náš slávny rodák Sándor Márai písal tvrdohlavo po maďarsky a nemčinu využíval len ako korešpondent nemeckých novín. Úprimne, človek má kvôli tomu len samé ťažkosti. Nemá prekladateľov, záujem o malé literatúry je minimálny... Je to však vzrušujúcejšie a pre mňa logické. Navyše, keď som začal, nemohol som ani tušiť, že sa raz budem môcť vrátiť domov," vraví človek, ktorý na rodnom Slovensku nebol do nežnej revolúcie celých 20 rokov. "Teraz už môžem a dôležitá je pre mňa len skutočnosť, aby moje knihy pár ľudí čítalo. Dúfam v to a bude ma to tešiť."

Má nos na dobrých ľudí

V Košiciach D. Šimko prezentoval svoj titul GUBBIO - Kniha udavačov. Jednotlivé kapitoly síce štylisticky pôsobia čiastočne ako poviedky, no podľa jeho slov je to ucelený románový celok. "Práve preto, že sa červená niť príbehov o ľudskej slabosti ťahá v rozpätí približne 170 rokov celou Európe. Udavači, kolaboranti a ľudia, ktorí zlyhali, sú všade na svete a v každom režime."

Udavačov si spisovateľ zvolil za nosnú tému úplne zámerne. "Predstavujú určitý fenotyp, ktorý sa vyskytuje vždy a všade. Raz menej, raz viac, akurát rámec a podmienky, ktoré v nich pôsobia, sú rôzne. To znamená, že nielen totalitné režimy, fašizmus alebo komunizmus podporujú a umožňujú udávanie. Je možné aj v demokratických režimoch dnešnej Európy. Sú postihnuté nielen malé krajiny a národy, ako Slováci, Česi alebo Maďari, ale aj veľké národy, ako Francúzi, ktorí potrebovali po druhej svetovej vojne desaťročia, aby sa vyrovnali s otázkou kolaborácie." Pre D. Šimka je to dôležitá téma o to viac, že podľa jeho slov je v mnohých európskych krajinách určitý trend sympatií k totalitným systémom. "Naznačujú to voľby v moderných štátoch Európy, napríklad v Holandsku, Dánsku... A takáto atmosféra potom umožní a podporuje, aby ľudia udávali."

V osobnom živote má našťastie nos na dobrých ľudí. "Isteže, každý človek sa v živote raz popáli a ja nie som výnimkou. Avšak skúsenosti s vyslovene zákernými alebo zlými ľuďmi vlastne ani nemám. Hoci niekedy sa človek mýli v odhadovaní charakteru a typu človeka a nikdy nevie, ako sa jedna známosť, priateľstvo či susedstvo vyvinie. Ja mám skôr šťastie na sympatických mužov a skvelé ženy. Nie som na tom ako nebohý spisovateľ Dominik Tatarka, ktorý mal frajerku a ona ho udávala eštebákom. Ja mám podozrenie, že starý pán to vedel, no asi sa mu príliš páčila, takže to pardonoval. Ja však každopádne môžem byť povďačný osudu."

Gubbio vyjde v Holandsku i Srbsku

V Košiciach prezentoval svoju knihu naraz v troch jazykoch, čo je naozaj skôr ojedinelé. "Vyšla najprv v slovenčine, s ilustráciami Mareka Ormandíka, potom v maďarčine a následne prišlo české vydanie. Aktuálne sa plánuje, že kniha vyjde aj v Holandsku a koncom budúceho roka aj v srbčine. Mám z toho obrovskú radosť a je to pre mňa veľmi dôležité, lebo moja nebohá mama bola Srbka a mám teda veľmi úzku väzbu k Srbsku a špeciálne k Vojvodine."

Lokality spomínané v knihe sú reálne a D. Šimko všetky z nich osobne navštívil, prípadne v nich pôsobil. Nakoľko však súvisí s realitou aj dej a nakoľko je v ňom využívaná fabulácia? "Nie je to rozhodne žiadna učebnica stredoeurópskeho dejepisu alebo zemepisu. To ani zďaleka. Určitá forma fantázie a literárneho podvodu v tom je. Avšak príbehy, ktoré sa, povedzme, odohrávajú v bývalom Československu či Švajčiarsku, sa viažu na realitu."

Celkovo má silný citový vzťah ku všetkým knihám, ktoré napísal. "Uprednostňujem, keď sa vzťahujú na určité reálie, hlavne historické. Pretože voľná fantázia je síce výborná, no má smolu, kto čaká, že to bude Harry Potter," smeje sa D. Šimko a dodáva: "Rozhodne je to iná disciplína." Zo spisovateľov najradšej napríklad Antona Čechova, Danila Kiša či Iva Andrića. Zo slovenských prozaikov si veľmi cení diela v Košiciach žijúceho spisovateľa Stanislava Rakúsa. Úsmev na tvári mu však vyvoláva skutočnosť, že v súčasnosti sa v rámci komercionalizácie spisovatelia dostávajú napríklad na darčekové predmety či na tričká.

"Je to zlý vtip. Nepovedal by som, že mi to prekáža, je to skôr zábavné. Pretože predovšetkým Franz Kafka rozhodne nebol autorom pre masy a taký Sándor Márai bol počas života úspešný len v prvej predvojnovej fáze jeho spisovateľskej dráhy, no potom v emigrácii bol zabudnutý a dnes sa plným právom počíta medzi veľkých európskych autorov. Na pivných pohároch rozhodne vyzerajú mená spisovateľov divne, a hoci je to trend, príde mi to ako veľká banalizácia. Nezaslúži si to ani jeden, ani druhý, ale kvôli turistickému ruchu je to v podstate prospešné," zakončuje s dodatkom, že Máraiova manželka Lola bola dobrá priateľka jeho nebohej starej mamy Ireny Šimkovej.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári