Podobne ako Košičanka Lenka Majerníková. Vybrala si zaujímavé povolanie i krajinu.

Lenka, ktorá onedlho oslávi 27. narodeniny, žije momentálne v Dubaji. „Pochádzam z Košíc, ale do Dubaja som odchádzala z môjho druhého domova, ktorým je Praha. Žila som tam od 19 rokov. Šla som tam kvôli štúdiám, vyštudovala som ekonomiku na VSE (Vysoká škola ekonomická). Po škole som si našla prácu v marketingu, potom prišla ročná stáž vo firme Philips. Košice však sú a stále zostanú mojím domovom, kde sa rada vraciam a kde mám mne najbližších ľudí. Ocina, maminu, bráchu a ďalšiu našu veľkú rodinu po východnom Slovensku. Do Dubaja som sa presťahovala v decembri 2010 a to kvôli práci. Pracujem ako letuška a základňu máme práve tu."

Do Dubaja šla s tým, že tam ostane rok alebo rok a pol. „Keďže o moslimoch a islame sa človek veľa napočúva, mala som aj strach a stále som si hovorila, že budem veľmi opatrná. V minulosti som skôr cestovala na Západ, a tak to bola pre mňa prvá cesta na Blízky východ. A prvé dojmy? Šok z púšte! Asi som si predstavovala ultra moderné mesto, s modernými ulicami a rýchlym životným tempom, čo Dubaj aj je, to musím uznať. Ale aj napriek tomu, je to stále mesto vystavané na púšti. Keď idem do obchodu, piesok mám všade. Stále!" smeje sa.

Prvé dni v novej krajine venuje človek aklimatizácii a obhliadke okolia. „Prechádzala som sa hlavne okolo domu, v ktorom som bola ubytovaná. Všade okolo bol piesok. Moje prvé ubytovanie bolo veľmi blízko ďalšieho emirátu, ktorý sa vola Sharjah. Je oveľa viac konzervatívny a reštriktívny, preto aj okolie mojej budovy sa mi zdá také prázdne. Keď som si zobrala tričko s krátkymi rukávmi, muži na mňa stále pozerali alebo lepšie povedané zazerali. Po nejakom čase to bolo veľmi nepríjemné. V kontraste s tým sú moderné budovy a nekončiace stavby. Toľko rozostavaných konštrukcií pokope nie je asi nikde na svete. Všetko sa ešte stavia, dostavuje. Kto príde do Dubaja po roku, môže objavovať úplne novú časť mesta. Architekti sa tu vyžívajú, čo mrakodrap, to iný tvar, forma..."

Keďže do Dubaja prišla Lenka v decembri, čakal ju kultúrny aj teplotný šok. „Prišla som zo zamrznutej a krásne zasneženej Prahy začiatkom decembra. V Dubaji je v decembri taktiež zima, ale v tunajších podmienkach to znamená 30 °C. Najviac ma ohromili západy slnka. Sú prekrásne." No ani tie jej nevynahradili vianočné sviatky. „Keďže hovoríme o moslimskej krajine, Vianoce tu nemajú veľký význam. Vonku je 30 °C, žiaden sneh, pečenie koláčov ani koledy... Bolo to ťažké si ich vôbec predstaviť. Pravá vianočná atmosféra určite chýbala..."

NAJ...

Počas nasledujúcich dní a týždňov Lenka stále viac spoznávala nové bydlisko. „Dubaj chce byť NAJ vo všetkom. Mať najväčšie nákupné centrum, najvyššiu budovu sveta, najlepšie atrakcie, najlepšiu leteckú spoločnosť... Či sa im to darí? Myslím, že áno. Miestny šejk je veľmi inteligentný človek a jeho ľudia ho majú radi. Veď kto by aj nie, stará sa o nich veľmi dobre. Žiadne dane, väčšinou zabezpečené ubytovanie, podporuje štúdium pre miestnych ľudí a takisto aj dobre platené práce. Zaujímavosťou je, že v Dubaji žije okolo dvoch miliónov ľudí a z toho 85 percent tvoria prisťahovalci. Prvými boli Indovia, preto je hindština druhým najviac hovoreným jazykom. Potom sú to Filipínci, Pakistanci, obyvatelia Bangladéša, Nepálu, Briti, Austrálčania, Európania..."

Dubaj je podľa Lenkiných slov plný kontrastov. „Najprv ma najviac šokovali miestni ľudia - emiri, ktorí stále chodia oblečení v bielych habitoch. Vyzerá to ako staromódna nočná košeľa pre mužov. Na hlave majú bielu šatku a čierny 'povraz'. Sú hrdí na svoje oblečenie a radi ho nosia, aby sa odlíšili a dali najavo, že sú miestni. Potom si k tomu ale doladia svoje Ray Ban okuliare a I-phony. Je to taká zvláštna kombinácia," smeje sa a ponúka ďalší kontrast: „Dosť ma šokovali robotníci na stavbách. Tí žijú mimo mesta a pracujú veľmi tvrdo za malé peniaze. Niekedy sa mi to zdá ako novodobé otrokárstvo. Veľmi smutný pohľad."

V moslimskej krajine musia byť šokom aj samotné ženy, kde by asi človek márne hľadal dievčinu v minisukni, tričku na ramienkach so žabkami na nohách. „Videla som pár žien plne zahalených v čiernom aj v Prahe, ale keď je ich veľa a všade naokolo, tak to bol mierny šok. Najviac ma šokuje, keď vidím také, ktoré majú aj čierne rukavice a cez tvár čierny závoj. Potom ich naozaj človek nevidí. Len si predstavte ako jedia v reštaurácii, či vyberajú pečivo v miestnom Carrefoure. Mne to pripomína bubákov, ktorých som sa bála, keď som bola malé dievčatko. Už som si na to zvykla. No musím povedať aj to, že nie všetky moslimské ženy sa zahaľujú tak extrémne. Niektoré si dovolia odhaliť oči, iné aj tvár! Ďalší kontrast - tieto ženy milujú nakupovanie a to väčšinou v tých najdrahších a najexkluzívnejších butikoch. Stačí sa pozrieť na ich topánky alebo Louis Vuitton, či Gucci kabelky."

Ramadán

Keďže je Lenka letuška, jej týždeň nie je nikdy rovnaký ako ten predošlý. "Klasický pracovný život prebieha asi takto: v piatok a sobotu je víkend. Nedeľa je prvým pracovným dnom, pacuje sa do štvrtka. Piatok je pre moslimov najväčším sviatkom, niečo ako u nás nedeľa. Do 13. hodiny nejazdí ani metro a niektoré obchody sú pozatvárané. Veľa moslimov ide práve do mešity. Inak spevy mešity nás prebudia aj o piatej ráno a to každý deň. Moslimovia by mali chodiť do mešity paťkrát denne, alebo sa aspoň pomodliť, keď už nemôžu ísť. A tak aj v lietadle sa modlia v jeho zadnej časti. V takých prípadoch musíme od kapitána zistiť, ktorým smerom je Mekka, aby sa klaňali tým správnym."

V každej krajine si človek nájde priateľov. Výnimkou nie je ani moslimská. „Mojimi najbližšími kamarátkami sú dve baby z Čiech. Jedna je susedka a s tou druhou sme spolu cestovali do Dubaja. Mám aj veľmi milé spolubývajúce. Každá máme vlastnú izbu s kúpeľňou, a spolu zdieľame obývačku a kuchyňu. Jedna je Miška z Čiech a druhá Japonka Yoko. Obidve sú veľmi priateľské a myslím, že si nažívame veľmi dobre. Mám tu ešte kamaráta Slováka z výšky a potom to sú samozrejme kolegovia, z rôznych kútov sveta. Z Portugalska, Argentíny, Egypta, Sýrie, Holandska, Kazachstanu..."

V čase prípravy tohto článku Lenka spoznávala významný moslimský sviatok. „Ramadán je najviac extrémny mesiac v prejavoch moslimskej kultúry. Je to mesiac pôstu, keď moslimovia nejedia a nepijú celý deň, od východu až do západu slnka. Po západe sa môžu najesť a napiť. No a čo to znamená pre nás, ktorí nepostíme? Zákaz ukazovania vody a jedla na verejnosti. Práve som sa smiala, pretože kamarát uverejnil na facebooku odkaz, že si upíja zo svojho caffe latte, ktoré musí byť skryté v hnedom vrecku a že sa cíti ako nejaký kriminálnik."

Všetky jedálne, ktoré majú sklenené steny, sú v čase Ramadánu pozakrývané. "Okolo kaviarní v centrále našej spoločnosti vytvorili také kulisy, aby do nich nebolo vidno. A keď som si minulý týždeň poobede šla dať svoju obľúbenú kávu do obchodného centra, ktoré mam v blízkosti domu, povedali mi, že všetky kaviarne sú zatvorené a že si môžem dať kávu až po siedmej večer! Trošku ma to naštvalo, oni postia a pritom obmedzujú aj mňa."

Je to možno paradox hlavne z dôvodu toho, že televízne noviny denne ukazujú, ako sa moslimovia bránia v iných štátoch búraniu mešít, či chcú, aby ich ženy mohli všade nosiť burky. „Na druhej strane ich trošku obdivujem, pretože postiť sa celý mesiac je veľmi ťažké. A oni to berú naozaj vážne. I keď s pitím vody je to zdraviu nebezpečné! V lietadle je to potom počas denných letov veľmi jednoduché. Naši hostia totižto nepijú, ani nič nejedia... Servis tak máme hotový za pár minút," smeje sa lenka.

Navždy? Nikdy!

Do úplne iných pomerov, na Slovensko, sa vrátila prvýkrát po pol roku, na dva týždne. „Bola to úžasná dovolenka. Teraz majú prísť naši do Dubaja, asi na tri týždne, tak sa na nich veľmi teším. Hlavne im chcem poukazovať mesto i tunajší život... Veľmi mi tu chýba moja rodina, priatelia a okrem toho, to by ste sa čudovali, ak zelená farba, zeleň, rozkvitnuté lúky, stromy i kvety. Keď som sa vracala z Dubaja, letela som do Viedne a potom vlakom do Košíc. Po ceste som spravila toľko fotiek, len tak, tej krásnej krajiny a prírody, ktorú doma máme. Až na púšti som si uvedomila, aké je Slovensko krásne."

Na otázku, či si v tejto krajine vie predstaviť život navždy, odpovedá Lenka jednoznačne. „Na púšti a navždy?! Len to nie!" smeje sa. "Rešpektujem miestnych ľudí, kultúru i náboženstvo, ale to neznamená, že to akceptujem a že som sa s tým zžila. Plánujem tu ešte zostať minimálne pol roka a potom sa uvidí."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári