vánovej ulici. Vyučuje viaceré štýly, hip-hop, zumbu, funky, jazz, popdance.

"Každú techniku, keď vytváram choreografiu, sa snažím zapojiť a zmiešať to dokopy. Zumba kombinuje dynamiku latinsko-americkej hudby a spája exotické a aeróbne cvičenie. Vytváram vlastný štýl tanca, je to niečo podobné ako zumba, vymýšľam vlastné kroky, ktoré obohacujú pohybovú stránku jedincov," vysvetľuje Janko a dodáva, že sa snaží, aby deti dosiahli čo najväčší progres.

Keď bol malý, tanečníkom byť nechcel. K športu sa dostal na základnej škole, keď prepukla tanečná mánia a začínal Fredy Ayisi. Na Slovensko prišiel prvý hip-hop. "Najprv mi učaroval Michael Jackson a jeho choreografie, tanečné kreácie. Opakoval som ich doma pred telkou, snažil som sa to nacvičovať so spolužiakmi v škole. Všimla si ma jedna učiteľka, videla, že som sa chytal, a povedala mi, aby som skúsil niečo vymyslieť. Bol som šiestak, začal som vystupovať na školských podujatiach."

Dovtedy veľmi nešportoval, ak nerátame futbal s chlapcami pred panelákom. Keď sa rodičia dozvedeli, že on ako chlapec inklinuje k tancu, bol oheň na streche. "Zo začiatku mal otec námietky, vravel, si chlapec a chceš tancovať? Viac by mu pasoval futbal či iný šport. Postupom času zistil, že ma to veľmi zaujíma. Videl, že vystupujem často v škole, chválili ma a on zmenil názor. S chlapcami a kočkami sme pred školou nacvičovali choreografiu. My sme nechodili von s partiou, aby sme vyhľadávali alkohol či cigarety, ale skôr miesta, kde sme mohli cvičiť. Žili sme s tým, nosili staré kazeťáky. Boli sme lavičková partia, z ktorej sa vykľulo profesionálnejšie zoskupenie."

Postupne sa pridávala aj mládež z iných škôl, venovala sa mu pedagogička na škole. Nahovorila ho na vstup do tanečného klubu, a tak sa dostal do CVČ, kde pôsobili tanečníci. Zároveň sa stal členom skupiny Droopy D. Získal skúsenosti v zahraničí, pôsobil v Bruseli, Hasselte, Dieste, Prahe, Ústí nad Labem, na Gran Canarii, v Turecku (Antalya-Side-Alanya), ako tréner v Egypte, Prahe, Viedni či v Chorvátsku. Neraz bol členom poroty pri medzinárodných súťažiach moderných tancov. "Ku koncu základnej školy už boli tréningy na kvalitnej úrovni. Chodievali sme na súťaže. Začal som sa profilovať. Tanec bol motiváciou, stále som sa učil nové techniky, vytvárať kroky. Vtedy ma nenapadlo, že by som sa tým mohol zaoberať celý život. Robilo mi radosť, keď sme zanechali dojem. Už vtedy som začínal sólovo, súťažil som."

Rodičom je vďačný

Učil sa a zistil, že stačí minútové vystúpenie, ktoré musí byť namakané. Pozoroval konkurenciu, vedel, že tam musí dať dynamiku, techniku, aby nazbieral body. Súťažil v moderných tancoch v meste. Neskôr získaval tituly na celoslovenských súťažiach. Zároveň sa musel učiť. Otec dohliadal na to, aby mal chlieb v rukách a skončil strednú školu. "Chodil som na SOU dopravné. Už na pohovore som ich oslovil tým, že rád tancujem. Zrejme si povedali, že ich môžem reprezentovať. Rozmýšľal som aj o umeleckej škole, ale rodina mi to zatrhla. Tanečník sa môže kedykoľvek zraniť a je po kariére, nemôže učiť, hýbať sa. A potom čo? Vtedy ešte nevznikali veľké muzikály, dnes tanečníci žijú v televízii, sú veľké projekty a ľudia dostali tanec do povedomia. Môžem byť rodičom vďačný, že rodičia rozmýšľali pragmaticky a niečo mi dali do ruky."

Na strednej Jankova kariéra pokračovala. Stále tancoval, pôsobil vo formácii Droopy D, ale už vtedy vedel, že jeho cesta je niekde inde. Oslovila ho istá manažérka, ktorá mu pomohla dostať sa na plesy a veľké akcie.
"Tam som sa dostal do povedomia a nebudem popierať, aj som si privyrobil. Tým som odbremenil rodičov, lebo kostýmy nie sú lacné. Nebolo to obdobie, keď by tieto veci bolo bežne dostať, museli sme si ich prácne vyrábať, šiť. Čakali sme, kedy niekto pôjde do zahraničia a niečo prinesie. Človek musel dobre vyzerať, aby získal úspech."

Zúčastnil sa viacerých celoslovenských súťaží, mal dosť vymeškaných hodín, ale mal zlatú triednu učiteľku, ktorá to vedela pochopiť. Trénoval dopoludnia i popoludní. Trénovali ho ľudia zo Štátneho divadla, viac-menej sa stále snažil raziť vlastný štýl, preto sa pasuje za samouka. "Na prvej veľkej súťaži Street Dance som bol prvý, konala sa v Prešove, na Dance World som išiel po návrate z vojny. Nevedel som, čo budem robiť, prišiel som na úrad práce a tam sa ma pýtali, čo chcem robiť. Videl som tam, koľko ľudí nemá prácu, vravel som im, že sa chcem živiť tancom. Tá žena bola poriadne prekvapená. No vtedy hľadalo mesto nového tanečníka a bol som rád, že ma zobrali." Na Dance World, teda celosvetovej súťaži, skončil opäť na 1. mieste a už vedel, že toto je tá správna cesta. Bolo tam vyše tisíc účinkujúcich, súťaž sa konala vo Viedni. Neskôr sa stal choreografom roka v Českej republike.

Po deťoch aj mamy

Janko momentálne pôsobí v Centre voľného času na Orgovánovej ulici, kde deti učí moderné tance, hip-hop, venuje sa aerobiku a Tae Bo. Vekové kategórie predstavujú ročníky od prvého do deviateho. Dnes mládež k športu kladný vzťah nemá, zaujímalo nás teda porovnanie ochoty detí teraz a pred rokmi. "Deti viac vidia tanec v médiách, preto ho vnímajú ináč. My sme tú možnosť nemali, boli sme radi, keď sme videli tanečný videoklip. Deti sa vedia k tancu ľahšie dostať a v posledných rokoch sa dostal do povedomia tak, že je oň obrovský záujem."

Pri výbere nových tanečníkov je otvorený. Ak zistí, že niekto na to nemá, rodičov upozorní. "Rozdeľujem deti podľa talentu do skupín, slabšie nadané dieťa nemá toľko možností, radšej apelujem na rodičov, že budem rád, keď bude chodiť, ale na vážnych súťažiach dieťa zrejme neuvidia. Rodičia sú veľmi citliví na svoje deti, preto sa stále snažím s citom upozorniť, že chcem deti niečo naučiť tak, aby ich to bavilo. Nečakám však len na supertalenty, ale robím to masovo. V dnešnej dobe počítače a internet naberajú na intenzite, čo sa odzrkadľuje na stavbe tela detí." Podľa Janka je veľa detí tučných, majú problém s hmotnosťou. "Preto si myslím, že je dobré, aby čo najviac mladých získalo k športu, nielen k tancu, vzťah."

Okrem detí sa Janko venuje aj ich mamám. Chodia masovo na jeho hodiny zumby, ktorá je mixom všetkých spomínaných štýlov. Telocvičňa je vždy doslova prepchatá. "Ženy majú tendenciu priberať, každá chce byť však krásna, mať peknú postavu a túži byť zdravá. Veľa z nich má namáhavú prácu, preto sa pri mojom prejave snažím zapájať ruky, potlesk, chcem aby sa uvoľnili a vytancovali. Je ich každým rokom viac, spočiatku chodilo pár, postupne prichádzali, sú zvedavé, že prečo trénuje chlap. Na hodinách cítim atmosféru, chcú a niekedy vidím, že idú pomaly nad svoje možnosti."

Tanec zbližuje, nielenže sa pri ňom chudne, ale ženy majú niekedy tendenciu svojmu trénerovi nadbiehať. Zaujímalo nás, či sa niečo podobné prihodilo aj v tomto prípade. "Možno sú tam určité sympatie, priznávam, že aj zamilovanie nejaké bolo, ale skôr platonické. Nebolo to na takej báze, že by išlo o vzťah. Nechávajú mi čokolády, neraz aj s vizitkou i telefónnym číslom. Dokonca som mal aj odkaz s pozvaním na večeru. Sympatie sú, ale ja odolávam. Mám profesionálny odstup a nikdy nespájam robotu a vzťah. Samozrejme, vyhnúť návrhom sa nedá."

Cvičí pri mori

Počas leta, keď má školstvo prázdniny, chodieva Jankor do zahraničia, kde robí animátora. Tento rok strávil dva mesiace na Kanárskych ostrovoch. "Majú o mňa záujmem, volajú ma do hotelov. Bol som aj v Egypte či iných krajinách. Je to spestrenie môjho života, zároveň drina. Samozrejme, že nezaháľam a učím sa od iných animátorov určité kroky, kreácie a štýly cvičenia. Mal som v tíme ľudí z Paríža či Ríma, ale aj Jamajky. Od nich získavam veľa skúseností, ktoré potom prinášam domov a aplikujem do praxe."

Má na starosti hotelových hostí, fitnes, šport, tanec. Dvakrát denne cvičí pri mori, pri bazénoch. Je to pre neho relax, dovolenka i práca. "Máme vlastné izby, kde sú len animátori, inak fungujeme ako hostia hotela. Je o nás postarané po všetkých stránkach, no ja musím byť pripravený splniť každú požiadavku klientov, aby sa na dovolenke cítili čo najpríjemnejšie." Ide však aj v tomto prípade o vzťahy, akúsi anonymnú lásku? Janko to s úškrnom úspešne popiera: "Nie. Ja som sa s tým nestretol, ľudia si prídu oddýchnuť. Možno sú tam nejaké náznaky, ale nikdy sa mi nestalo, že by sa nejaká Nemka na mňa hodila, prípadne mi dala nejaký návrh. Boli skôr nejaké zoznámenia, pusa na líce. Ja si tam nechodím užívať, sme kontrolovaní manažérmi hotelov. Hostia sa na dovolenke nesmú nudiť."

Táto práca nie je jednoduchá. Jedna polovica J. Garbára prepadla tancu a druhá cvičeniu. Stále však tvrdí, že budúcnosť je u detí: "Určite. Rodičia neraz prídu a ďakujú, čo som s deťmi dokázal. Športu nikdy nie je dosť a nekalých nástrah života v uliciach ešte viac. Treba si vybrať správnu cestu."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári