A potom sa stalo niečo zvláštne, čo zmenilo ich životy. Ako hovorí Erik, dotkol sa ich Boh.

Erik Matej má 30 rokov a šesť rokov pracuje ako vodič v MČ Nad jazerom, kde aj býva. „Môj príbeh začal, keď som mal asi 14 rokov. Moja mama bola vtedy krčmárka, otec pracoval ako žeriavnik vo VSŽ. Nikdy sme neboli kresťania a nechodili sme do kostola. Iba naša babka sa za nás modlila. Nikdy som sa nesnažil o kontakt s kresťanstvom. Myslel som si, že je to pre starých ľudí, ktorí potrebujú v živote nejakú barlu. Sám som sa z týchto vecí vysmieval. Pre mňa bolo vždy dôležité to, aby som niečomu uveril, musím to vidieť alebo chytiť. Ak som náhodou išiel s našimi na Vianoce do kostola, hral som s kamarátmi karty na balkóne, alebo postával vonku."

Ako takmer každý mladý človek, aj Erik mal v tej dobe partiu, vyznávajúcu nejaký životný štýl. „Boli také skupiny, metalisti, depešáci, neskôr pankáči a skinheadi. Ja som sa dal k posledným. Počúvali sme Landu, Orlika. Zapadli sme do partie, kde starší kamoši, ktorí už mali 18, boli našimi vzormi. Oni už vtedy robili rôzne veci, ktoré sme my ešte nechceli. Ešte sme trošku cúvali. Boli sme napríklad svedkom toho, ako prišli na jednu ulicu, kde sa začala hromadná bitka proti Rómom. Prišli policajti a zbalili ich. Bolo to radikálne a nám sa to páčilo. Bol to istý prejav, ktorý nás priťahoval."

Človek sa pre taký radikálny druh života nerozhodne iba tak. Aký bol Erikov dôvod? „Veľmi sa mi páčila hudba, ktorú počúvali. Páčilo sa mi obliekanie, bunda bomber, kanady, holá hlava. V tej dobe to navyše bolo na Jazere dosť vyhrotené kvôli Rómom. Boli ich tam veľa a mal som spolužiakov Rómov, ktorí tým, že viackrát prepadli, boli starší a utláčali nás. To bol hlavný motív, akoby sme im chceli ukázať, že je to naše územie. Keď som prišiel na strednú, tam boli skoro všetci skíni. Čo bolo zvláštne, aj Rómovia, čo tam chodili, boli skíni, lebo sa skínov strašne báli. Nosili kanady s bielymi šnúrkami, mali vyholené hlavy, ale veľmi im to nešlo, lebo ich vlastní ich za to odsudzovali. A skíni ich aj tak bili, lebo to boli Rómovia."

Rasové predsudky

Sám Erik v tej dobe bol skín už aj na pohľad. Nosil bomber, kanady s bielymi šnúrkami, mal vyholenú hlavu, počúval "ich" hudbu. Keď sa na neho ľudia pozreli, vedeli hneď, že nie je celkom obyčajný. "Vyrastal som takpovediac na ulici. Prišiel som zo školy, zahodil tašku a šiel von za kamošmi. Mali sme miesta, kde sme sa stretávali. Pred blokom na lavičke, alebo v škôlke, alebo sme šli na byt k iným kamošom, kde sa popíjalo. Chodili sme na futbal, párkrát sme sa pobili. Prišlo obdobie, kedy sme si nakúpili rôzne veci ako bundy, kazety, boxer, všetko s obrázkami a nápismi propagujúcimi náš životný štýl. Keď sme sa stretli, občas sme sa zdravili hajlovaním a keď sme prišli do kontaktu s Rómami pokrikovali sme na nich. Nerobili sme však nejaké zvlášť trestné veci. Urážali sme Rómov, popíjali sme, aj sme do lavíc vyrývali fašistické symboly ako SS, či hákové kríže."

Natíska sa otázka, či to v jeho veku bola iba frajerina, alebo aj vážne rasové predsudky. „Určite som mal aj rasové predsudky, lebo veľakrát som videl, hlavne v triede, že Rómovia ukazovali svoju prevahu a bili slabších. Na základnej aj strednej škole. Potom sa to stupňovalo. Mal som kamarátov, ktorí propagovali aj fašizmus. Raz som prišiel za jedným domov, ukázal mi celú izbu, kde mal toľko fašistických vecí, že ho napokon zatkla polícia a skončil v base. Mal staré prilby, opasky, vlajky s hákovými krížmi..."

Ako Erik pokračuje, samotný fašizmus v tej dobe vôbec neriešil. On bol zameraný hlavne proti Rómov. „Ja som bol decko, v hlave som mal iba to, že mi Rómovia zbili kamarátov. Tie širšie súvislosti mi dochádzali až neskôr. Neriešili sme Židov, Číňanov, černochov... Až časom mi dochádzalo, že mnohé skupiny, ktoré sme počúvali, používali rôzne fašistické heslá a dochádzalo mi, čo to všetko naozaj znamená."

Zázraky

Keď mal Erik 16 rokov, jeho mama vážne ochorela, mala veľký problém s krížami. Lekári jej povedali, že už jej nevedia pomôcť, že tie kríže sú veľmi zničené. Bola na tom tak zle, že už len ležala a mala hrozné bolesti. V tom období prišiel do Košíc nejaký ruský liečiteľ Kašpirovský. Robil zvláštne veci, ľudia pri ňom upadávali do tranzu a on ich uzdravoval. "Moja mama sa to rozhodla skúsiť. Keďže jej nič iné neostávalo, bola rozhodnutá vyskúšať čokoľvek. Šla teda tam, ale ako predpokladala, nič sa nestalo. Odchádzala s tými istými bolesťami."

Neskôr sa Erikov otec náhodou dozvedel o kresťanoch, ktorí sa stretávali kdesi v modlitebni na Pereši. „Vraj sa tam modlili za chorých a skladali na nich ruky. Mama tomu neverila, ale opäť tam šla, veď topiaci sa aj slamky chytá. Prišla na stretnutie, kde bolo do sto ľudí. Ostala však iba v nejakom presklenom vestibule, kde sa vešali kabáty a prenos bolo počuť cez 'reprák'. Počúvala kazateľovu kázeň. Na konci dal výzvu, že chorí majú prísť dopredu a všetci sa budú za nich modliť v mene Ježiša Krista, ako je napísane v Jakub 5:15 A modlitba viery uzdraví chorého, a Pán ho pozdvihne, a keď urobil hriechy, odpustí sa mu. Mama tomu stále neverila a tak nešla. Iní však šli a začala sa modlitba. V tej chvíli mama pocítila od hlavy až po päty akúsi vlnu horúčavy a obrovský dotyk lásky. Od tohto momentu jej prešli všetky bolesti a bola úplne uzdravená."

Situácia v rodine sa maminým uzdravením otočila o 180 stupňov. A hoci to Erik nechápal, jeho zmýšľanie sa zatiaľ nechystalo zmeniť. „Mama ma raz pozvala na stretnutie Apoštolskej cirkvi, kde odvtedy chodila. Ja som tam prišiel, ale vyzeral som tak ako dovtedy. Bomber, holá hlava, kanady. Zvláštna bola ich reakcia. Boli veľmi milí, a hlavne šťastní. Vôbec ma neodsudzovali za to, kto som, aj napriek tomu, že ma vôbec nepoznali. Videl som v ich očiach niečo, čo mala moja mama a nerozumel som."

Zmena

V tej dobe Erik dostal od tohto spoločenstva pozvanie na Sninské rybníky. Šiel tam len kvôli kamarátom a výletu. Stále bol skínom navonok, aj vo vnútri. Iba bol z toho všetkého zmätený. „V jeden večer bola nejaká kázeň. Nespomínam si o čom. Iba si pamätám, že sa ma to veľmi dotklo. Sedel som vzadu na stole a spomínam si, že človek, ktorý mal kázeň, sa pýtal, že kto chce v tej chvíli, po tej kázni prijať Pána Ježiša do svojho srdca a odpustenie hriechov, nech príde dopredu. Vtedy sa ma Boh tak dotkol, že som okamžite šiel dopredu, kľakol som si a veľmi som plakal. Nerozumel som vôbec, prečo plačem, len som vedel, že bez Pána Ježiša som stratený a že ho veľmi potrebujem do svojho života. Biblia hovorí: 1 Ján 1:9 Keď vyznávame svoje hriechy, verný je a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti."

Zmena, ktorá s ..-ročným Erikom nastala, bola taká radikálna, že keď sa vrátil do partie, pokúšal sa im kázať. „Nerozumeli tomu," spomína na rok .... Hovorili mi: 'Teraz nám tu ideš hovoriť o Ježišovi, no ešte pred týždňom si s nami hajloval...' Nepochopili ma. Táto skúsenosť zmenila a naplnila môj život. Nebolo to na hranici kriminality, nikdy som nemal problémy s políciou, ale akoby som stál na okraji priepasti, na tej pomyselnej hranici, kedy by sa to mohlo celé zvrhnúť už k horšiemu. Som Bohu vďačný, že ma zachránil."

Dnes chodí Erik na rôzne stretnutia s mládežou. Všade, kam ho zavolajú, hovorí svoj príbeh, podáva svedectvo a káže o Bohu. Paradoxom je, že veľmi často chodí kázať na Lunik IX a medzi Rómami má veľa priateľov. A čo sa stalo s vecami, ktoré pripomínali jeho minulosť? Fotky spálil, oblečenie zahodil, bomber daroval bezdomovcovi. Všetko, čím bol kedysi, mu dnes pripomínajú iba spomienky v hlave.

„Dnes žijem život, ktorý odráža iné hodnoty. Verím v Pána Ježiša ako osobu, nie v nejaký náboženský smer. V tom, že je Boh reálny, vidím veľmi jasnú pečať na mojom živote i na živote mojich blízkych. Lebo ako je napísané: Rímskym 5:8 - ale Boh nám tak dokazuje svoju lásku, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás," dodáva Erik na záver svojho príbehu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári