v štáte Burkina Faso.

Mirka vyštudovala medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave a mala možnosť stráviť jeden semester aj v Paríži. „Školu som skončila len tento rok, hneď nato som odletela do Afriky. Teraz po návrate som čerstvo zamestnaná v Nadácii Pontis, kde robím finančnú asistentku pre reportovanie rozvojových projektov. Do Košíc ma zavolal koordinátor programu Glen, cez ktorý som do Afriky išla. Je to európska sieť organizácií, zameraná na globálne vzdelávanie a v rámci svojich programov vysiela mladých Európanov na trojmesačné dobrovoľnícke stáže do menej rozvinutých afrických a ázijských krajín."

Živá knižnica Mirku zaujala svojou myšlienkou i formátom. „Vzájomný rešpekt a tolerancia, ktoré boli hlavnou myšlienkou knižnice, sú v medziľudských vzťahoch veľmi dôležité. So žiakmi a študentmi som sa chcela podeliť o vlastné skúsenosti s búraním predsudkov, ktoré som si nedávno vyskúšala na vlastnej koži."

Do Burkina Faso sa Mirka dostala takpovediac náhodou. "Afrika bola mojím dlhoročným snom, ale skôr som hľadala možnosti, ako sa dostať do Kene. Predsa len, angličtinu som sa učila už od základnej školy a keďže patrí medzi programové krajiny pre rozvojovú pomoc SR, je jednoduchšie pripojiť sa k nejakému projektu, ktorý tam má už rozbehnutý nejaký slovenský subjekt. Narazila som však na program Glen, kde bola minulý rok ako jediná africká krajina práve Burkina. Povedala som si, že to skúsim. Ak to vyjde, spoznám niečo nové a popri tom si precvičím francúzštinu. Nakoniec som tam strávila úžasné tri mesiace, od júla do konca septembra."

Glen vysiela dobrovoľníkov na jednotlivé projekty vždy po dvojiciach. Mirka šla do Burkiny s Agnes z Francúzska. Boli v poradí šieste stážistky v ANPHV (Národnej asociácii pestovateľov zelených fazuliek) a nadviazali na ich prácu. „Fazuľky idú hlavne na export, v krajine zostáva len to, čo exportéri odmietnu vyviezť, lebo to nespĺňa európske normy - napríklad sú struky dlhšie, viac zakrivené atď. Keby sa vytvoril domáci trh, bolo by to dobré aj pre pestovateľov aj pre obyvateľstvo z hľadiska vyváženej a zdravej stravy."

Spolupráca s programom Glen je namierená na podporu opätovného zvýšenia exportu zelených fazuliek, ktorý prudko poklesol kvôli konkurencii zo Senegalu, Maroka a Kene. Predchádzajúci stážisti hľadali príčiny tohto prepadu a zisťovali, aké sú najväčšie problémy, s ktorými sa pestovatelia stretávajú. „Našou úlohou tento rok bolo hľadať partnerov, s ktorými by ANPHV mohla spolupracovať pri riešení týchto problémov. Preto sme navštevovali ambasády a organizácie sídliace v Ouagadougou, diskutovali sme s nimi a následne pripravovali návrhy projektov. Pracovné podmienky neboli ideálne, ale snažili sme sa napredovať aspoň ako sa dalo."

Mirka s Agnes pracovali v asociácii, ktorá združovala približne 9-tisíc pestovateľov zelených fazuliek v Burkina Faso. „Ale keďže naša práca mala skôr administratívny charakter, väčšinu času sme trávili v hlavnom meste a do kontaktu s pestovateľmi sme sa dostali minimálne. Medzi životom v meste a na vidieku sme mohli vidieť obrovské rozdiely. V dedinách nie je zavedená elektrina, majú iba malé generátory na naftu, aby mohli používať napríklad motorové čerpadlo na zavlažovanie. Po vodu sa chodí do studne. Sprchuje sa oblievaním nádobou s vodou, toalety majú iba dieru v zemi a namiesto toaletného papiera sa používa voda a ruka. Vždy ľavá. Preto keď niekoho zdravíte, pri jedení a tiež keď niekomu niečo dávate alebo od niekoho prijímate, treba použiť pravú ruku. Inak riskujete, že druhú stranu urazíte."

Mirka spomína, že kancelária ANPHV im pripomínala skôr väčšiu skriňu. Knihy a dokumenty boli zabalené v škatuliach a uložené v rohu miestnosti, pretože ich nebolo kam vybrať a vyložiť. „Počítač bol starý a veľmi pomalý, internet načítaval jednu stránku aj 15 minút. A k tomu občasné výpadky prúdu, ktoré trvali niekedy len 10 minút, inokedy hodinu. Preto keď nebolo nevyhnutné, aby sme šli do kancelárie, zostávali sme pracovať z domu, kde sme mali naše notebooky a lepšie pripojenie na internet."

Priamo do kontaktu s pestovateľmi sa dostali v prvý týždeň so svojím šéfom. „Fazuľky sa začínajú pestovať až začiatkom októbra, keď sa skončí obdobie dažďov a úroda sa zbiera od decembra do marca. Preto keď sme s Agnes boli v Burkine, pestovatelia sa venovali iným plodinám, napríklad pestovaniu kukurice, prosa a iných obilnín. Počas stretnutia s pestovateľmi v Bourzange sme sa dozvedeli, že najväčší problém pri pestovaní zelených fazuliek predstavujú exportéri, ktorí vezmú fazuľky a zaplatia buď neskoro, len časť alebo vôbec."

Keďže je exportérov len päť, z toho jeden seriózny a platí načas, pestovatelia nemajú veľmi možnosť voľby pri podpisovaní kontraktov. Pestovatelia sa stávajú závislí od exportérov, sú nútení nakupovať od nich semená na vysievanie a akceptovať ich ceny. Druhým najväčším problémom je podľa Mirky transport úrody. Cesty v Burkine sú v zlom stave a všade ja veľa prachu. Často sa stane, že kamión sa cestou pokazí, príde neskoro alebo nemôže fazuľky odviezť hneď, čo má vážne dopady na ich kvalitu. Keď sa fazuľky dopravia do Ouaga, musia často ešte čakať, kým bude pripravené lietadlo. Niekedy to je až na druhý deň.

Kapacity chladničiek nie sú dostatočné, a tak sa fazuľky kazia. „Niektorí pestovatelia nahradili kvôli spomínaným problémom pestovanie fazuliek pestovaním iných druhov zeleniny, napríklad rajčín, cibule a zemiakov. Tie môžu predať na lokálnom trhu alebo obchodníkom z Ghany a Pobrežia Slonoviny, ktorí si po ne priamo prídu a zaplatia na mieste. Tieto druhy však ochudobňujú až aj tak na živiny chudobnú pôdu, to znamená, že ich produkcia nie je dlhodobo možná. Naopak, strukoviny viažu v pôde dusík, čím ju zúrodňujú a zvyšujú jej bonitu. Preto je dôležité, aby sa fazuľky v Burkine neprestali pestovať."

Pri každom projekte bolo potrebné pripraviť podklady na jeho vyhodnotenie a donori tiež často vyžadujú dôkazy, že peniaze sa naozaj použili na to, na čo sa mali. „Počas prvého týždňa robil náš šéf školenia pre ženy o pestovaní nového druhu cibule určeného pre obdobie dažďov. Bolo potrebné urobiť záznamy, kto sa v
tej - ktorej dedine školenia zúčastnil. Preto sa robili prezenčky. Ale z jedenástich dedín, kde sme boli, iba v dvoch sa vedeli ženy samy podpísať. V ostatných sa našli jedna - dve, alebo žiadna. Tie, čo písať nevedeli, nadiktovali meno a urobili atramentom odtlačok palca."

Pri práci v cudzej krajine nie je núdza o rôzne situácie. Veľa ich bolo veselých, ale našli sa aj také, čo neboli na zasmiatie... „Ľudia nás prijímali veľmi milo, ponúkli nám na privítanie vždy niečo piť - väčšinou vodu s trochou múky z prosa a šťavou z tamaré. Pýtali sa, odkiaľ sme a ja som im vysvetľovala, kde je Slovensko. Tiež prečo sme prišli, či sme vydaté a akého sme náboženstva. Ženy nám ukázali, ako si máme viazať šatky na hlave, čo sme si kúpili. Inde nás ponúkli mangom alebo cibuľou. Najsmutnejší zážitok bol pre mňa v dedinke Pibaoré, kde som videla matku s chorým dieťaťom. Malo ucho napadnuté nejakou plesňou, vyzeralo dosť slabé a iba spalo. Nemali sa ako dostať do nemocnice, pretože mesto bolo ďaleko a nemali motorku."

Keď má Mirka zhrnúť svoje trojmesačné pôsobenie v Burkine Faso, hovorí, že jej dala omnoho viac, ako jej priniesla ona. „Podarilo sa nám však napísať štyri návrhy projektov, v ktorých ANPHV plánuje rozšíriť plochu na pestovanie zeleniny a vybaviť ju zavlažovacím systémom. A postaviť pivnicu, v ktorej by sa dali skladovať fazuľky, kým by po ne prišiel kamión. Zabránilo by to zhoršeniu ich kvality. Tiež som navrhla usporiadať viaceré školenia týkajúce sa používania prírodných pesticídov a rešpektovania európskych noriem. Navrhla som aj vydať manuály v lokálnom jazyku, aby boli zrozumiteľnejšie pre miestne obyvateľstvo. V súčasnosti však stále čakáme na rozhodnutie, či budú projekty u partnerov schválené."

Slovenska si z Afriky odniesla veľa nezabudnuteľných zážitkov. „Videla som, čo má v živote naozaj zmysel, akú hodnotu majú medziľudské vzťahy, spolupatričnosť a rodinná súdržnosť. A viac si cením niektoré veci, ktoré som považovala predtým za samozrejmosť, napríklad prístup k zdravotne neškodnej vode a potrave."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári