Riaditeľ Štátneho divadla Košice Peter Himič trávi veľa času v dabingovom štúdiu

Riaditeľ Štátneho divadla (ŠD) Košice Peter Himič je možno pre mnohých pravidelných návštevníkov divadla neznámou tvárou. Pre veľkú časť televíznych divákov však rozhodne nie je neznámym hlasom, pretože v dabingovom štúdiu trávi pomerne veľa času.

K dabovaniu sa dostal v polovici 90. rokov. "Hrával som v študentskom divadle, hral som aj v pár televíznych inscenáciách, po roku 1989 som začal účinkovať v rozhlase, a tak to prirodzene smerovalo aj k dabingu a televíznym komentárom," prezradil P. Himič. Dabing je súčasť hereckej profesie, ktorú nie každý uprednostňuje. P. Himič však dabuje rád, hoci niektoré veci aj jemu prekážajú. "V súčasnosti mám na tom najmenej rád asi rýchlosť, s akou sa realizuje. Tá rýchlosť prináša so sebou aj istý stres, ale inak je to, myslím si, veľmi pohodová práca. Vždy iná postava, iný charakter. Ale je to určite zaujímavá robota. To, že sa dnes dabuje tak rýchlo, nesie so sebou aj riziko nekvalitných úprav a zvyšuje sa tlak na realizačný tím."

Koľko času trávi za dabingovým pultíkom, si nevie zrátať. "Nikdy som to totiž ani nerátal a ani si to akosi neuvedomujem. Niektorí kolegovia hovoria o dabingu - rýchly herec je dobrý herec. No, neviem, či to naozaj platí."

Zvyčajne dabuje dokumenty, no neraz prepožičal svoj hlas aj postavám v seriáloch a filmoch. "Bolo to veľa drobných postáv, ale aj veľa zaujímavých postáv. Najviac mi k srdcu prirástli vlastne dve postavy. Bol to Johnatan Creek v rovnomennom detektívnom anglickom seriáli a Kevin Spacey, ktorého som mal možnosť nadabovať vo filme Americká krása."

Samozrejme, dabovať filmové a seriálové postavy je iné ako prepožičať svoj hlas v dokumentárnom filme. "Neuprednostňujem však ani jedno. Keď dlhý čas robím dokumenty, tak chcem dabing filmov a naopak. Je to takzvaná únava zo žánru. Ale predsa len, dokument je pre mňa menej povrchnejší. Samozrejme, mimoriadne kvalitný film je zasa tiež zážitok."

P. Himič dabuje zvyčajne dokumenty a tie sú z rôznych súdkov. "Robil som už naozaj kadečo. Od prírodopisných cez cestovateľské až po vyslovene hlúpe témy. Ale musí to mať sledovanosť, keď to točia..."

Dabovať dokumentárne filmy a seriály podľa P. Himiča vlastne nie je dabovanie v pravom zmysle slova. "Je to vlastne čítanie komentárov. Najradšej mám takzvané sólovky, kde idem celým filmom sám. Vtedy je to pokojné, film si aj vlastne pozriem. Takže to mám takpovediac dva v jednom."

Pri dabovaní dokumentov sa človek môže niečo aj priučiť. Ako opraviť auto, ako sa vyrábajú cukríky... "No na základe nadabovania dokumentu o autách by som sa asi do veľkých opráv nepúšťal. Ale je pravda, že niektoré veci v človeku zostávajú. Stáva sa mi veľmi často, že sú to práve tie najmenšie detaily. Zvyknem hovoriť, že keby som bol v súťaži Milionár, tak neviem odpoveď na otázku za stovku, ale tú za 5 miliónov určite zodpoviem," prezradil so smiechom.

Reakcie z jeho blízkeho okolia na to, že dabuje, sú rôzne. "Až tak veľa reakcií nemám. Stáva sa, že mi niekto povie, že ma kdesi videl, hoci ma vlastne počul. Alebo mi niekto povie - ten hlas odniekiaľ poznám. Snažím sa v takých situáciách nereagovať, poviem len - je to možné..." Skôr sa mu stáva, že na samého seba "natrafí" na viacerých televíznych či rozhlasových kanáloch. "Raz sa mi stalo, keď som išiel do Bratislavy, že som sa v rádiu v aute počul, ako čítam nejakú poviedku. Nato mi recepčná v hoteli povedala, že odkiaľsi pozná môj hlas. Na izbe som si zapol televízor a tam som na jednej stanici čítal dokument, prepol som na druhú a tam šiel film, v ktorom som daboval... Povedal som si - a dosť! Obliekol som sa a vypadol z izby, na akciu som došiel o dve hodiny skôr, ale aspoň som mal pokoj," dodal s úsmevom.