z našich rodákov, ktorý sa vlani stal zen-budhistickým mníchom. Na Sídlisku nad jazerom v panelákovom byte sme navštívili študenta aplikovanej etiky, Tomáša Železníka (21).

Privítal nás v útulnej obývačke a ukázal aj miestnosť na meditáciu, kde okrem holých stien, vankúšikov a sochy Budhu nie je nič. Tomáš bol v detstve zarytým ateistom, ktorý neverí žiadnym cirkevným organizáciám. "Zrazu prišli tie typické filmy, propagujúce ázijskú kultúru ako napríklad Posledný samuraj. Vtedy som si povedal, že to skúsim. Dal som sa preto na rôzne bojové umenia, no stále viac ma zaujímala filozofia ako boj." A v bojových umeniach bolo filozofie príliš málo. Preto sa Tomáš v 15 rokoch odpojil, začal čítať veľa odbornej literatúry a meditovať.

Potom v Košiciach natrafil na budhistického mnícha Viliama Schilllera, u ktorého strávil dva a pol roka. Rozišli sa kvôli názorovým nezhodám. "U Vila to bolo veľmi tradičné. Ako z reklamy na budhistický kláštor. Išli sme presne po učení. Ja tomu vravím, že sme sa hrali na indiánov. Akoby mal človek druhý život. Odídem do kláštora, prezlečiem sa do kimona a už to nie som ja. Tým pádom robíš rozdiel medzi posvätným miestom a obyčajným miestom. Ale veď základný postulát je, že všetci sme si rovní a všetko je si navzájom rovné. Prosto som s tým nesúhlasil a odišiel som od neho."

Tomáš je presvedčený, že nie je správne obetovať osobný život akémukoľvek ideálu. Umenie a filozofia by mali človeku pomáhať žiť svoj každodenný život a nie sa od neho odvracať. "V Košiciach sme štyria rôzni budhisti a každý z nás je silná individualita. Navzájom sa poznáme, ale držíme si od seba odstup. Lebo každý má v podstate iné náboženstvo podľa toho, ako ho pochopil a čo si z toho vzal. Pre nás je najväčšia výhra, ak si k nám prídu posedieť čo i len dvaja ľudia za týždeň."

Keď Tomáš odišiel od Vila, zoznámil sa s majstrom, Angličanom Mikeom, ktorý strávil 25 rokov v Japonsku. "Prvý dojem z Mikea bol neskutočný. Je to dvojmetrový chlapík s vlasmi, hrubými ponožkami a s teplákmi vytiahnutými na tričku. Dovtedy som poznal iba učiteľov, ktorí boli holohlaví a v kimonách." Tomáš sa rýchlo stotožnil s Mikeovým pohľadom na budhizmus a na život. Obaja sú zenoví mnísi a patria k mahájánovému typu budhizmu.

"Môžeme mať rodiny, pracovať, študovať, skrátka, žiť normálny život. Čo pôvodní teravedoví mnísi nemohli." Tí nemohli robiť 215 vecí a mníšky až 315. Napríklad sa nemohli stavať na špičky, pľuť na zem, pozerať sa do okna z vonkajšej strany a nič vytvoriť. Navyše to boli žobráci vo výrazných farbách, aby na seba upútali pozornosť. Tomáš tvrdí, že treba prekonať starodávne učenie. "Budha bol pred 2 500 rokmi bezdomovec. Lenže takto už nemôžeme žiť. Keby som bol bezdomovcom a žobrákom dnes, skončím na víne a na fete a žiaden duchovný rozmer to nebude mať."

Dogen Sangha je malá skupina budhistov. Na Slovensku je ich asi 5, z toho v Košiciach je len Tomáš. V Česku majú ďalších 10 spolubratov, s ktorými sa občas stretávajú na budhistických stretnutiach. Trvajú 5 dní. "Nie sme organizácia a to je veľmi dobre. Nemáme hierarchiu s nejakým šéfom. Akurát v Japonsku je organizácia, ktorá registruje mníchov a dáva im čísla ako v base. Je to choré."

Tomáš je študent vysokej školy, neminú ho prednášky, skúšky a úlohy. Preto sa snaží aspoň pár minút ráno a večer sedieť otočený ku stene a meditovať. "Nemám rád slovo meditácia. Skôr len hovorím, že sedím. Meditácia ako taká znamená zahĺbenie sa, vyvanutie. To znamená, že zmizne myslenie, pocity aj telesnosť. Spoja sa do jednoty. Treba zabudnúť na chvíľu na to, čo si naša myseľ myslí, že sme a oslobodiť sa od toho, vyvanúť. Proste teraz len som. To je stopercentná existencia." Vyvanutiu sa podľa jeho slov dá venovať hoci aj pár minút v električke alebo počas dlhej prednášky v škole. No niekedy aj jeho premôže únava a na meditáciu mu jednoducho nestačia sily.

Vyvanutie je podľa Tomáša najprirodzenejší spôsob života. Tvrdí, že tento stav určite zažil každý z nás, aj keď si to neuvedomujeme. "Celá spoločnosť je dnes postavená na niečom, čomu ja hovorím DPH. Pridávame hodnoty. Už nevidíme len kvet. Vidíme v ňom ten emočný vklad, koľko stál, komu ho dávame, atď. To všetko ten kvietok zabije. Budhova myseľ ale znamená, že si na chvíľu vydýchneme, prestaneme rozmýšľať nad všetkými pridanými hodnotami a jednoducho sa zmierime s vecami takými, aké sú. Žiaden boj, ani prekonávanie niečoho. Len pocit pokoja a zmierenia, že všetko je dobré také, aké je. Keď použijeme kresťanskú terminológiu, tak je to pocit Boha. Rád hovorím, že Boh je pocit."

Pred rokom a pol sa v Tomášovom živote odohrala zásadná zmena. V Čechách pri Plzni prijal 16 formálnych sľubov a stal sa mníchom. Ešte predtým si musel ušiť tzv. podbradník, pozostatok Budhovho rúcha, ktorý nosí na oblečení. "Odkedy som mníchom, začal som piť pivo, počúvať jazz a začali mi byť ukradnuté veci, o ktorých som si predtým myslel, že sú úžasné. Ale nemáme žiadne pravidlá ani príkazy, čo musím a čo nemôžem. Okrem toho som prijal mníšske meno Čokudotóma (v preklade priama cesta prítomnej reality)." O titule mnícha však nikto ani nemusí vedieť. Keby sa Tomáš rozhodol, že nebude mníchom, spáli diplom, zahodí podbradník a už ním nie je.

Nerozmýšľal však niekedy nad tým, že pobudne istý čas v kláštore tak ako ostatní mnísi? "Uvažoval som nad tým, priznám sa. Ale keď som počúval rozprávanie ľudí, ktorí tam boli, prestala sa mi tá predstava páčiť. Je tam jeden boss, čo je väčšinou malý, plešatý, škaredý Japončík, ktorý 'buzeruje' všetkých ostatných. Tí sa idú 'posrať', aby mu vyhoveli, lebo on je šéf. Načo je to dobré? Všetci si predsa máme byť rovní." Jedinou budhistickou praktikou má byť podľa neho život sám. Žiť ho dobre každý deň. "A naučiť sa robiť chyby dobre. Nenaučiť sa nerobiť chyby. Lebo kto nerobí chyby, je mŕtvy."

Rodičia Čokudotóma s jeho životným štýlom nemajú žiaden problém. Mama ako zdravotná sestra lieči alternatívne všetko, čo sa dá, takže synovi rozumie. "Po škole by som rád šiel na doktorandské štúdium. Ak nie, neviem ešte, čo budem robiť. Ale žiadna práca mi nie je podradná. Napríklad v lete som stretol kočku vo vlaku. Zaľúbil som sa do nej a šiel som s ňou do jogového centra na dva týždne úplne zadarmo rúbať drevo. Ale stálo to za to."

A ako sa na budhizmus pozerá Tomášove okolie? Podobne ako je to s inými neznámymi vecami, ľudia majú niekedy rôzne predsudky. "Majú seriálové predstavy a myslia si, že budhisti sú tí v oranžovom. Myslia si, že nemôžem mať sex, ale to nie je pravda. Ďalej si myslia, a to ma veľmi baví, že sa nemôžem hnevať. Neviem, odkiaľ na to prišli, ale tiež je to hlúposť. A hlavne, kto mi zakáže naštvať sa?"

Mladý mních nežije ako askéta. Má mobil a používa internet. Akurát televízor doma nemá, lebo ho k životu nepotrebuje. Ľudia si okrem toho myslia, že mnísi musia mať vyholené hlavy. Aj Tomáš si ju dlho holil, no v poslednom čase s tým prestal. Žiletky vraj veľmi zdraželi. "Vyholená hlava nemá s budhizmom nič spoločné. Je to ich kultúra. A budhizmus nie je kultúra, ale učenie, filozofia. To je akoby v Japonsku niekto študoval Descarta a mal by preto nosiť oblek, nechať si dlhé vlasy a mal by vedieť po francúzsky."

Na východ sa väčšina ľudí pozerá ako na niečo ezoterické. Aj to je jedna z vecí, ktoré by chcel Čokudotóma zmeniť. "Veríme tomu, že múdrosť, to je Európa a Amerika. Všetko ostatné je podradné. Pritom my veľa ťažíme z východu. Taký Sartre, Schopenhauer, Hegel napríklad. Ale Japonci zas nemajú takú kultúru lásky ako my. Keď je to dobrý obchod, zoberiem si túto ženu a budem s ňou mať deti. To je celá ich láska. Naopak, my od nich by sme sa mohli učiť tomu prirodzenému detskému stavu nevyvyšovania sa. Je načase spájať kultúry."

Tomášov byt je dnes útočiskom pre jeho priateľov - umelcov. Chodia k nemu meditovať alebo len tak tvoriť, písať odkazy na steny, čítať si poéziu, prípadne si zahrať na hudobných nástrojoch. "Snažíme sa robiť niečo vizuálne, hudobne a literárne. Nemáme jasný cieľ, tvoríme spontánne, keď to na nás príde."

Čokudotóma sa venuje písaniu poézie. Doma má deväť nevydaných zbierok básní a jednu vydanú v minimálnom náklade s názvom Kokoró nó haidžin. "Plus mám okolo 30 dlhých básní a 50 strán rozprávky. Mám za sebou asi 10 verejných čítaní, naposledy s Andreou Chudíkovou a Veronikou Šimonovou. S kamarátmi muzikantmi sme v podstate jedna z mála umeleckých, tak trochu avantgardných alternatív v Košiciach, ktoré sa seriózne zaoberajú umením a filozofiou východu a západu. Snažíme sa vrátiť tomuto mestu trochu inteligentného, hlbokého umenia, nie tých všeobecne propagovaných žvástov."

Mnohí mu jeho bohémsky život plný pokoja a filozofie môžeme len závidieť. No čo ak o pár rokov príde na to, že sa mýlil a že pravda je niekde inde? "Aj to je možné. Život a svet sa neustále menia. Ani ja už nie som ten istý, ako som bol pred piatimi minútami. Nemôžem vidieť do svojej budúcnosti. Žijem iba v prítomnosti."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári