emnástka", ktorá počas svojej kariéry doteraz nazbierala 78 zlatých, 28 strieborných a 41 bronzových medailí. Tá najcennejšia pribudla do jej zoznamu iba nedávno, zo svetového šampionátu juniorov v Malajzii si priviezla bronz.

Karate, aj keď je to bezkontaktná disciplína, nie je šport pre žiadne "krehotinky". A Zuzka, aj keď je to baba, za ktorou sa každý chlapec otočí, ňou rozhodne nie je. "Možno je to aj tým, že som odmalička vyrastala medzi chlapcami. Tam, kde išli oni, tam som išla aj ja. S nimi som hrávala futbal aj hokej, chodievala na tréningy do telocvične. Jednoducho, skúšali sme všetky možné športy. V basketbale som dokonca so žiačkami stihla získať aj titul majsteriek Slovenska. Hrávala som toto... No, pod košom... Ani neviem ako sa ten post volá," spomína s úsmevom na svoje športové začiatky.

Pri karate si môže vybiť nervy

Rástla na ťahanovskom sídlisku, kde má karate široké zázemie. "S kamarátmi sme sa rozhodli, že si vyskúšame aj tento šport. Začali sme chodiť na tréningy a ja, ako jedna z mála z partie, som tam už zostala. Karate ma veľmi baví, môžem si pri ňom vybiť nervy, keď ich sem-tam mám, pokecať si s kamarátmi, dokážem sa pri ňom úžasne odreagovať. Sedieť doma a pozerať telku alebo sa bezcieľne flákať po vonku, to ma nebavilo, najviac som si užívala v telocvični. Pri športe, pri ktorom sa dá aj pobiť. Je to síce bezkontaktný šport, ale ruka či noha dosť často ujde..."

Rok bola v Akademiku, potom hlásila prestup do Unionu. "Lebo som chcela súťažiť. Spomínam si, že hneď na svojich prvých pretekoch, na Jazere, som získala medailu, striebornú, z čoho som mala obrovskú radosť. To ma naštartovalo. Ani nepamätám, že by som sa z nejakej menšej súťaže vrátila domov bez medaily. Keď som išla prvýkrát na Slovenský pohár, do Žiliny, vlastne som ani nevedela, čo je to za súťaž. A hneď som skončila druhá."

Mala povesť "kopačky", lebo tak spočiatku "riešila" väčšinu svojich súbojov v kumite. "Odmalička som bola v tom lepšia, veľmi veľa som kopala, tak som najčastejšie vyhrávala súťaže, že som súperku kopla do hlavy. Ale teraz sú u mňa dominantné ruky, lebo súperky rastú, dozrievajú, začínajú rozmýšľať, takže nie je jednoduché bodovať kopmi."

Boj s imaginárnym bojovníkom, čo je podstatou disciplíny "kata", ju príliš nenapĺňa, radšej sa postaví zoči-voči živému súperovi. Aj keď to občas bolí. "Veľakrát som chodila domov s plačom. Najmä vtedy, keď sme boli ešte malé deti a nemali sme na nohách chrániče. Z tréningov som sa vracala s opuchnutými členkami." No pri karate sa občas prihodí aj niečo bolestivejšie. "Polámané prsty, to nič nie je, ale pred troma rokmi som mala vyskočenú sánku, čo mi spravila na jednej súťaži súperka z Trenčína... Ale inak sme celkom kamarátky. Najmä teraz v reprezentácii. Predtým bolo vždy zrejmé, kto je odkiaľ, že je niekto z východu alebo zo západu, ale v poslednom čase sme dobrá partia." Aj s chalanmi, kde ešte kamarátstvo neprerástlo do vážnejšieho vzťahu. "Chlapca nemám," netají sa Zuzka. "Netreba sa ponáhľať. Ak to raz príde, nemusí sa báť, že by som ho doma mlátila, že by bol pod papučou, lebo som karatistka. Ale ako vravím, na to ešte mám čas. Teraz sa chcem naplno venovať svojej športovej láske."

A stojí to za to, lebo je mimoriadny talent. "Keď som išla na Budapešť Open v roku 2005, bola som najmladšia z nášho klubu. Strašne som sa na svoju prvú súťaž v zahraničí tešila. A hneď som bola strieborná."

Tréneri ju vyhecovali

Doma má "metále" z mnohých turnajov z Česka, Poľska, Maďarska, Rumunska, Chorvátska... O tých, ktoré boli ukuté na slovenských tatami, ani nevraviac. Po medaile túžila aj pri svojej premiére na majstrovstvách sveta federácie WKF v Maroku v roku 2009. Najskôr sa však musela vyrovnať s nováčikovskou daňou. "Bola som trošku sklamaná z toho, že som nezískala medailu, ale za to som si z Maroka priniesla celú kopu zážitkov. Bola to moja prvá veľká súťaž v kariére a ja som bola uchvátená atmosférou a prostredím, kde sa konala. Počas prvých dní bola hala zaplnená tak z jednej štvrtiny, ale v posledný deň, v nedeľu, bola preplnená. Doslova hlava na hlave, neskutočný huriavk, tí ľudia sa museli asi zblázniť."

Na čo nedosiahla v Maroku, to si vynahradila v novej sezóne v Portugalsku. Aj keď svetový šampionát v prímorskom letovisku Cascais mal trošku nižší level, pretože sa konal pod hlavičkou WGKF, čo je Svetová federácia goju-ryu karate. Pre Zuzku má však striebro v kumite junioriek do 59 kg a zlato v tímovej súťaži veľkú cenu, pretože sú to prvé medaily z takéhoto významného podujatia. "Cením si ich aj preto, lebo sme tam išli narýchlo. Bolo to pre nás nečakané, iba dva týždne pred šampionátom bola zverejnená nominácia, takže sme sa ledva stihli pobaliť. Ale bolo tam fajn, lebo sme sa mohli v mori aj vykúpať."

Kúpala sa aj tohto roku v Malajzii, i keď najmä v hotelovom bazéne. Ale opäť s medailou na krku. Bronz z majstrovstiev sveta WKF (World Karate Federation) má pre ňu cenu zlata. "Považujem to za obrovský úspech, lebo v Melake sa stretla celá karatistická špička." Počas celého turnaja mala mladá Košičanka neskutočnú fazónu, keď najskôr vyprášila favorizovanú Číňanku Yinovú 5:0, po nej Nórku Pedersenovú 3:0 a Rusku Zajcevovú 2:0. Až potom narazila slovenská kosa na taliansky kameň. Ale Zuzka hodila nešťastnú semifinálovú prehru so Zuanonovou rýchlo za hlavu a sústredila sa na súboj o bronz. Turkyňa Ciceková možno neskôr ľutovala, že sa jej postavila do cesty, výsledok 6:1 je totiž veľavravný. "Ten zápas o tretie miesto na majstrovstvách sveta bol doteraz asi najlepší v mojej kariére, tréneri ma naň neskutočne vyhecovali."

Doma sa už nevedeli dočkať, kedy sa z tej diaľky vráti. "Prišli po mňa až na letisko do Budapešti a dedko, môj veľký fanúšik, ma privítal s veľkou kyticou kvetov. Ale keď som na nejakej súťaži v zahraničí, všetci mi doma stískajú palce. Väčšinou sme v telefonickom kontakte, a keď niekde pretekám, tak mamka sedí doma a fandí mi pri internete, lebo niektoré súťaže tam idú online. Už sa mi stalo, že jej hneď po zápase celá natešená volám, že som vo finále, a ona mi na to, že to už vie... Fandí mi aj deväťročný brat Robko, ktorý kráča v mojich karatistických šľapajach, vždy mi kričí do telefónu, že je to super, keď dosiahnem nejaký dobrý výsledok či vybojujem medailu."

Tých medailí a trofejí má neúrekom. A doma na ne, v paneláku, iba malú izbu. "Medaily a poháre sú všade okolo mňa, medzi nimi spím. Visia na stenách, sú na poličkách, a tie najcennejšie sú rovno nado mnou, aby som na ne videla. Iba ten bronz z majstrovstiev sveta v Malajzii je zatiaľ vystavený v obývačke, aby ho mohla obdivovať celá rodina. Určite mu však nájdem miesto vo svojej izbe."

Chce byť zubárkou

Aj na športovom gymnáziu, kde v tomto ročníku maturuje, už vedia, čo je zač. Koľko úsilia ju stojí taká medaila. "Profesori sú veľmi tolerantní, vychádzajú mi vo všetkom v ústrety. Keď potrebujem zvýšiť tréningové dávky, keď cestujem na nejaký turnaj alebo si idem po nejaké ocenenie, ako teraz u ministra školstva, vždy sa dá s nimi dohodnúť, že to všetko dobehnem. Ale zatiaľ sa mi darí školu dobiehať úspešne, lebo som čistá jednotkárka."

Aj jej ďalšie ciele sú vysoké. "Lebo chcem ísť na výšku, na medicínu. Rada by som vyštudovala zubárčinu. Mám to po mamke, ktorá je zubárkou. Vždy bola v pohotovosti, keby mi pri tom karate náhodou vyrazili nejaké zuby, ale našťastie chrup mám stále kompletný," môže sa smiať doširoka špičková juniorská karatistka.

Že jej tento prívlastok patrí právom, chystá sa dokázať na jar na európskom šampionáte v Azerbajdžane. "Ešte som tam nebola, ale veľmi sa teším, ako do každej novej krajiny. Bude to môj posledný šampionát v juniorskej kategórii, ktorú by som rada zavŕšila nejakou medailou. Prechod z juniorky medzi dospelých bude veľmi ťažký, ale karatisti majú možnosť postupnej aklimatizácie, lebo je pre nich vytvorená aj kategória starší juniori, od osemnásť do dvadsaťjeden rokov, ktorá má vlastný svetový i európsky šampionát."

Zlato, striebro, bronz? Aj na nich by mohlo pre Zuzku niečo "zacinkať". Čo tak už na najbližších majstrovstvách sveta? "Tie budú až o dva roky v Španielsku. A netajím, že mám zálusk na medailu. Bolo by pekné, keby sa mi ju podarilo obhájiť. Do nejakej vzdialenejšej budúcnosti sa ešte nepozerám, veď mám ešte veľa pred sebou. Karate sa dá robiť vlastne až do smrti, a pretekársky minimálne do tridsiatky, takže uvidíme, kam to s ním dotiahnem."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári