udí. V tejto časti nám práve o tom porozprávala.

Keď sa povie Afrika, takmer každý si predstaví horúčavu. Ale nie iba to je pre ňu typické. "My sme boli v Burkina práve počas obdobia dažďov," vysvetľuje Mirka a dokazujú to aj fotky, na ktorých voda stojí na chodníkoch i ceste a bez gumákov by sa po ulici asi nepustil nik. "Zvyčajne začína pršať v júni, ale kvôli klimatickým zmenám meškal dáźď vyše mesiaca, vďaka čomu sme videli krajinu suchú i ako sa potom zazelenala. Hneď prvý týždeň sme pochopili, prečo Burkinčania hovoria, že je pekné počasie, keď je zamračené a nie keď páli slnko, ako sme zvyknutí tu v Európe. Ale asi len dva týždne pršalo každý alebo každý druhý deň, inak len párkrát do týždňa. Vždy po daždi teplota trochu klesla a bolo znesiteľnejšie."

Cez deň mali zvyčajne okolo 35 stupňov, v noci teplota klesla niečo pod 30. "A dážď tiež nebol, ako keď u nás spŕchne, ale poriadny lejak. Spustil sa zvyčajne veľmi rýchlo a v priebehu niekoľkých minút bolo na cestách aj 10 cm vody. Po záplavách zo septembra 2009 majú Burkinčania pred dažďom rešpekt, boja sa, aby sa podobná katastrofa nezopakovala. Ale ešte nebezpečnejší ako dážď je prudký vietor, ktorý ho vždy predchádza a môže strhnúť strechy alebo polámať stromy."

Miestni ľudia boli podľa Mirky veľmi milí, pohostinní, otvorení, priateľskí a ochotní pomôcť. "Hneď v prvý týždeň v dedinách nás počas školení ženy prehovárali, aby sme u nich zostali na noc, aby sa mohli s nami rozprávať. A tiež keď sa mi raz cestou do mesta pokazil bicykel a zostala som stáť na kraji cesty, hneď ku mne pribehli traja či štyria ľudia, aby zistili, čo sa stalo. O niekoľko minút som už pokračovala v ceste s opraveným bicyklom."

Veľmi dôležitý je v tejto krajine pozdrav. Vyjadruje sa ním rešpekt a úcta voči druhým. "Podáte si ruku, zaprajete dobré ráno, deň alebo večer, opýtate sa na prácu, zdravie, rodinu... Ľudia sa tiež omnoho viac usmievajú, nosia pestrofarebné oblečenie a nepoznajú stres. Tieto veci mi asi najviac chýbali po mojom návrate domov."

Muži sú azda samostatnou kapitolou v každej krajine. V tých exotických zvlášť. "Stretli sme milých a sympatických mužov, ale aj otravných okoloidúcich. Skúšali šťastie a na ulici si od nás pýtali telefónne čísla. Cítiť tam odlišnú mentalitu ovplyvnenú africkou tradíciou i náboženstvom, väčšinou islamom. A vôbec som nerátala s tým, že každý týždeň budem musieť odmietať viacero ponúk na sobáš."

Počas voľna spoznávala Slovenka s francúzskou kamarátkou blízke i ďaleké okolie. Burkina je vnútrozemská krajina. Keďže na severe je sahelská klíma, ktorá postupne prechádza na juhu do savany, príroda vyzerá odlišne. "Videli sme krokodíly a hrocha, žijú tu tiež slony, antilopy, levy, diviaky, paviány. Ale do národných parkov sme sa nedostali, lebo v období dažďov je prístup sťažený. Vďaka listom na stromoch a tráve sa zvieratá môžu veľmi dobre skrývať, takže by sme asi nič neuvideli. Okolo domu nám však pobehovali malé jašteričky a gekony, po ulici sa prechádzali sliepky či čierno-biele ovce. Na ulici, kde sme mali kanceláriu, sa pravidelne pásavali dva somáre. A to sme bývali v hlavnom meste! Mimo mesta sme videli polia, kde sa pestuje zelenina, kukurica, na juhu ryža a cukrová trstina. A chýbali mi tu kopce, na ktoré som zvyknutá z domu. Burkina je rovinatá krajina a najvyšší vrch má len 749 m."

Ako hovorí Mirka, v Ouaga veľa turistických atrakcií nie je, ale kultúrny život tam vibruje. Na uliciach počuť hudbu, dá sa ísť na rôzne koncerty a predstavenia, zatancovať do podniku alebo na diskotéku. "Boli sme na natáčaní televíznej šou, kde vystupovali známi hudobníci z Burkina a okolitých krajín. Tiež sme sa navštevovali so známymi a kamarátmi. A asi päť minút bicyklom sme mali od domu mestský park, ktorý sa podobal skôr na les a chodievala som tam ráno so spolubývajúcim behávať."

Výlet si spravili na miesto s názvom Bobo - Dioulasso a Banfora. Bobo je druhé najväčšie mesto, vzdialené 360 km juhozápadne od Ouaga. Banfora je ešte polhodinu cesty ďalej. "Cestovali sme autobusom - v podstate európsky štandard, len stanica vyzerala trochu chaotickejšie. V Bobo sme si pozreli mešitu, staré mesto, trh, katedrálu... a navštívili sme múzeum hudby. Z Banfory sme vyrazili na dva výlety - prvý večer k jazeru Tengrela, ktoré je známe tým, že v ňom žijú hrochy. Na druhý deň sme šli ku skalám Dômes de Fabedougou a ku kaskádam Karfiguéla. A dalo by sa toho vidieť ešte omnoho viac, ale nemali sme už viac času, museli sme sa vrátiť do Ouaga a podokončovať projekty."

Z tejto trojmesačnej cesty si Mirka okrem fotiek doniesla mnoho zážitkov. "Najkurióznejšie boli otázky Afričanov. Napríklad dievčatá sa nás pýtali, či máme svoje vlasy, lebo tam je rozšírené nosenie parochní a príčeskov. Afričanky sa chcú podobať Európankám s rovnými vlasmi, preto si zapletajú svoje do vrkôčikov a prilepia na to parochňu. Alebo ich zhrozené tváre, keď videli naše materské znamienka a mysleli si, že to nám spravili komáre. Celkom vtipné bolo, keď sme s Agnés vysvetľovali šéfovi, čo je to modrina alebo spálená pokožka od slnka, lebo oni len cítia, že ich niečo bolí alebo páli, ale farebnú zmenu nevidia."

Jednou zo zvláštnych spomienok bola svadba, ktorú si Mirka pozrela. "Zavolal nás na ňu náš šéf, ženil sa jeho mladší brat. Jednak nám chcel ukázať niečo z kultúry a zvykov a tiež chcel mať z nej fotky, keďže som mala fotoaparát. Bola to moslimská svadba, myslím, že to bol štvrtok. Okolo obeda sme prišli k ženíchovi, kde sa zišla celá jeho rodina. Najedli sme sa a šli k mešite. Podľa zvykov tam mali byť iba muži, ale keďže som mala fotoaparát, tak sme sa tam dostali aj my," smeje sa Mirka.

Celý obrad bol vonku pred mešitou, dovnútra by totiž ženy nepustili. Po obrade sa šlo za rodičmi nevesty. Celý deň bola s priateľkami a kamarátkami doma v izbe, kde na revanš nemohol vstúpiť žiaden muž. Spievali tam, tancovali. Nevesta mala na hlave biely závoj a ruky aj nohy pomaľované ornamentmi z henny. "Potom sme sa vrátili k ženíchovi a po zotmení sa vybrali dve autá po nevestu, aby ju priviedli do nového domu. Najväčší rozdiel oproti európskym svadbám bol v tom, že obrad sa konal bez nevesty. Na slovenských svadbách sme zvyknutí viac tancovať a zabávať sa. Táto svadba mi pripomínala skôr ako rodinné posedenie s dobrým jedlom. Na dvore síce hrala hudba, ale nikto netancoval. Okolo desiatej večer sa to všetko rozišlo."

Každý, kto navštívi cudziu krajinu, si okrem prezerania prírody či spoznávania zvykov nenechá ujsť ochutnávku miestnej kuchyne. "Ochutnali sme asi všetko, čo sa ochutnať dalo," smeje sa Mirka. "Doma sme na striedačku jedli európske a burkinské jedlá. Typické sú ryža alebo kukuričná kaša tô s rôznymi omáčkami, benga - čo je fazuľa uvarená s ryžou a podáva sa s paradajkovou omáčkou, gaonré - akoby knedle z pomletých fazúľ a ďalších prísad uvarené nad parou s cibuľovou omáčkou, attieke - kuskus z manioku s opraženou rybou a nakrájanou paradajkou, uhorkou a cibuľou. Veľkou pochúťkou je alloko - banány plantain vysmažené v oleji ako hranolčeky. A tiež sme často jedávali šaláty. Zaujímavé je, že takmer do každého jedla dávajú cibuľu a kocku bujónu Maggi." Nie každý ochutná špeciality miestnej kuchyne. Niekde sú to potkany, inde komáre a niekde húsenice. "Ochutnala som pečené húsenice. S hranolčekmi to chutilo celkom fajn. Mali takú zemitú chuť, pripomínalo mi to nejaké bylinky."

Aj Mirka priniesla niečo z našej kuchyne do africkej. Urobila bryndzové halušky. Teda nie celkom bryndzové... "Mala som narodeniny, tak som chcela pripraviť spolubývajúcim nejaké slovenské jedlo. Zemiaky som zohnala bez problémov, múku tiež, slaninu som našla už nakrájanú a zabalenú v plastových vaničkách v supermarkete. No namiesto bryndze som musela dať syrokrém. Bola som zvedavá, čo na to ostatní povedia. Keď som to pripravovala, Anaise, ktorá inokedy varila, len krútila hlavou. Nakoniec všetkým chutilo a celý hrniec sa zjedol už hneď na obed."

Domov si Mirka doniesla spomienky, fotky, ale aj suveníry. "Priniesla som kopec darčekov pre rodinu a priateľov. Pre seba mám skôr darčeky, čo som dostala od známych, keď som odchádzala - náhrdelník, batikový obraz. S Agnčs sme si kúpili látky a dali sme si tam ušiť šaty. A mám aj nejaké drobnosti - náušnice, malú kabelku. Tiež som veľa fotila. Ale hlavne som si z Burkina odniesla nádherné spomienky, zážitky a skúsenosti."

Ďalšiu dobrovoľnícku misiu zatiaľ neplánuje, necháva všetko otvorené. "Rada by som zostala rok-dva na Slovensku a potom uvidím. Do Afriky by som však rada vrátila, či už pracovne, alebo ako turista. Ale ak by sa mi naskytla príležitosť spoznávať nové miesta, ľudí a kultúru kdekoľvek na svete, asi by som neodolala," dodáva Mirka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári