Posledné predstavenie Krútňavy zapili na javisku slivovicou

Derniéra inscenácie v divadle je pre hercov aj ostatných ľudí, ktorí sa na jej vzniku podieľali, zvyčajne smutnou udalosťou. Čo sa však deje po derniére? Kam zmiznú kostýmy, kulisy a rekvizity?

O osude inscenácie po jej "divadelnej smrti", sme sa porozprávali so šéfom javiskovej techniky Štátneho divadla Košice Jozefom Horváthom, ktorý 30 rokov pôsobil ako spevák opery, 6 rokov ako manažér baletu a PR manažér košického divadla.

Pre divadelníkov je každá inscenácia ako dieťa, ktoré sa zrodí pri premiére. Je to blízka vec, ktorá sa spája s istým obdobím ich života. "Preto je derniéra smutná. Každý to vníma tak, že je to koniec niečoho, do čoho vložili svoj čas i energiu." Zvyčajne sa dernierujú tri - štyri predstavenia počas sezóny. Všetko je to samozrejme okrem iného aj záležitosť financií. Ak ich totiž nie je dostatok na nové predstavenia, staré sa nesťahujú z repertoáru. "Dvakrát do roka máme u riaditeľa poradu, kedy sa vyhodnocujú inscenácie. Ako sú navštevované, ako dlho sa hrajú a v akom sú technickom stave. Podľa toho sa rozhodne, ktoré predstavenie sa bude derniérovať."

Po derniére vlastne ostane kopa vecí, ktoré v danej inscenácii zrazu stratili zmysel. Niečo treba vyhodiť, niečo odložiť... "Zvlášť sa riešia kulisy a dekorácie, zvlášť kostýmy a zvlášť rekvizity. Rekvizity, ktoré by sa ešte mohli použiť, idú do skladu a čakajú, či ich niekto nebude niekedy potrebovať. Ale je kopa vecí, ktoré sú spotrebné, to všetko sa zlikviduje."

Mnoho skončí v zberniach surovín

Pri kostýmoch sa prihliada na to, v akom sú stave a či sa ešte niekedy budú môcť použiť. "Ak nie sú priveľmi opotrebované a sú napríklad dobové, tak sa odkladajú. Predsa len, vyrobiť kostýmy pre rokokovú či barokovú inscenáciu nie je jednoduché. Navyše je tu predpoklad, že sa pri nejakej ďalšej inscenácii budú môcť použiť." Odložia sa preto do skladov, kde čakajú na ďalší divadelný život. Výtvarníci totiž pri každej novej hre môžu siahnuť aj do skladov, nie všetky kostýmy musia byť nové. "Na druhej strane sú tu kostýmy, ktoré sa neoplatí odkladať. Odpárajú sa z nich zaujímavé aplikácie, zvyšok sa zlikviduje na handry a dá do zberných surovín." Nuž, aj tak končí umenie...

Podobné je to aj pri kulisách. "Pri nich sa používajú rôzne materiály - drevo, kovy, oceľové profily... Vždy sa dajú rozobrať na menšie kusy a tie sa potom môžu použiť pri ďalšej inscenácii. Takže sa to rozoberie a odloží. No a to, čo sa už nepoužije, sa rozseká, zničí, oficiálne sa vyradí a putuje do zberných surovín..."

Občas to, čo nevyradí komisia, aj tak skončí v odpade. "Raz sa stalo, že práve fundusové sklady s vecami, ktoré boli z derniérovaných predstavení, vytopilo. Bola to škoda hlavne preto, že tam boli veci, ktoré sanedajú nenahradiť. Často je totiž problém zohnať napríklad dobové rekvizity. Preto väčšina mojich známych vie, že staré veci, ktoré im doma zavadzajú, nemajú vyhadzovať, ale nosiť mne," podotkol so smiechom.

Sklady ako veľká pokladnica

V skladoch, v ktorých sa odkladajú veci z derniérovaných predstavení, by ste našli kadečo. "Napríklad starožitné kufre. To sú veci, ktoré sú potrebné na javisku pomerne často. Tak isto starožitný nábytok, stoly, stoličky. To všetko čaká na nového inscenátora. Scénograf si môže prísť vybrať, čo sa mu hodí. Občas sa niečo použije v novej inscenácii bez zmeny, niekedy sa veci upravujú, premaľúvajú a podobne. Časť starožitného nábytku, ktorý sme napríklad použili v najnovšej hre 'Vtáčatko', je z našich skladov a pokiaľ viem, tak už si 'zahral' v minimálne troch iných inscenáciách."

Divadelné sklady sú ako veľká pokladnica, v ktorej si každý realizátor novej hry nájde niečo pre seba. "Divadlo si niektoré špeciálne kúsky stráži. Priznám sa, že sa často zdráhame aj niektoré veci požičať inému divadlu alebo do televízie, lebo nikdy neviete, kde sa čo zničí. Potom to môžeme potrebovať my a nebudem to vedieť zohnať." Podobne je to aj s kostýmami zo starých hier, aj tie si divadlo starostlivo stráži. "Máme niekoľko takých, na ktoré dávame obzvlášť veľký pozor. Sú tam odložené kostýmy z obdobia socializmu, ale aj z prvého slovenského štátu. Neviem, či by sme ich ešte niekedy mohli použiť v nejakej hre, sú však každopádne zaujímavým historickým artefaktom. Pre kostýmového výtvarníka je totiž zaujímavé vidieť, ako sa tvorili kostýmy pred napríklad 40 rokmi."

Aby sa kostýmy, ktoré sú odložené v skladoch aj roky a čakajú na novú šancu na javisku, nepoškodili, treba ich špeciálne uschovávať a chrániť. Všetky sú upravené chemickými postrekmi. "Keď sa rozhodneme ich použiť, treba ich dať vyčistiť, lebo po chemickej úprave ich nemožno rovno nosiť. No a poriadne sa musí kostým preskúmať, v akom je medzičasom stave, lebo materiály dozrievajú nie len používaním, ale aj časom. A ak je poškodený, treba zhodnotiť, či sa dá ešte opraviť a či je to vôbec rentabilné. Treba totiž myslieť aj na to, že zvyčajne sa ráta s 50 reprízami. Nemôžeme zaradiť do inscenácie kostým, ktorý očividne toľko nevydrží."

Požičovňu kostýmov zrušili

Divadlo si však necháva aj také kostýmy, ktoré by "neprežili" používanie na javisku. "Niektoré slúžia na výstavách. Odkladajú sa kostýmy z hier, ktoré vyslovene zaujali výtvarným spracovaním, alebo z hier, ktoré sa tešili mimoriadnej obľube u divákov. Často sa používajú pri akciách, ktorými propagujeme divadlo ako také, záujem má o ne aj Divadelný ústav. Požičiavali sme napríklad dobové kostýmy na akcie v rámci Dní mesta Košice." Väčšina Košičanov sa pamätá, že divadlo malo aj vlastnú požičovňu, v ktorej si mohli kostýmy požičať aj bežní "smrteľníci". "Pre divadlo to však bolo nerentabilné. Zakaždým sme museli kostýmy čistiť... Náklady, ktoré sme mali na existenciu požičovne, sa nám nevracali. Tak sme boli nútení to zrušiť."

Ak by ste túžili po niektorom konkrétnom kostýme, ktorý ste videli na javisku a páčil sa vám, hoci je predstavenie po derniére, získať ho nie je jednoduché. "Všetko je totiž záležitosť autorských práv. Všetko, čo sa vyrobí - kostýmy, scéna, to všetko vzniká na základe zmluve o výtvarnom diele. Mohol by som vám kostým dať, no vy by ste si ho obliekli trebárs na maškarný bál, niekto by vás odfotil, niekde by sa to objavilo, našiel by to výtvarník, ktorý pripravil kostýmy a problém by bol na svete," prezradil J. Horváth s úsmevom. "Iste, nejaké veci - kostýmy, ale i celé časti scény - sa predávali napríklad televízii, ale to všetko muselo byť podložene zmluvami. Inak to jednoducho nejde. Autorské práva sa musia dodržiavať."

Traviatu resuscituovali

Pri vzniku inscenácie sa ráta s tým, že sa na javisku objaví 50-krát a vydrží tri sezóny. Neraz však kvôli obľúbenosti u divákov hra prekročí tieto čísla. Príkladom je košická inscenácia Verdiho Traviaty. Premiéru mala v roku 1997 a keď ju dnes divadlo zaradí do programu, za pár dní je vypredaná. Aby ju divadlo nemuselo derniérovať, rozhodlo sa inscenáciu obnoviť. "Na tri mesiace šlo všetko do dielní - kostýmy, scéna... Všetko sme museli obnoviť, pretože sme vedeli, že do Traviaty sa oplatí investovať a má význam ju udržať v repertoári."

Namiesto toho, aby ju teda derniérovali, rozhodli sa operu takpovediac resuscitovať. "Veci z predstavenia boli totiž už pomerne dosť zničené používaním. Druhá vec je, že všetky komponenty inscenácií sa stále sťahujú. Pri divadle máme totiž len to, čo potrebujeme na predstavenia na najbližších päť dní. Ostatné je v sklade. Takže ak niečo ide na javisko, vezme sa to zo skladu, prinesie do divadla a po skončení predstavenia sa znovu sťahuje. A nenadarmo sa hovorí, že keď sa človek trikrát sťahuje, akoby raz vyhorel. Lebo pri sťahovaní sa toho veľa zničí. Ak nič iné, tak mechanicky sa s tým manipuluje a pod kvalitu vecí sa to musí po čase podpísať."

Derniéra je síce pre divadelníka zvyčajne smutnou záležitosťou, no na druhej strane je aj možnosťou pre hercov, ale i divákov dopriať si výnimočné predstavenie. Je totiž zvykom okoreniť posledné predstavenie niečím nezvyčajným, vecami, ktoré sa zvyčajne na javisku nedejú. "Ja by som to nazval takým trucom hercov, ktorí sa neradí lúčia s obľúbenou hrou. Povedia si - keď už je to naposledy, nech je to poriadna šou. Povymýšľajú rôzne srandičky, ktoré na javisku zrealizujú, aby odľahčili situáciu. Napríklad ak sa v predstavení pije alkohol, tak ak ide o vodku, zvyčajne sa nalieva voda. Ak ide o tmavý alkohol, nalieva sa čaj a podobne..."

Ale na derniére sa môže piť aj šampanské. "Ja sám som zažil na predstavení 'Krútňava', že nám kolega nalial do pohárov 52-ku slivovicu! Samozrejme, že sme o tom nevedeli, pripili sme si tak, ako bolo v scenári a skoro všetkým nám na javisku zabehlo... Derniéra je takým smiechom cez slzy, lebo človeku je smutno za niečím, čo bolo dlho súčasťou jeho života," dodal J. Horváth na záver.