KOŠICE. Pre novinára a publicistu Tibora Iča nikto nemusel vyhlasovať štátny smútok. Bývalý šéf košickej expozitúry Kancelárie prezidenta ČSFR Václava Havla ho nosí hlboko v duši od chvíle, keď sa k nemu dostala zdrvujúca správa.

„Všimol som si, že na stretnutí s Dalajlámom nevyzeral dobre. Ale nikdy by som si nepomyslel, že týždeň po tom odíde. Navždy. Trápi ma, že sa už nikdy nestretneme, nikdy si nepodáme ruku, nebudem počuť jeho hmkanie a račkovanie, ale predovšetkým hlbokým humanizmom a nezvyčajným humorom popretkávané myšlienky. Žiaľ, takého pána prezidenta, či zamestnávateľa, sa už nedožijem...“

Od zrušenia kancelárie sa jeho životná dráha, ktorá dovtedy plynula v jednej jasnej a zreteľnej línii, začala všelijako motať, krútiť.

„Môj život sa stal komplikovanejší, ale zároveň vďaka Václavovi Havlovi aj radostnejší, vnútorne čistejší, šťastnejší. Tak som ho prežíval až do nedele rána.“

Z prvej ruky

Václav Havel bol prvým československým prezidentom, ktorý založil pobočku kancelárie v Košiciach. „Stále ho bytostne zaujímalo, čo sa deje na Slovensku i na opačnom konci republiky,“ tvrdí Tibor.

„Chcel mať objektívne informácie priamo od svojich ľudí v regiónoch, nie sprostredkované, z tretej ruky.“

Keď mu Marcel Strýko, jeden z lídrov Novembra v Košiciach, na jar 1991 oznámil, že pôjde robiť k Havlovi, ani mu veľmi neveril.

Byť v blízkosti osobnosti akou bol Václav Havel, pracovať preňho, podieľať sa na prerode spoločnosti vnímal ako obrovskú výzvu, karmu, ktorú hľadal a nakoniec aj našiel.

„Možno to vyznie ako fráza. Ale našiel som zmysel života. Václav Havel bol do konca života presvedčený, že pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Nezaujímalo ho, že je niekomu na smiech. Bol ochotný ísť trebárs ako majster Jan Hus do Kostnice aj s vedomím, že ho za to upália.“

Košickú kanceláriu otvárali v máji 1991, definitívne skončila tesne pred rozpadom spoločného štátu v decembri 1992.

Z pohľadu dĺžky života človeka možno len epizóda, pre Tibora Iča jedno z najdôležitejších a najšťastnejších období.

Skvelý šéf

Václav Havel navštívil Košice prvýkrát 20. decembra 1989, štyri dni pred Štedrým večerom, deväť dní pred zvolením do funkcie prezidenta Československa.

Doslova ho očarili. Aj keď sú od bývalého hlavného mesta oveľa ďalej ako Bratislava, historicky mali k Prahe vždy bližší vzťah.

Stál na balkóne vedeckej knižnice spolu s miestnymi revolucionármi. Desaťtisíce Košičanov zrazu počulo z úst nenápadného, plachého muža v zelenej bunde pravdu o stave našej krajiny.

„V ten večer oslavoval s Košičanmi koniec vedúcej úlohy komunistickej strany. Potom si zapálil cigaretku, niekto z prítomných mu zabehol do neďalekej reštaurácie po fľašku plzenského piva. Pripadalo mi to ako zjavenie.“

V máji už 1991 Tibor Ičo už ako pracovník košickej kancelárie pripravoval návštevu Havla na východnom Slovensku.

„Išli sme do Bardejova na summit Inštitútu Východ - Západ. Na košickom letisku ma profesor Kusý, ktorý šéfoval kancelárii v Bratislave, Václavovi Havlovi predstavil. Pán prezident si ma posadil do auta, bol zvedavý, aký program ho čaká, s kým, kedy a kde sa má stretnúť, aká je situácia v Košiciach a na východnom Slovensku, jednoducho, chcel byť podrobne informovaný. Bolo na ňom vidieť, ako každú informáciu v duchu hodnotí. Bol to typický Havel, dôsledný, zodpovedný, precízny a pritom nesmierne ľudský. Skrátka, skvelý šéf.“

Milované Košice

V októbri 1991 pri príležitosti výročia vzniku Československa navštívil Václav Havel Bratislavu. Skupina ľudí po ňom hádzala vajíčka. Bola to druhá nepríjemná skúsenosť z mesta na Dunaji. V marci ho napadli na námestí SNP nacionalisti, ktorí oslavovali samostatný Slovenský štát.

V novembri 1991 zavítal do Košíc. V Jakabovom paláci Václava Havla prijal primátor Ján Kopnický, odtiaľ sa išlo pešo do Dómu sv. Alžbety.

Cestou ho sprevádzali tisícky občanov, ľudia sa ho chceli aspoň dotknúť, podať mu ruku, či objať ho.

„Ochrankári po skúsenostiach v Bratislave chceli zakročiť, ale nakoniec odzbrojil ich sám prezident, neželal si, aby ho nejako špeciálne chránili,“ spomína Tibor.

V gotickej katedrále počas prehliadky zrazu ktosi do ticha skríkol: Pán Havel, zostaňte s nami, buďte naším košickým prezidentom. „Kostolným tichom zaznel veselý smiech. Stál som vedľa neho, pozrel sa na mňa s typickým úsmevom a hovorí: Uvidíme, co by se s tím dalo dělat!“

Podľa Iča Havel pri každej návšteve zdôrazňoval, že v Košiciach sa cíti stále výborne, uvoľnene, akoby z neho zrazu opadol všetok stres, napätie, zodpovednosť: „Toto mesto a jeho atmosféru miloval, vždy tu načerpal energiu.“

Pravda o referende

Prvého septembra 1992 Slovenská národná rada prijala Ústavu Slovenskej republiky. O niekoľko dní pozval prezident priateľov a spolupracovníkov na stretnutie do Lán. Chcel sa s nimi dôstojne rozlúčiť.

„Celé to bolo Hrabalovsky smutnokrásne. Bol nádherný, teplý septembrový deň, ľudia posedávali v nádhernom parku, debatovali, popíjali. Pán prezident to celé obchádzal, pri každom sa pristavil, poďakoval sa, rozlúčil sa s nami. Hoci nálada bola uvoľnená, nedokázal skryť sklamanie z rozpadu spoločného štátu,“ spomína Tibor.

Veľa Slovákov a Čechov dodnes vytýka poslednému československému prezidentovi, že nezabránil rozpadu štátu a bol dokonca odporcom referenda o rozdelení republiky.

"Je to rovnaký mýtus ako tvrdenie, že Havel zastavil zbrojársku výrobu na Slovensku,“ hovorí Tibor.

„Keby neuvažoval o referende, nebol by oň dva roky bojoval v parlamente, Počas návštevy Košíc by nehovoril o mlčiacej väčšine, ktorá nemá šancu sa k zásadnej zmene v živote našich národov vyjadriť. A ja by som nedostal úlohu, aby som zmapoval názory občanov východného Slovensku na referendum o rozdelení štátu. Ako hlboko presvedčený demokrat si stále ctil demokratické, ústavné inštitúcie a vôľu väčšiny, jej reprezentantov, aj keď mal iný názor a bol z vývoja v našej spoločnej republike nesmierne smutný.“

Málo bolo Havla

Naposledy sa Tibor Ičo stretol s Václavom Havlom v roku 2006 v Bratislave na oslavách jeho sedemdesiatin. Priatelia darovali oslávencovi spoločne pripravenú knihu úvah „Málo bolo Havla“.

Prispel do nej aj Tibor: „Už to nebolo smutné ako vtedy v Lánoch. Skôr naopak, všetci sme sa nesmierne tešili zo stretnutia. Pán prezident bol napriek všetkým zdravotným problémom, ktoré musel prekonať, vo veľmi dobrej kondícii. Tam sa len potvrdilo, že lásku k Slovensku, a teda aj ku Košiciam, vníma naďalej mimoriadne intenzívne.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári