Príkladom je aj Košičan Peter Lipták (36), ktorý ako 15-ročný prepadol drogám a psychicky sa dostal až na dno. Zbaviť sa tejto závislosti mu pomohlo až stretnutie s Bohom. Zvláštnosťou je, že bolo prvé a také zázračné, že úplne zmenilo jeho život. Vďaka tomu hovorí, že presne 10. októbra 1998 zomrel a v ten deň sa znovu narodil ako nový človek.
Puberta je pre chlapca ťažký vek, mnohých postihne doslova zo dňa na deň. Aj u Petra to tak bolo. „Vyrastal som v dobrej rodine a mal som všetko. Po materiálnej aj citovej stránke. Mal som 13, otec v tej dobe staval náš dom, možno mi chýbala otcovská ruka. Keď sa decká začnú zaoberať drogami, buď je to preto, že sa im nejako rozvrátila rodina, alebo naopak, boli veľmi rozmaznávaní. Ten druhý prípad je môj. Naši ma vychovávali v tradičnej viere, nebola vôbec bigotná. Napriek tomu som mal pocit, že musím rebelovať. Začal som robiť veci presne opačne a počúval som satanistické kapely. Chodil som na koncerty, stretával sa s podobne založenými ľuďmi."
Samozrejme, taká zmena sa hneď prejaví vo výzore, správaní, či v škole. „Nosil som dlhé vlasy, čo bol problém, keďže bol rok 1988. Obliekal som si tričká so smrtkami a podobne. Čo na to policajti? My sme to volali oberačka. Po koncertoch nás vždy zastavovali a pamätám si, že mi strhávali nášivky. V škole som sa veľmi zhoršil. Podľa našich rozum mám, len v tom období ma škola nebavila. Nejako som to však zvládal a dostal som sa na učňovku s maturitou. V osmičke som zamakal. Moji rodičia na mňa boli dosť mäkkí. Niekedy je láska aj to, keď dá človek poza uši."
V tých rokoch sa Peter zoznámil aj s alkoholom. Začal popíjať a zároveň fajčiť. „Neskôr, keď som mal asi 15 či 16, pod vplyvom tohto životného štýlu i satanistickej hudby som začal mať samovražedné sklony. Naši sa o mňa báli a vzali ma k psychiatrovi. Ja som sa totiž nepokúšal o samovraždu, ale často som o tom hovoril. Že ma nebaví život, že by som najradšej zomrel... Psychiater mi dal sedatíva, ibaže mne to nepomohlo. Mal som iba o drogu viacej. Začal som lieky miešať s alkoholom. Robil som to tak, že som celý týždeň lieky nebral, šetril som si ich na víkend a potom som sa s nimi 'rozbil'..."
Marihuana
Satanizmus, lieky, alkohol, cigarety... Niekomu by možno aj stačilo, ale u Petra to bol len začiatok. „Prišla na rad marihuana. V tých postkomunistických časoch sme boli akoby priekopníci, nebolo to také, ako je to dnes. Mal som asi 15 - 16, keď som sa s ňou prvýkrát stretol. Je to taká zvláštna droga, spomínam si, že z prvej dávky mi nič nebolo. Dostali sme sa k nej cez spolužiaka. My sme nepotrebovali v tej dobe nejakého dílera, my sme to sami chceli a hľadali. Dali sme si to u nás v garáži."
Marihuanu začal doma aj pestovať. Rodičov presvedčil, že je to prírodný liek, lepší než sedatíva. Samozrejme, na prvý pohľad sa zdá, že ich nemohol presvedčiť. Peter im však doniesol časopisy či odborné knihy, ktoré potvrdzovali to, že marihuana je liek. Marihuana však čaasom nestačila, s kamarátmi chcel skúsiť niečo iné. „Keď som mal 19 rokov, kamoš zohnal heroín, doniesol to z Blavy. Ja som sa bál pichnúť si to, tak som to len fajčil. Bola z toho krátka cigareta a pamätám si na ten okamih, keď som si to dal. Stál som pri stĺpe a keď mi to udrelo do hlavy, zdalo sa mi, že padám dole do tmy. Zdalo sa mi, akoby som bol duch, ktorého sa nič netýka." Petrov život sa odvtedy motal v liekoch, cigaretách, alkohole, marihuane a navyše aj v pervitíne. Tým sa to však neskončilo. „Heroín sa nám míňal. Zohnali sme LSD a na tom sme ulietavali každý víkend."
Jeho život bol teda „jasný" do roku 1997, keď sa dostal do vážnejšieho sporu so zákonom. „Chytila ma polícia s dvoma kilami marihuany. Bol som za to stíhaný na slobode. Mne sa vtedy úplne zrútil svet. Dosť som už bol vtedy mimo zo všetkých drog. Na protest, že marihuana je lepšia ako alkohol, som sa chcel upiť na smrť. Pochopil som, že už ju nebudem môcť ani pestovať. Bol to taký dobrý zdroj na výmenu iných drog. Navyše o tom písali aj v novinách, bola tam aj moja fotka."
Pod vplyvom drog robia ľudia zvláštne veci. „Raz sme boli na chate a ja som na šmykľavej ceste naháňal autá. Spadol som a rozbil si na ľade tvár, mal som aj zlomený nos. Úplne mi vtedy 'švihalo'." Vďaka drogám má Peter za sebou aj stretnutie so smrťou. „Na jednom z dojazdov som bol v meste pod jednou bránou. Bola tam elektrická rozvodná skriňa a ja som do nej vopchal prsty. Šiel som sa zabiť, kašľal som na všetko. Elektrina ma odhodila a na chvíľu akoby som sa prebral. Bral som to tak, že už ma ani smrť nechce..."
Začal si pichať
Po tejto skúsenosti šiel Peter na liečenie na Prednú Horu s diagnózou F 19 – závislosť od viacerých omamných látok. Už predtým absolvoval dve krátke, ktoré mu vôbec nepomohli. „Rozhodnutie bolo hlavne kvôli našim. Ja som si už nevedel predstaviť, že by som mal normálne žiť. Ale aj ja som to chvíľami chcel. Bola to taká rozorvanosť, akoby schizofrénia. Keď som tam mal ísť, bol som na tom dosť zle. Psychicky som bol úplne mimo."
Odchod na psychiatriu bol pre Petra zlomový aj preto, že v teoretickej rovine chcel zmeniť svoj život, ale v praktickej si to nevedel predstaviť. „Mal som plno predsavzatí, ako by som to chcel dosiahnuť. No nemal som silnú vôľu. Na liečení človeka od tých drog izolujú. Vďaka tomu urobí pevné rozhodnutie a silou vôle dosiahne trvalú abstinenciu. Ja som však tú vôľu nemal. Po návrate domov som bol do piatich dní 'späť'..." Nebolo to však tým, že by bol závislý od drog samotných. Bol závislý od života, ktorý si iný nevedel predstaviť. „Bol pre mňa všetkým a bez neho nič nemalo zmysel. Preto som netrpel žiadnymi absťákmi, nebol som na to fyzicky 'namotaný'."
Po liečení musel brať liek antabus, ktorý nemohol kombinovať s alkoholom. „Musel som si to niečím nahradiť, a tak som to kombinoval s drogami. A paradoxne po návrate z liečenia som si drogy začal pichať. Pichol som si vtedy prvýkrát pervitín a fortral u kamoša v bráne v centre. Plus som fajčil marihuanu a hašiš. Bol som taký naprataný, že som mal pocit, že to na mňa nezaberá. Tak som si dal ešte jednu dávku pervitínu. Potom si už len pamätám, ako ma preberali v Mestskom parku."
Obdobie po liečení nazýva Peter zúfalým. „Bral som to tak, že neviem bez toho žiť, tak budem drogovať, kým nezomriem a čím skôr, tým lepšie." V tej dobe už bol v takej situácii, že hoci boli zo strany rodičov prosby či plač, preto, že sa s týmto životom zmieril, nepomáhali.
Konečne zmena
V roku 1998 sa Petrov život rapídne zmenil. „Kamarát Marek z drogovej partie, ktorého som istý čas nevidel, prišiel za mnou. Bol 'čistý' a šťastný, čo bola pre mňa nepochopiteľná situácia. Hovoril mi čosi o Ježišovi a tak. Hovoril, že sa ho Kristus dotkol a teraz má potrebu o tom hovoriť. Nevedel to však poriadne vysvetliť. Bral som to tak, že je dobre, že je v poriadku."
Petra to zaujalo a chcel zistiť, čo sa s jeho kamarátom v skutočnosti stalo. „Pozval ma na evanjelizačné stretnutie katolíckej cirkvi v Prešove s názvom Oheň, ktoré bolo 10. októbra. Keď som vošiel do haly, ľudia sa modlili. Bolo to však iné ako bežné omše v kostoloch, také živšie. Videl som, že sú tam, lebo chcú. Myslím, že ma tam nejako tiahol Duch svätý. Ráno sa mi totiž veľmi nechcelo vstávať, lebo večer predtým som bol ešte na žúrke. Ten pobyt na omši bol pre mňa taký pozitívny šok. Tá atmosféra bola zvláštna, mal som zrazu pocit, že ten Boh tam naozaj je..."
Istá rádová sestra sa s inou ženou za Petra modlili, aby sa jeho problém vyriešil, keďže sa im priznal, že je narkoman. „Stáli sme pri sebe a oni mi na plecia položili ruky, ako to robil Ježiš. Tieto veci je veľmi ťažké opísať slovami. Vnímal som, že osoba Ježiša je predo mnou. Mal som zrazu úplnú istotu. Bol pre mňa veľmi reálny. Chcel som byť frajer a rozdýchať to, ale zrazu som mal pocit, že ma celkom pozná, nič mu nie je skryté, zároveň som však vnímal, že napriek tomu všetkému ma miluje. Cítil som to ako príval horúčavy..."
Peter sa rozplakal. "Vtedy som si naozaj a nie náboženskou formou či naučenými modlitbami povedal, že toto chcem. Chcem Krista. Akoby som ho celý čas hľadal. Teraz to možno popisujem teologicky, ale vtedy som to len cítil a nevedel by som to takto opísať. Zvyknem hovoriť, že 10. októbra 1998 zomrel narkoman Peter Lipták. A 10. októbra 1998 sa narodil nový Peter Lipták, ktorý žije pre Boha. Mám pocit, ako keby som vtedy zomrel a zrazu sa znova narodil, čo nie je iba metafora. Stal som sa skutočne nadprirodzene novým človekom. To, že človek môže takto zomrieť a vstať k novému životu, je možné len preto, že Kristus skutočne zomrel za nás a vstal zmŕtvych, aby nám daroval nový život."'
V roku 2004 Peter absolvoval veľkú skúšku. Hoci sa jeho život zmenil, zistilo sa, že má hepatitídu typu C. Trvalo to rok, kým zápasil s chorobou, horúčkami a pýtal sa Boha, prečo práve on. Jeho vieru to však nezlomilo. Napokon sa vyliečil a jeho „bežný" život pokračuje ďalej.
Odvtedy sa Peter nikdy nepotreboval vrátiť k drogám, akoby sa celkom zmenil. Dokonca vyštudoval vysokú školu a teraz pôsobí ako evanjelizátor. Chodí na detskú psychiatriu pomáhať závislým, rozpráva im svoj príbeh a odovzdáva svoje posolstvo. Pred niekoľkými dňami sa dokonca oženil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
