Medzi desiatimi tisíckami pútnikov, ktorí do Talianska merali cestu zo všetkých kontinentov, boli aj stovky Slovákov a, samozrejme, Košičania. Kým väčšine pripadla úloha divákov, moderátor - riaditeľ arcibiskupského úradu v Košiciach, Ján Urban, sa k spomínanej nedeľnej svätej omši pridal koncelebráciou.

Prvý slovanský pápež, vlastným menom Karol Wojtyla, skonal 2. apríla 2005 vo veku 84 rokov. Už pár dní nato, pri pohrebe, skandoval stotisícový dav na Námestí sv. Petra "Santo subito!", čiže "Svätý ihneď!" Možno aj preto začal proces blahorečenia Jána Pavla II. veľmi skoro. Z iniciatívy jeho nasledovníka, Benedikta XVI., sa tak stalo 28. júna 2005.

"Blahorečenie je potvrdenie Cirkvi, že sa daný človek nachádza v Božej blízkosti a prihovára sa za tých, ktorí ho o tento príhovor u Boha prosia," vysvetľuje J. Urban. "Ľudia sa teda môžu na blahoslaveného obracať v modlitbách alebo mu prejavovať verejnú úctu, napríklad prostredníctvom pobožností. Pred blahorečením Cirkev podrobne skúma život, postoje a skutky osobnosti. Základom je však zázrak, spravidla zázračné vyliečenie niekoho, ako následok jeho orodovania (k osobe, ktorá má byť blahorečená). V prípade Jána Pavla II. bolo tým zázrakom uzdravenie francúzskej rádovej sestry Marie Simon-Pierre Normandovej. Trpela Parkinsonovou chorobou, podobne ako zosnulý pápež. V roku 2006 však ochorenie sestry, ktorá pracuje v parížskej pôrodnici, po modlitbách k Jánovi Pavlovi II. zmizlo."

Zázraky musia byť stopercentne potvrdené. Nevysvetliteľnosť uzdravenia francúzskej rehoľnej sestry, teda zázrak, potvrdila lekárska komisia, ktorej predsedom bol Patrizio Polisca, osobný lekár súčasného pápeža. Hoci sa obvykle proces blahorečenia začína až päť rokov po smrti, samotný Ján Pavol II. ho v dejinách cirkvi v prípade Matky Terezy "porušil" ako prvý. Skrátenie lehoty v prípade K. Wojtylu vysvetlil Vatikán jednoducho: Už za svojho života, vo svojej smrti i po nej mal povesť svätosti...

Vyzdobený Rím

Hneď ako bol známy termín slávnosti, začala sa v Konferencii biskupov Slovenska vytvárať skupina ľudí, ktorá mala záujem osobne sa jej zúčastniť," spomína J. Urban na udalosti, ktoré predchádzali jeho ceste. "Mnohí využili ponuky cestovných kancelárií a cestovali buď autobusmi, alebo letecky. Ja som bol v menšej skupinke z košickej arcidiecézy, ktorá letela do Ríma z Budapešti už v piatok večer. Po príchode sme sa išli ubytovať do Kolégia sv. Cyrila a Metoda. V sobotu sme mali viac-menej voľný program. Ja som bol v Ríme už viackrát, takže pamiatky som vynechal. Navštívili sme Baziliku sv. Petra, kúpili nejaké liturgické predmety, a hlavne sme vnímali atmosféru, ktorá v Ríme v tom čase vládla."

Všade bolo množstvo ľudí, pútnikov z celého sveta. Pohybovali sa v skupinkách a obvykle boli vybavení vlajkami krajiny, z ktorej prišli. Ako sa dalo čakať, prevažovali Poliaci, no nechýbali ani veriaci z Južnej Ameriky, Ázie, Afriky či Austrálie. Sviatočnou atmosférou dýchalo celé mesto, okrem bielo-žltých vlajok "pápežského štátu" aj množstvom bilbordov, obrázkov a kvetov. Samozrejme, najmä v okolí Vatikánu nechýbali zátarasy, aby v jeho okolí na druhý deň neskolabovala doprava....

"V nedeľu ráno sme vstávali veľmi skoro, aby sme sa stihli autami dostať do Vatikánu už pred 7. hodinou. Vtedy sa totiž uzatvárali všetky vstupy," pokračuje J. Urban. "Zaparkovali sme vo vatikánskych záhradách a potom sme išli do Baziliky sv. Petra. V jeho sakristiách som sa spolu s ďalšími kňazmi pripravoval na omšu. Bolo to na miestach, kde sa kedysi pripravoval na omše aj Ján Pavol II. Každému z nás zapožičali liturgické oblečenie. Odhadujem, že nás tam bolo asi 250."

Do začiatku sv. omše ostávalo trochu času, čo J. Urban využil na adoráciu a modlitbu pri rakve Jána Pavla II. Tá totiž bola z vatikánskych podzemných krýpt vynesená do hlavnej lode Baziliky sv. Petra. "V tom čase sme tam mali možnosť vstúpiť iba kňazi, ktorí mali pri sv. omši rozdávať sv. prijímanie. Samozrejme, bola tam aj Švajčiarska garda, ktorá vo Vatikáne plní funkciu ochranky, ale umožnila nám priblížiť sa k zosnulému pápežovi pomerne blízko. Ja som sa pohrebu Jána Pavla II. nezúčastnil, preto som si teraz veľmi vážil možnosť dostať sa tak blízko k nemu. Ten silný zážitok si uchovávam vo svojom srdci dodnes."

Kým sa kňazi i celá asistencia pripravovali na omšu, Námestie sv. Petra i jeho blízke okolie sa zapĺňalo pútnikmi. Keďže ich boli odhadom dva milióny, zaplnilo sa vlastne celé mesto. Dianie na hlavnom oltári im sprostredkovali veľké obrazovky, takže o nič dôležité neprišili. "Na ľavej strane oltára sa usadili kardináli, vpravo bol priestor vyhradený pre hostí. Teda pre štátnikov, politikov, členov kráľovských rodín a podobne. Slovensko zastupovali prezident Ivan Gašparovič, predseda KDH Ján Figeľ a jeho stranícky kolega, podpredseda NR SR Pavol Hrušovský. My, kňazi, sme sedeli tesne pred oltárom. To sme už boli oboznámení s programom sv. omše a s úlohami, ktoré sme mali. Tou hlavnou bolo v závere sv. omše rozdávať veriacim sväté prijímanie."

Dával sv. prijímanie

Celá slávnosť sa začala krátko po 10. hodine príchodom pápeža Benedikta XVI. v papamobile. Keď vystúpil k oltáru, začal sa proces blahorečenia. "V rámci neho prišli k oltáru dve rehoľné sestry, ktoré priniesli ampulku s krvou Jána Pavla II. Pokiaľ viem, bola to jedna z troch ampuliek, ktoré sa naplnili ešte počas jeho života. Prvou sestrou bola už spomínaná uzdravená rehoľníčka z Paríža a druhou bola sestra, ktorá sa o Jána Pavla II. dlhé roky starala." Približne po pol jedenástej vyhlásil súčasný pápež svojho predchodcu za blahoslaveného. V tej chvíli odhalili na stene Námestia sv. Petra obrovský gobelín s podobizňou Jána Pavla II. Obrad pokračoval sv. omšou.

"Keď prišiel náš čas, vzali sme zo stolov pred nami Eucharistiu a rozišli sme sa po námestí," opísal J. Urban svoju úlohu, ktorú mal v rámci svätej omše. "Každý z kňazov mal presne určený priestor, kam mal ísť, aby sme boli aspoň približne rovnomerne rozdelení. Ja som kvôli tomu prešiel asi 300 metrov. Keď som prišiel na svoje miesto, začal som rozdávať sväté prijímania. Všetci kňazi sa pohybovali iba v uličkách medzi zaplnenými sektormi."

Rozdávanie svätého prijímania tvorilo takmer záver sv. omše, ktorú ukončila modlitba. Po nej sa kňazi, vrátane J. Urbana, vrátili do baziliky, kde sa vyzliekli zo zapožičaných ornátov. "Mali sme chvíľu času, preto som sa ja i ďalší kňazi opäť vrátil k rakve Jána Pavla II. a zotrval som v modlitbách. O čosi neskôr prišiel sv. Otec Benedikt XVI., kardináli a biskupi. Po nich mali možnosť pokloniť sa telesnej schránke nového blahoslaveného aj hostia, ktorí prišli na sv. omšu, a napokon aj verejnosť. Tisíce ľudí trpezlivo čakali v dlhých radoch, kým sa dostali dnu a mohli aspoň na pár minút vnímať tú nevšednú atmosféru. Nikto sa netlačil, nikto nepredbiehal. Na poriadok dohliadali usporiadatelia. Oni už vedia, ako všetko zabezpečiť tak, aby sa dav pohyboval plynulo..."

Svätorečenie

Popoludní sa J. Urban i ďalší cirkevní predstavitelia stretli s prezidentom na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Diskutovalo sa o všeličom možnom, no najviac o dopoludňajšej udalosti no Vatikáne. Večer sa vrátili do kolégia, kde mali večeru s kardinálom Jozefom Tomkom. Na druhý deň ráno odcestovala košická skupinka späť na Slovensko.

"Moje pocity boli zvláštne. Po celý čas, čo som sa pohyboval po bazilike, a aj vtedy počas sv. omše, som mal pocit, akoby bol stále pri nás," odpovedal J. Urban na otázku, ako vnímal svoju prítomnosť na takej výnimočnej udalosti, akou blahorečenie Jána Pavla II. určite je. "Pre mňa, a určite nielen pre mňa, bol Ján Pavol II. výnimočným človekom. Osobne sa s ním nestretol, no v jeho blízkosti som sa pohyboval pri jeho dvoch návštevách Slovenska. Boli sme od seba možno na 10 metrov."

Po prvý raz to bolo v roku 1995. "Bol som vtedy seminarista a on slúžil omšu v košickej Barci a potom v Levoči. Na oboch som sa zúčastnil. Po druhý raz som sa ocitol v jeho blízkosti, keď v roku 2003 slúžil sv. omšu v Rožňave. Na všetky tieto chvíle, ako už neraz pred tým, som si opäť oživil spomienky počas májovej sv. omše vo Vatikáne. Nedá sa na ne zabudnúť. Lebo aj keď naše stretnutia neboli bezprostredné, bolo cítiť, že z Jána Pavla II. vyžaruje pokoj, rozvaha a niečo zvláštne krásne..."

Po blahorečení by mal nasledovať proces svätorečenia, teda vyhlásenie Jána Pavla II. za svätého. Nedeje sa tak automaticky, lebo aj tu je potrebný istý proces. Známe sú stovky osôb, ktoré boli blahorečené, no svätými sa ešte nestali. "Ak bude za svätého vyhlásený Ján Pavol II., budem sa snažiť, aby som pri tom opäť nechýbal," dodal na záver svoje prianie Ján Urban.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári