Ide už o tretiu knihu, ktorú takto pre čitateľov pripravila, a rozhodne nie poslednú.

Za normálnych okolností po smrti rodiča človeku ostane v pamäti takpovediac zakonzervovaný obraz. Ty vďaka tomu, že sa pravidelne zaoberáš jeho pozostalosťou, nadobúdaš akoby nové spomienky na otca...

- Získavam vlastne stále komplexnejší obraz o otcovi a stále viac a viac si ho vážim a som veľmi rada, že tu ostal jeho život zachovaný v rôznych písomnostiach, ku ktorým sa môžem vracať.

To, čo v pozostalosti nachádzaš, ťa aj prekvapuje?

- Samozrejme. Pre mňa je otec ten tučný chlapík, ku ktorému bolo tak dobre sa pritúliť. Ľudia ho vnímali ako jedného z nich. Dokázal sa hodiny rozprávať so smetiarmi a hodiny s profesormi. Dokázal sa baviť s každým, pre každého bol ako dobrý kamarát. Keď ho aj ľudia zastavovali, tak ho neoslovovali pán Satinský, ale zvyčajne - Ahoj Julo. A volali ho na pivo.

Je však milé vedieť, že tvojho otca milovali všetci Slováci a aj Česi, nie?

- Všetci nie, niektorí ho aj nenávideli, lebo dostával aj také listy.

Knižka Expedície J. Satinského je už na svete, čo bude ďalšie?

- V pozostalosti je toho najviac v korešpondencii a v denníkoch, čiže zrejme sa pustím do toho. Celkovo je toho asi desať škatúľ od banánov, no je tam aj veľa scenárov a ďalších vecí, ktoré sa už vydávať nebudú. To, čo treba ešte prejsť, môže byť tak v dvoch škatuliach.

Je to zábavné, preberať sa v otcových zápiskoch?

-V prvom rade je to veľmi radostná práca. Najmä ten začiatok, keď rozmýšľam, čo do knihy dať, keď sa v tom prehrabujem a čítam si. Samozrejme, že keď to čítam už po dvadsiatykrát, tak to už také zaujímavé nie je, ale aj to je súčasť takejto práce. No a krásny pocit je to aj vtedy, keď už mám knihu v ruke. Okrem toho - tie prvé čítania sú často veľmi zábavné a dosť sa pritom nasmejem. Zatiaľ netuším, koľko toho ešte budem vedieť dať dohromady na vydanie, no rozhodne to nebude už len jedna kniha. Občas mám pocit, že je to nevyčerpateľná studnica materiálov.

Čo je v tebe z tvojho otca?

- Očividne mám po ňom tvar i farbu očí a sama seba sa občas pýtam, či je možné, že som zdedila aj jeho pohľad na svet...

Bežný Slovák si nevie predstaviť, že by strávil vianočné sviatky bez toho, aby si pozrel komédiu S tebou mě baví svět. Ako ste na tom vy doma?

- No, my počas vianočných sviatkov televízor nezapíname. Nie že by sme mali takú zásadu, ale jednoducho nám to nechýba. A ja sa priznám, že tento film som po prvýkrát videla až po otcovej smrti. Vianoce u nás boli vždy o rodinnej prítomnosti, keď sme boli s bratom malí, mali sme vždy flautový koncert... Dnes si tata pripomenieme skôr tak, že si prečítame čosi z jeho korešpondencie. Je s nami cez Vianoce, aj keď si nepustíme S tebou mě baví svět...

Aké boli teda tvoje Vianoce detstva?

- My sme mali vyslovene mestské Vianoce, trávili sme ich s mamou, tatom a bratom na Dunajskej ulici. Taká naša typická sviatočná tradícia bola predštedrovečerná prechádzka. Vybrali sme sa na ňu s tatom preto, aby mohol prísť Ježiško, a keď sme sa vrátili, tak už boli darčeky pod stromčekom. Robili sme to aj potom, keď sme už s bratom chápali, ako to s Ježiškom v skutočnosti je, a robíme to dodnes. Vždy pri tej prechádzke počítame rozsvietené stromčeky, ktoré vidno v oknách, a súťažíme, kto sa trafí do ich počtu. Na začiatku prechádzky si totiž každý tipne, koľko ich bude a kto sa najviac priblíži, ten vyhráva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári