s.

F. Tirpák má 64 rokov a pochádza z Veľkej Idy. Keď sa ako deviatak na základnej škole rozhodoval, čo ďalej, vedel presne, kam sa bude jeho život uberať. Ale stačilo jedno slovo a on svoje rozhodnutie okamžite menil. „Hneď za plotom sme mali železiarne a ja som chcel robiť tam," spomína. „V tej dobe k nám prišiel jeden otcov dobrý kamarát a povedal mi, aby som nešiel do železiarní, ale aby som sa dal na kominárčinu k nemu. On bol majstrom na kominárskej učňovskej škole v Bratislave. Nebolo mi to treba hovoriť dvakrát a nikdy som toto svoje rozhodnutie neľutoval." Nepriamo ho ovplyvnil aj strýko - kominár, s ktorým sa však nikdy nestretol, lebo ostal v meste, v ktorom bol na vojne. Doma však po ňom ostalo kominárske náčinie, s ktorým sa F. Tirpák ako dieťa rád hrával.

Napokon však neodišiel do Bratislavy, lebo sa ich prihlásilo príliš málo. Začal sa učiť v Košiciach, kde od septembra 1963 strávil tri roky. „Učňovské roky boli krásne. Od kolegov aj majstrov som sa veľa naučil, odpozoroval. My mladí chlapci sme poznali celé mesto, lebo sme čistili komíny postupne v celom meste, nie iba v jednej časti. Neskôr aj na dedine. Spoznávali sme prácu u jedného majstra, potom u druhého. Učili sme sa, ako komunikovať s ľuďmi, lebo to je jedna z najťažších vecí. Bolo treba napríklad vedieť, že ak v dome bývajú katolíci, treba sa zdraviť Pochválený buď Ježiš Kristus. Človek sa musel naučiť udržiavať s tými ľuďmi dobré vzťahy, urobiť dobrý prvý dojem, veď to boli potenciálni zákazníci."

Pamätá si aj na svoj prvý deň na praxi. „Šiel som s majstrom do jedného skladu a dostal som 5 korún všimné. Tak to som bol veľmi pyšný, že mám hneď v prvý deň taký peniaz." F. Tirpák priznáva, že on aj jeho spolužiaci trochu zanedbávali teoretickú prípravu, lebo ich viac bavilo lozenie po strechách. Doháňal to však neskôr, aj popri práci, keď ho to už bavilo viac. Navyše už bol aj nútený dohnať to, keďže kominárčina bola jeho obživou. „Kominárčinu teda robím už 49. rok. Niekto by mohol možno povedať, prečo takéto povolanie, že je špinavé, ale mne sa páči. Ja neľutujem, že som sa na to dal."

Na otázku, čo ho na tejto práci tak veľmi chytilo, prečo sa hneď rozhodol práve pre ňu, odpovedá celkom jasne. „Nestálosť miesta. To, že som bol vždy niekde inde a nestál som niekoľko hodín niekde v závode pri stroji. Majstra som nemal stále za sebou. Išiel som, porobil som si. Nikto za mnou nestál, aby ma stále kontroloval."

Kominárska práca, hoci človek nevie presne ako prebieha, je predsa len na rozdiel od mnohých iných nebezpečná. Hlavne tým, že sa človek musí šplhať často do závratných výšok. Nemal z toho F. Tirpák strach. „V dobe, keď som bol učeň, vôbec nie. Vôbec sme na to nemysleli, nezaujímalo nás to. Boli sme odvážni, nedbali sme na to. Verili sme svojim rukám a nohám. A v neskoršej dobe, po škole bol už človek taký zvyknutý, že si to ani neuvedomil. Ja osobne som úraz nemal, ale kolegovia ich mali dosť. Nie však súvisiace s tým, že by niekto spadol, ale zo začiatku, keď sa kúrilo tuhými palivami, skončili kolegovia s popáleninami." Pri vážnom úraze nikdy sám nebol, ale od kolegov počul historky, keď náhodne zabila kominára elektrina. Bol nepozorný, dotkol sa elektrického drôtu nad komínom a mŕtvy dopadol na zem.

Okrem toho, že kedysi chodili za prácou na bicykloch a dnes autom, sú v práci kominárov kedysi a dnes aj iné rozdiely. „Pri čistení komínov sa používajú nové technológie. Kedysi sa kúrilo tuhým palivom, neskôr prišla plynofikácia. Zmena nastala aj v tom, že kedysi sme chodili po domoch pýtať sa, komu treba vyčistiť komín. Zákon kázal chodiť dom od domu. Dnes je to tak, že majiteľ si to musí zabezpečiť sám. Teda objednať firmu či rovno kominára."

Alkohol je pri mnohých prácach zakázaný a môže byť životunebezpečný, avšak pri tejto je špeciálne nebezpečný. Zo strechy vysokého domu má človek čo robiť, aby „rozchodil" závraty spôsobené výškou, nie ešte aby riešil opicu či motanie hlavy. „Keď sme boli chlapci, nedbali sme na to. Človek si čosi dal, nie že by sa opil, ale až tak sme si to nebezpečenstvo neuvedomovali. Keď sme obchádzali domy na dedine, babičky nás často po vymetení komína pozvali na poldeci. No a keď sme takto s kamarátmi prešli zo 10 domov, tak ten, kto neodolal, mal smolu, na strechu už ani nevyliezol. Horšie však bolo, že nenalievali v každom dome to isté. Niekde slivovicu, inde borovičku, čerešňovicu... Takže kto neodolal, tomu bolo riadne zle," smeje sa. Zase na druhej strane mnohí odolávali a svedomito brali svoju prácu. Aj F. Tirpák. Ten však domácich tak trochu prekabátil. Keď ponúkali, pýtal vodku. A tú, ako je známe, na dedinách často nemali, keďže obľúbenejšie bolo domáce pálené.


Keď F. Tirpák začal po škole robiť pre Komunálne služby mesta Košice, už dostal svoj rajón a istý čas pôsobil aj na Hlavnej ulici. „To bolo po skončení základnej vojenskej služby až do 1982, neskôr som čistil komíny aj na Mäsiarskej ulici a na niektorých bočných."

Za 49 rokov má z práce mnoho spomienok. „Najradšej si spomínam na kolegu, ktorý bol 120-kilový chlapisko. Na Hlavnej ulici pod Vedeckou knižnicou bol podzemný kanál, ktorým sa pripájal kotol na komín. Mali sme majstra, ktorý mal 45 kíl a keď vyšiel z kanála, mal tam vojsť ten kolega učeň, ale samozrejme sa tam nevmestil."

Často sa stávalo, že bolo treba na strechu prejsť cez maštaľ, no keďže to nie každému „voňalo", šiel zvonka, kde bol o stenu opretý rebrík. Často tam však stála aj kopa hnoja z maštale. „Raz som takto čistil komín a keď som zliezal po rebríku späť, pošmykol som sa a do tej kopy hnoja spadol. Ešte dobre, že sme boli autom. Rýchlo ma naložili a ja som sa šiel domov umyť a prezliecť."

Vtipné zážitky si odniesol hlavne z čistenia komínov na Hlavnej ulici počas maturitného obdobia. „Keď nás stretli maturantky, skoro sme pred nimi ušli, lebo z nás otrhali všetky gombíky, aby mali šťastie. Museli sme mať zásoby a každý deň prišívať gombíky. Dodnes sa stáva, keď občas prejdem po ulici, že sa ľudia zastavujú a chcú sa dotknúť gombíka."

Obdobie, keď robil na Hlavnej, považuje za F. Tirpák najkrajšie. „Hlavne preto, lebo som vyšiel na strechu a pozeral dole, ako sa tu ľudia hmýrili, prechádzali. Bolo to veľmi pekné." Z jedného domu má on aj jeho kolegovia spomienku, na ktorú nerád myslí, hoci nie je taká zlá. „V jednom dome mala rodina na povale vedľa komína na polici starú bábiku oblečenú v čiernych šatách. Neviem, z akého dôvodu tam bola. Vždy keď sme vystupovali po rebríku, šli sme okolo nej. Vedeli sme, že tam je, ale aj tak sme sa vždy zľakli."

Nie všetky zážitky sú však vtipné. „V 80. rokoch, keď sa začínala plynofikácia, bolo v domoch veľa udusení plynom. Nie vždy boli komíny odborne urobené a takisto aj nie dobre napojené spotrebiče prispeli k nešťastiu. Stane sa to niekedy aj dnes, ale dnes to je všetko oveľa lepšie istené ako vtedy. Pridusenia, otrávenia boli na dennom poriadku. Stalo sa napríklad, že mladý chlapec šiel do kúpeľne. Plamienok náhodou zhasol, splodiny s plynom unikali von a on sa udusil..."

Okrem toho, že je F. Tirpák kominárom, je aj cechmajstrom kominárov Košického kraja. „Zvolili ma asi pred 15 rokmi. Samozrejme, že ma to veľmi potešilo," priznáva. "Mám pod palcom kominárov v celom Košickom kraji. Nie je nás veľa. Dokopy približne 25. Už to nie je také atraktívne povolanie pre mladých, ako kedysi."

F. Tirpáka čistenie komínov stále baví. "Poznal som kominára, ktorý robil do 80-ky. Ja chcem robiť, kým budem vládať, pokiaľ bude zdravíčko slúžiť. Navyše mám nasledovníka. Môj syn takisto pracuje ako kominár. Keď bol malý, brával som ho so sebou a kolegovia ho podpichovali, že bude po otcovi kominár. Tak sa aj stalo," smeje sa.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári