íte pozerať, lebo ich viete naspamäť. Existuje však niekoľko takých programov, ktoré by mohli televízie opakovať donekonečna a zaručene by znovu pritiahli k obrazovkám tisícky divákov. Možno príde aj kúzelník, Televarieté, Vtipnejší vyhráva a Ktosi je za dverami sú synonymom dobrej televíznej zábavy, ktorá má čo povedať aj po rokoch.

Možno príde aj kúzelník

Možno príde aj kúzelník bol zábavný estrádny program Československej televízie, neskôr Českej televízie, vysielaný v rokoch 1982 až 1992. Postupne vzniklo 16 dielov, po mnohých rokoch bol dodatočne nakrútený ešte jeden silvestrovský, odvysielaný v roku 2000. Sprievodcami programu boli Oldřich Kaiser a Jirka Korn, ktorých kontroloval Jiří Lábus v roli despotického autora šou. Neodmysliteľne k tomuto programu patrí pieseň Tak my už jdeme do finále, ktorá sa dodnes s obľubou hráva na tanečných zábavách a rôznych predstaveniach.

"Dnes podľa mňa už poriadna televízna zábava neexistuje," nazdáva sa J. Lábus. "Jediné, čo sa dá v Čechách za televíznu zábavu považovať, je Manéž Bolka Polívky. Ale šou, v ktorej by sa divákom núkali vydarené scénky a skeče, ako sme to robili my, už roky chýba. Robiť totiž zábavu - to je ťažká disciplína a asi sa to nedá nikde naučiť. Najväčší podiel na tom, že tie naše scénky sa páčili, malo asi to, že sme to robili v prvom rade pre našu zábavu. Nemysleli sme na to, že chceme stoj čo stoj pobaviť masy ľudí. Zabávali sme seba a blízkych a až potom to prerástlo v niečo iné. S tým, že sa budú na tom baviť ľudia aj po rokoch, sme vôbec nepočítali. Ja sám síce nemám internet, ale viem, že vďaka You Tube zažívajú naše scénky renesanciu a dostávajú sa aj ku generácii, ktorá by inak nemala šancu to poznať, lebo v čase, keď 'kúzelník' bežal v televízii, ešte nosila plienky..."

J. Lábus má ponahrávané všetky televízne programy, ktoré s J. Kaiserom vyprodukovali, ale že by sa na to díval, to mu vraj nehrozí. „Pozrel som si to vtedy, keď sa to vysielalo a ak na to náhodou natrafím, tak si to pozriem znovu. Ale že by som si k tomu sadol a díval sa na to - to rozhodne nie. Nepotrebujem si to znovu púšťať a smiať sa na tom. Najviac sme sa totiž s Oldom nasmiali v čase, keď scénky vznikali. Mnohé úplne náhodou. Napríklad veľmi obľúbená je scénka, v ktorej sa v roku 2010 skúša v škole na dejepise nežná revolúcia. To je ten skeč, keď sa pýtam žiačky na to, koľko bolo študentov na manifestácii a Oldo ako Karolína Kaiserová začne menovať - Peter, Dušan, Mirek... To vzniklo tak, že sme 21. novembra - pár dní po revolúcii - sedeli v reštaurácii a začali rozmýšľať nad tým, ako sa asi tieto udalosti raz budú učiť v škole. Nato Oldo vstal, začal hrať žiačku, ja učiteľa a už to šlo. Rýchlo sme zapísali nápady a potom to dokončili."

Existuje viacero scénok, ktoré si diváci z rôznych dielov pamätajú. To, ako výborne zahral O. Kaiser kliešťa, to sa nedá opísať, to si treba pozrieť. Známa je i scénka, v ktorej dostal spevák Karel Černoch za úlohu naučiť publikum spievať pieseň po maďarsky. Pomáhal mu Jiří Wimmer a pustili sa do piesne o Matylde, presnejšie o Mötülday, pri ktorej bolo nutné pomáhať si vo výslovnosti tak, že prstami si zdeformovali ústa. Černoch to ukázal publiku a so slovami - Tak jsem vám to ukázal a teď už si držte hubu sám, sa pustí do spevu celé publikum.

Televarieté

Televarieté ponúkalo neobmedzený priestor na tvorenie zábavy pre dvojicu Jiřina Bohdalová a Vladimír Dvořák. Spolu pred kamerou sa prvý raz stretli v roku 1956. Ich scénky nabité vtipnými dialógmi zakončené humornou pointou bavili divákov v 70. a 80. rokoch. J. Bohdalová predstavovala dynamickejší článok z moderátorov, hýrila vtipom a ironickými poznámkami, V. Dvořák bol skôr decentným protipólom, no diváka bavil suchým humorom.

Prvé Televarieté sa odvysielalo v januári 1971 a vďaka inteligentnému dvojzmyselnému humoru moderátorskej dvojice prevalcovalo vtedy takú populárnu šou Ein Kessel Buntes. "Písal som to tak, aby hlupák pochopil a múdreho to neurazilo," prezradil J. Dvořák svoje tvorivé metódy. Inšpiráciu čerpal z každodenného života. "Skoro vôbec som nepoužíval auto. Jazdil som vlakom a električkou a počúval, čo si ľudia hovoria na zastávkach, čomu sa smejú, prečo sa hádajú."

V Dvořák tvrdil, že v J. Bohdalovej našiel perfektnú nahrávačku na svoj humor. Bol to však on, kto bol mozgom humoru z Televarieté. Vzájomné prekáranie oboch humoristov na javisku vyzeralo ľahko a spontánne, ale bolo detailne premyslené a nacvičované do úmoru. "Za zdanlivou improvizáciou sa ukrývala drina pri skúšaní," prezradila J. Bohdalová. "Vláďa bol perfekcionista, robil si čiarky na každom mieste, kde predpokladal smiech. Pokiaľ ich nemal 39, nebol so scenárom spokojný..."

Každý dialóg skúšali minimálne 20-krát, pri takom tempe vyrobili občas len štyri pokračovania ročne. Celkovo bolo nakrútených 84 dielov, pričom sa viac-menej bez prestávky vysielali do roku 1993, keď mal V. Dvořák po vážnej autonehode pracovnú pauzu. Posledné štyri časti Televarieté vznikli v rokoch 1995 až 1998, ale boli už poznamenané chorobou V. Dvořáka.

V. Dvořák bol od J. Bohdalovej síce len o sedem rokov starší, no ona k nemu vzhliadala. Hovorilo sa, že im to tak dobre klapalo preto, lebo boli nielen kolegovia, ale aj milenci. Oni však tvrdili, že medzi nimi vzniklo súrodenecké puto. V. Dvořák bol napríklad J. Bohdalovej za svedka, keď sa vydávala za Radka Brzobohatého. "Nemala som brata a on mi ho nahradil. Bol hotový profesionál, keď si ma vybral ako začínajúcu herečku. Boli sme skvelá zohratá dvojica, dvaja kamaráti, dvaja komedianti, ktorí v každej chvíli vedia, čo od seba môžu čakať. Na naše vystúpenia si spomínam dojato a rada. Ďakujem Bohu, že sme sa zišli v živote i v práci. Že si ma vybral, považujem stále za veľký dar," dodala J. Bohdalová.

Vtipnejší vyhráva

Azda najslávnejšou súťažou a zábavnou reláciou, ktorú vyrábala Slovenská televízia, bola relácia Vtipnejší vyhráva. Divácku verejnosť zabávala v rokoch 1971 až 1987, teda 16 rokov. Princíp bol jednoduchý - známi herci a speváci rozprávali vtipy a získavali body podľa toho, ako rozosmiali a roztlieskali divákov. To "spoľahlivo a objektívne" meral takzvaný potleskomer. V každom súťažnom kole zazneli tri vtipy súťažiacich a jeden divácky. Na konci relácie divácke vtipy vyhodnotila porota zostavená z rôznych podnikov.

„Niekto videl taký program v Japonsku, prišiel do STV a navrhol, aby sa vysielal aj u nás. Z troch adeptov na moderátora vybrali mňa," opisuje začiatky Oldo Hlaváček, ktorý reláciu moderoval s Ivanom Krajíčkom. Rozprávanie vtipov sa okamžite ujalo a zo štúdia v Mlynskej doline prešlo do kultúrnych domov, fabrík, závodov a divadiel. „Vtedy som zistil, čo je to popularita. Keď išlo SND na zájazd do Čiech, ostal autobus stáť pred Plzňou pred rampami. Pántik, Valach i Tono Mrvečka vyšli von a presviedčali rampára, nech dvihne rampy a pustí nás do Plzne. Nahnevaný odmietal. Po 15 minútach som vyšiel von ja a slušne ho poprosil. Keď ma zbadal, zakričal - Oldíku, pro tebe všechno, a pustil nás."

O. Hlaváček má dodnes v škatuliach odložené listy divákov, ktoré mu posielali domov. Denne ich bolo okolo stovky. „V Slovenskej televízii dokonca zriadili špeciálne oddelenie pre 'vtipáka'. Listy chodili aj mne domov. Ešte donedávna som nachádzal neotvorené listy, pretože sa to všetko naozaj nedalo spracovať, hoci v televízii na to vyčlenili špeciálne oddelenie. A aj manželka mi pomáhala. Neskôr sme sa vtipy snažili tematicky odlíšiť, napríklad na lekárske, športové, alebo o manželskej nevere - hoci tú nám veľmi neodporúčali, lebo bola v rozpore so socialistickou morálkou. Neskôr sme tematické okruhy vyberali podľa toho, pre aké obecenstvo sme hrali. Program sa totiž pôvodne nakrúcal každých 14 dní v televíznom štúdiu. V ďalších rokoch sa vysielal iba raz do mesiaca, ale zato z kultúrnych domov celého Československa."

Ktosi je za dverami

Milan Lasica a Július Satinský sú synonymom pre kvalitnú zábavu. Ponúkali ju nielen na svojich divadelných predstaveniach, ale aj v televíznej relácii Ktosi je za dverami. V rokoch 1978 až 1982 vzniklo týchto relácií 10. Lasica so Satinským priniesli do slovenského herectva a humoru nový a svieži vzduch. Do rolí sa neštylizovali, hrali seba, čo poburovalo teoretikov, ale publium bolo nadšené. Ich spoločné účinkovanie muselo zniesť aj rôzne útoky, no táto dvojica vždy držala pokope.

M. Lasica tento fakt okomentoval svojho času typickým suchým humorom: "Československo sa rozpadlo a Lasica a Satinský sa furt nemajú k ničomu. Už len Spejbl a Hurvínek to ťahajú spolu dlhšie - ale tí sú z dreva. Myslím, že v našom prípade sa nedá hovoriť o akejsi schopnosti vydržať spolu tak dlho, ale skôr o neschopnosti rozpadnúť sa."

Vo svojich reláciách Ktosi je za dverami im spoločnosť robili napríklad Miloš Kopecký, Ivan Krajíček, Oldo Hlaváček, Zdena Studenková, František Dibarbora, Milan Kňažko, Gabo Zelenay či Michal Dočolomanský. Tretím do partie k M. Lasicovi a J. Satinskému bol Jaro Filip, ktorý sa síce tváril ako hudobný hosť, no neraz sa stal v scénkach ich rovnocenným partnerom.

Zabávať ľudí bolo pre dvojicu Satinský - Lasica smerodajné. "Je ľahšie ľudí rozosmiať ako rozplakať, ale rozosmiať ich na úrovni, to je náročné. A to bolo práve to, o čo nám s Julom vždy šlo," tvrdil M. Lasica.
Podľa všetkého sa to obom darilo a darí dodnes, hoci J. Satinský už niekoľko rokov nie je medzi nami. Vďaka rôznym úryvkom z ich televíznych relácií, ktoré sú na portáli youtube, sa na ich humore zabáva aj najmladšia generácia. „Je to dôkaz toho, že humor, ktorý sme robili, nebol časový a nefungoval len v období, keď vznikol. Keď sa na tom smejú ľudia po 30 rokoch, je to znak toho, že sme do toho dávali niečo univerzálne, a to je úžasné. Som rád, ak mi napríklad niekto začne citovať veci, ktoré si už ani ja nepamätám, ak povie, že bol na niektorom našom predstavení desaťkrát... Vtedy sa cítim, ako keby mi niekto udelil vyznamenanie..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári