Erik Rabatin vyrastal na Furči, má 33 rokov a pracuje na horskej záchrannej službe (HZS) vo Vysokých Tatrách - oblastné stredisko Starý Smokovec. Tejto práci predchádzala bohatá horolezecká minulosť. „Horolezectvu sa venujem od roku 1995. Prvé roky som veľa liezol v skalných oblastiach Slovenska, potom som sa presunul do Vysokých Tatier, kde mám vyše 100 prelezených ciest a šesť prvovýstupov. Liezol som aj vo veľkých stenách v Alpách a zúčastnil som sa dvoch expedícií SHS James v Karakorame 2005 a 2008. V súčasnosti sa ako inštruktor horolezectva venujem horolezeckej metodike a som členom MBK komisie James."

A ako sa dostal do HZS? „Počas lezenia v Tatrách som spoznal horských chatárov, nosičov a horskú službu. Neustále som bol s týmito ľuďmi a v jeden večer sme tak rozoberali prihlášku do HZS. Kamarát, horský nosič mi ju dal do ruky a ja som ju poslal. Nikdy by som však neveril, že ma zoberú. Bol to len sen o ktorom som sníval. Vedel som, že horská záchranná služba je o profesionáloch, čo sa týka lezenia, lyžovania, ale mal som ešte nejaké medzery v miestopise."

V roku 2005 Erika po prvýkrát pozvali na prijímací pohovor, na ktorý sa však nedostavil kvôli expedícii v Pakistane. Ďalšie pozvanie dostal na ďalší rok, kde prišiel koncom marca a po úspešnom absolvovaní prijímacích skúšok mu oznámili, že 1. augusta môže nastúpiť do služobného pomeru. Keď E. Rabatina vzali, mal mnoho skúseností s lezením, avšak musel si doplniť ešte ďalšie vzdelanie. Prvé dva roky ho čakali školenia HZS a to základná záchranná činnosť, pozemná záchranná činnosť, záchranná činnosť pomocou vrtuľníka lanovou technikou, záchranná činnosť v lavíne, záchranná činnosť na lyžiarskej trati. A musel si ešte urobiť strednú zdravotnú školu odbor zdravotnícky záchranár, aby sa z neho stal expert záchranár.

Priznáva, že keďže každý začiatok je ťažký, taký bol aj ten jeho. „Musel som si zvykať na iné mesto, nových kolegov v podstate na nový život. V Košiciach som mal veľmi dobré zázemie a to som chcel dosiahnuť aj v Tatrách. Všetko potrebovalo čas a snahu získať nových priateľov, zas sa začať učiť na SZŠ v Banskej Bystrici a rôzne školenia HZS. Absolvoval som aj ďalšie školenia ako kontrolór horolezeckého materiálu. Dnes už mám všetky školy za sebou. Stal som sa profesionálom HZS a práca ma stále napĺňa a baví. Chcem sa stále vzdelávať a svojím pôsobením prispievať na kvalite HZS."

Málokto však vie, čo je náplňou práce záchranára. Bežná predstava je, že sedí pri telefóne a čaká, kedy koho bude treba zachraňovať. „V prvom rade je to záchrana a potom je prevencia, predchádzať týmto úrazom a nešťastiam v horách," vysvetľuje Erik. "Zásah treba rozdeliť na dve časti, jednou je poskytovanie zdravotnej starostlivosti a druhou technický zásah. Základom je poskytovanie prvej pomoci a technické zásahy sú napríklad vyhľadávanie, vyslobodzovanie a sprevádzanie osôb v tiesni horskom a horolezeckom teréne. Prevencia a mapovanie podmienok na horách, kontrola terénu, posudzovanie lavínovej situácie, oprava a výmena reťazí, schodnosti chodníkov, kondičná a technická príprava, metodické cvičenia..."

Na prvý pohľad nemá Erik žiadne jazvy, či iné viditeľné znaky toho, že má takúto nebezpečnú prácu. „Mal som zopár úrazov pri lezení. Jeden z nich bol aj zlomený členok, pričom som nedal pozor a preletel som 20 m cez lano, ku ktorému som bol nesprávne zaistený. Horší úraz som si spôsobil pri prelezení ťažkej cesty, kde som si nedal pozor na prst a natiahol šľachu a zdeformoval pútko. Na hranici života a smrti som sa ocitol, keď ma zasypala lavína, alebo som spadol v Karakorame do trhliny. Všetky tieto úrazy ma našťastie len posilnili o ďalšiu skúsenosť a o možnosť dávať väčší pozor a bezpečnejšie liezť."

Za tie roky má teda mnoho pracovných zážitkov. „V poobedňajších hodinách 26. novembra 2011 boli požiadaní záchranári z Oblastného strediska Vysoké Tatry o pomoc," spomína E. Rabatina. "Bol nahlásený výpadok slovenského horolezca v oblasti severnej steny Malého Kežmarského štítu, konkrétne v ceste Matrix na Ušatú stráž, ktorá sa radí svojou obtiažnosťou medzi najťažšie vo Vysokých Tatrách. Hlavnou príčinou vypadnutia bol vylomený chyt dve dĺžky pod vrcholom. Horolezec sa po páde sťažoval na bolesti hrudníka. Pre nepriaznivé poveternostné podmienky, nárazový vietor, nemohol vzlietnuť vrtuľník VZZS z popradského letiska."

Na pomoc vyrazili dve štvorčlenné družstvá záchranárov. Po príchode na miesto boli dvaja záchranári spustení ku postihnutému, kde mu poskytli neodkladnú zdravotnú starostlivosť a naložili ho na nosidlá. Následne použili 300-metrový spust na lanách Dyneema, ktorým sa podarilo zraneného horolezca spustiť pod stenu, odkiaľ bol transportovaný na nosidlách na Chatu pri Zelenom plese k terénnemu vozidlu. Spolulezec bol pomocou lán vytiahnutý na stanovište a zostúpil spolu s ostatnými záchranármi na Zelené pleso. Záchranári odovzdali 27-ročného pacienta posádke RZP na Bielej vode vo večerných hodinách.

V inom prípade v auguste tohto roka žiadal o pomoc poľský horolezec pre kamaráta, ktorý si asi 30 metrov nad nástupom pod stenou Ošarpanca pri lezení v komíne nešťastne poranil nohu. Na pomoc mu odišlo celkovo 18 záchranárov HZS, z toho 8 dobrovoľných záchranárov HZS. Po príchode na miesto udalosti mu záchranári HZS poskytli prvú pomoc, ošetrili, založili vákuový matrac a pomocou nosidiel Kong ho transportovali približne jeden kilometer po poslednú, zlomovú hranu Zlomísk. Tu záchranári HZS vďaka lepším poveternostným podmienkam a lepšej viditeľnosti mohli privolať VZZS, ktorý zraneného v podvese zobral na palubu a odviezol do popradskej nemocnice.

Riešia však aj kuriózne prípady. „V ten istý deň požiadal prostredníctvom linky tiesňového volania 112 o pomoc anglický turista z Birminghamu, keď sa stratil v hmle počas zostupu zo Slavkovského štítu. V priebehu posledného telefonátu s operátorom OSTV-HZS uviedol, že má slabú batériu mobilného telefónu, ale boli mu poskytnuté informácie, ako má pokračovať, aby sa dostal späť na turistický chodník. Turistovi odišli pomôcť na uvedené miesto najrýchlejšou dostupnou trasou dvaja záchranári HZS, ktorí v hmle postupne prehľadávali oblasť pod Slavkovským nosom so zvukovými a svetelnými signálmi. Turista medzitým našiel turistický chodník v miestach pod Štrbavým hrebeňom a zišiel po ňom do Starého Smokovca, kde na dispečing OS HZS prišiel povedať, že je v poriadku."

Nie vždy však majú zásahy dobré konce... Koncom júna požiadali HZS o pomoc poľskí horolezci, kvôli výpadku horolezca v Bielovodskej doline. Informáciu nahlásila spolulezkyňa, ktorá bola na mieste a videla pád partnera asi 200 výškových metrov cez trávnaté polia a skalné prahy. K nešťastiu došlo pri nástupe pod stenu, keď horolezci ešte neboli naviazaní a zaistení. "Horolezec pri páde v oblasti Mlynárových vidiel utrpel zranenia hlavy nezlučiteľné so životom. Horskí záchranári požiadali o súčinnosť VZZS, no pre nepriaznivé poveternostné podmienky nebolo možné nasadiť leteckú techniku. Privolaní záchranári nebohého na mieste nabalili a transportovali do Ždiaru, kde ho odovzdali príslušníkom policajného zboru. Záchranná akcia bola ukončená o polnoci. Horská záchranná služba tak zapísala do kroniky tretí prípad s tragickým koncom za posledné tri dni."

Na takéto veci sa určite nedá zvyknúť. Ako hovorí Erik, musí sa s tým vyrovnať čo najskôr, aby som sa mohol plne sústrediť na ďalšiu záchrannú akciu. „Najhoršie, je keď medzi postihnutými sú naši známi, priatelia... Napriek tomu to, že môžem byť záchranárom, znamená pre mňa veľké potešenie a zároveň ocenenie za moje lezecké pôsobenie a v neposlednom rade aj splnenie môjho sna, keďže môžem byť stále v horách a pomáhať ľuďom v tiesni."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári