Nepál je malá republika zasadená medzi obrovskými veľmocami: Čínou zo severu a Indiou z juhu. Je to krajina, kde sa nachádza miesto, z ktorého sa už vyššie na tejto zemi ísť nedá. Podľa Veroniky je to však najmä krajina plná dobrosrdečných ľudí, kultúry a tradícií a budhizmu.

Do Nepálu prišla po takmer štyroch mesiacoch strávených v Indii a na Srí Lanke. "Z Indie sme s kamarátkou prišli autobusom začiatkom februára. Prekročili sme hraničný prechod Bhairahawa a ani neviem ako, zrazu som sedela na streche autobusu a viezla som sa do najbližšieho mesta. Hneď na začiatku sme sa stretli s ochotou a porozumením, keď sme nemali dostatok Nepálskych rupií na zaplatenie víz. Colník ma na hranici vpustil do krajiny s tým, že mi dôveruje, že si len vyberiem peniaze z bankomatu a hneď prídem uhradiť víza. Na jeden mesiac to bolo 40 dolárov. Hneď po vybavení prvotných finančných náležitostí nás obklopili konduktori autobusov a ponúkali nám služby. Ani som sa nenazdala, už som sa viezla do najbližšej dediny, kde sme prestúpili na autobus, ktorý šiel až do Pokhary, našej prvej zastávky v Nepále."

Asi 200 km dlhá cesta im trvala viac ako osem hodín, môže za to kvalita tamojších ciest. "Autobus sa pohyboval primeranou rýchlosťou, ak vezmeme do úvahy stav Nepálskych ciest. Obdivujem, ako to šoféri dokážu zvládnuť na tých serpentínach a neprivodiť celý autobus do záhuby. Popritom mladí chlapci naháňajú cestujúcich, vyhadzujú batožinu na strechu, každú chvíľu menia CD v rádiu, vyberajú peniaze, pomáhajú starčekom a starenkám dostať sa na palubu. Osem hodín mi zbehlo ako nič, v Ázii je človek taký uchvátený rozdielnosťou konania domácich obyvateľov, že čas vníma celkom ináč."

Radosť zo života

Na cestách po južnej Ázii nemožno podľa Veroniky Nepál vynechať. "Bol už poslednou zastávkou na mojom veľkom výlete a po mesiacoch strávených na plážach v tropických horúčavách sa mne aj kamarátke, s ktorou sme cestovali, žiadalo ísť na hory." Na cestách prespávali vždy v najlacnejších ubytovniach, pretože po štyroch mesiacoch im už neostalo veľa peňazí. "Vždy sme v meste niekoho stretli, kto nám ponúkol ubytovanie, tam sa bijú o hostí, takže o to sa človek vôbec nemusí báť, že by si nenašiel izbu na nocľah. Na horách sme prespávali v ubytovniach pre turistov, vždy sa našlo miesto, možno aj preto, že sme boli ešte pred sezónou, zima sa tam ešte len končila. Presúvali sme sa autobusmi, vlaky tam nemajú, po tých cestách kľukatých tými 50-ročnými autobusmi," opisuje Veronika cestovanie po Nepále.

K najzaujímavejším veciam patril podľa nej každodenný život Nepálčanov, aj keď zdôrazňuje, že za jeden mesiac sa nedá zažiť všetky aspekty krajiny. "Videla som, ako sa krásne vedia muži so ženami baviť. Ich modlitby sú opradené tancom a spevom, všeobecnou radosťou zo života. Videla som lokálne festivaly tanca, hudby, zúčastnila som sa na jednej domácej párty - v bare v Kathmandu, ktoré je hlavným mestom Nepálu, ako do noci mladí spievali a tancovali, každý kto vedel, vybehol na pódium a improvizoval. Nádherná ľahkosť žitia, žiaden ostych. Muzika s vysokými ženskými vokálmi, miestami až uši trhajúcimi."

Podelili sa

Miestni boli ku Košičankám veľmi ústretoví a nápomocní, problém nebol ani s jazykovou výbavou. "Všetci hovoriaci po anglicky sú milí, zhovorčiví, usmiati, pracovití. Viac sa už štýlom obliekania a žitia podobajú na modernú Európu. Nie sú tam také priepastné rozdiely medzi mužmi a ženami, dievčatá sú moderne oblečené, sárí vidieť len zriedkakedy. Asi hlavne kvôli klíme, predsa len sa musia poobliekať do svetrov a nohavíc." Zažili aj ich špeciálne zvyky, keď po modlitbách v chráme spoločne spievajú a tancujú, všetci šťastní a radostní a volajú okoloidúcich, aby sa pridali.

Najzaujímavejší bol však život na horách. "Nepál je úžasný a najmä na horách," odporúča Veronika. "Muži usilovne pracujú, každý deň vypĺňajú chodníky kamennými dlaždicami, aby sa im lepšie chodilo. Ženy idú aj dve hodiny, aby našli drevo. Spracujú ho a v špeciálnych košoch, ktoré nesú pripevnené o temeno hlavy, prinesú. Podobne tak aj čohokoľvek iné. Deti chodia do školy cez dva kopce, čo je pre mňa nepredstaviteľné. Tie hory sú naozaj strmé a prejsť cez dva kopce mi riadne dalo zabrať. So všetkým sa vedia podeliť, nepotrebujú veľké domy, celá rodina pokojne spí v jednej izbe. A to môže byť rodina so štyrmi deťmi, mama, otec, babka."

Cestovateľky neobišli ani najznámejšie znamenie krajiny, Himaláje. "Boli sme v Národnom Parku Annapurna Conservation Area, za vstup sme museli zaplatiť 30 dolárov. Vystúpili sme do základného tábora pod Annapurnami, 4 130 mnm. Ubytovanie bolo lacné, v každej osade bola izba za približne jedno euro, ale jedlo bolo podstatne drahšie. Kým v meste sa vieš najesť za 50 centov, na horách sa to pohybuje od 2,50 do 5,50 eura. S tým sme až tak nerátali, veľa peňazí sme na horách minuli za jedlo, ale bez neho sa to nedá." Na túrach stretli prekvapivo aj veľa turistov z Južnej Kórey.

Magické hory

Po príchode do Pokhary sa Košičanky trochu aklimatizovali, dokúpili potrebné veci na hory ako teplé bundy, štucne, rukavice, čiapky, slnečné okuliare a vybrali sa do Himalájí. "U nás je vo februári nemysliteľné prechádzať sa po Tatrách v krátkom tričku a s vyhrnutými nohavicami, no v Himalájach je to príjemná realita. Spočiatku som sa obávala zmien počasia, no šťastena nám dopriala počas dvojtýždňového tracku veľa slnka, nádhernú viditeľnosť a dokonalú teplotu na šliapanie. Vybrali sme si výstup do základného tábora pod Anapurnu, ktorého trasa vedie cez celoročne trvalo obývané dediny, vzdialené od seba približne dve hodiny cesty. Po pohľade do mapy sme usúdili, že nám netreba sprievodcu, ak by sa čokoľvek stalo, vždy máme blízko k ľuďom."

Cesta bola náročná, najnáročnejšie bolo klesanie po schodoch, ktorými sú opradené celé Himaláje. Podľa Veroniky bolo unavujúce, že si nemôžete zvoliť dĺžku kroku. "Do istej výšky ešte do dedín nosia zásoby kone a osly, od dediny Chomrong je to už len ľudská sila, čo donáša potravu do dedín v horách. Inak sa ľudia živia najmä tým, čo si sami dopestujú. Špenát, karfiol, šošovica, ryža, zemiaky na dennom poriadku. Strava je, samozrejme, drahá, keďže sa tam dostane na hlavách mocných nosičov. Ženy nosia v obrovských košoch zásoby dreva a ani jedna sa nesťažuje, že nevládze. S úsmevom na perách zopnú ruky a pozdravia sa Namasté. Deti džavocú a snažia sa hovoriť po anglicky. Sú zafúľané, špinavé, chudobné, no šťastné. Tie hory robia svoje: Naučia ich vážiť si potravu, oheň, ľudské teplo, úsmev," opisuje každodennú a všadeprítomnú pokora Veronika.

Chudoba, no radosť

V Nepále ako jednej z najchudobnejších krajín sveta však žije až tretina obyvateľov pod hranicou chudoby a viac ako 40 percent obyvateľov je nezamestnaných. "Áno, je tam chudoba, ale ľudia nehladujú. Nejaká ryža sa vždy nájde. Chudoba sa však najviac premieta v školstve a zdravotníctve, tie sú na hroznej úrovni, mizivé percento detí vychodí viac ako štyri ročníky, potom musí pracovať a pomáhať rodičom, lebo jednoducho nie sú peniaze na jeho ďalšie štúdium. Je tam takisto veľa utečencov z Tibetu, ktorí dostali od nepálskej vlády azyl, že tam môžu zostať, ale nesmú sa živiť inak ako ručnými prácami - čiže pliesť náramky, vyrábať náušnice, tkať koberčeky a podobne. Žijú vo 'svojich refugee campoch' v hojných množstvách. Je tam chudoba, ale ľudia nespia na ulici, nežobrú peniaze."

Nepálčania sa dožívajú priemerne 60 rokov, čo je takmer o 20 rokov menej ako u nás. Tento nízky vek si Veronika vysvetľuje aj tým, že celý život ťažko pracujú a to si vezme svoju daň. Videla veľa starých ľudí. Určenie veku bolo pre ňu ťažké. Majú iné tváre, bez vrások, skôr ošľahané vetrom. Aj stavba tela je iná, ťažko bolo určiť vek. Ale spravidla vyzerali mladšie, než v skutočnosti boli.

Maximálne otužilí

Veľký rozdiel medzi Slovenskom a Nepálom vidí vo výchove detí. "Kým naše sú rozmaznávané v perinkách, vždy čistučké, navoňané, napudrované, nepálske deti chodia s holými zadkami, bosé, paradoxne s čiapkou na hlave. Vyrastajú v špine, od dojčaťa im dávajú pikantné jedlo, v daždi matka zakryje svoju hlavu a dieťa na chrbte mokne. Skrátka, majú otužujúci režim. Sú úžasne otužilí, v nadmorskej výške 3 500 mnm si dievčatá umývajú vlasy v ľadovej vode."

Cestovateľské zážitky sa nezaobídu bez kulinárskeho spoznávania iných chutí a zvykov. "Raz, keď som bola na tradičnej nepálskej večeri, dali mi polosurovú pečienku, tvrdú sóju, strašne štipľavé chutney, strašne suché a tvrdé žuvačkové byvolie mäso. Dali mi to zapiť dvomi deci lokálneho vína, čo je vlastne pálenka. Ale jedlo je tam inak dobré. Nepálci jedia Dal Bhat - to je ich najtradičnejšie jedlo. Pozostáva z ryže, šošovice, karfiolu, špenátu, chutney, a najväčšou výhodou je, že si môžem požiadať o dupľu z čohokoľvek koľko len chcem, až do prasknutia. Nepálci to jedia dvakrát denne." Mäso v Ázii však Košičanka rozhodne neodporúča jesť.

Po návrate z nepálskych hôr, ktoré je pre obyčajného európskeho človeka veľmi príťažlivou destináciou, zostala Veronika plná dojmov a zážitkov. "Všetky tie kláštory, svätyne, sochy, architektúra a samozrejme ľudia vo mne zanechali nezabudnuteľné spomienky, ktoré budem ešte dlho spracovávať."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári