Pre seba a svoju rodinu nechcel od života nič iné iba slušný život. Istý čas aj bol, no zhoda rôznych okolností, neskôr aj zdravotných, spôsobila, že ich život sa zmenil na boj o prežitie.

Miroslav je Košičanom, má manželku Janette a tri dcéry. Dominiku, Janette a Simonku. Najstaršia študuje na strednej zdravotnej škole v Čechách, mladšia je deviatačka a najmladšia piatačka na ZŠ. Keďže Miroslav pracoval dlhé roky ako vodič sanitky a pacientov nielen prevážal, ale aj prenášal, začal mať v roku 2006 problémy s chrbticou.

„Nevládal som chodiť, také som mal z toho bolesti," spomína dnes. "Zrejme z toho, že som sa v práci nešetril. Dvíhal som pacientov, prenášal ich aj z 8. poschodia do sanitky na rukách... Moja ročná liečba za pomoci liekov a cvičenia nepomáhala. Lekári sa preto rozhodli operovať ma a časť medzistavcovej platničky, ktorá tlačila na miechu, odstrániť." Miroslavovi sa však neuľavilo, bolesti neustupovali. Po pár mesiacoch teda nasledovala reoperácia, po ktorej sa otcovi troch detí konečne stav na dva roky zlepšil.

Odchod do Čiech

Do roku 2008 bývala rodina v podnájme na Terase. „Nevládali sme ho platiť, predsa len, tie platy sú tu ozaj slabé," zapája sa Janette, ktorá vtedy pracovala ako upratovačka v nemocnici. „V tom čase som dostal výhodnú pracovnú ponuku v Prahe, priamo do nemocnice na pozíciu sanitár na dialýze na lôžkovej časti," pokračuje Miroslav. „Uvažoval som nad tým, lebo tu som aj vtedy pracoval ako vodič sanitky, ale pre firmu, ktorá neplatila výplaty načas. Stále meškali. To bol po drahom podnájme ďalší dôvod, prečo som vzal to miesto v Prahe."

Manželka bola s myšlienkou odchodu z Košíc za (azda) lepším životom spokojná, ale dcéry nešťastné, že ich rodičia chcú vytrhnúť zo známeho prostredia od spolužiakov a kamarátov. Janette tvrdí, že ich rozhodnutie nebolo zbrklé a do Prahy nešli, ako sa hovorí, „na blint". „Mám tam rodinu, žije tam moja mama aj brat. Práve u neho sme počas nášho života v Čechách bývali, v rodinnom dome v meste Beroun."

Odišli teda tam a istý čas tam aj bývali. Miroslav bol zamestnaný v nemocnici, Janette pracovala na dohodu, dcéry začali chodiť do školy. Zdravotné problémy sa však vrátili, Miroslavovi sa ozvala chrbtica. „ V máji 2010 som mal také problémy, že som v Prahe musel podstúpiť tretiu operáciu a následne v júni štvrtú. Už mi nedokázali pohnúť s platničkami. Urobili mi stabilizáciu driekových stavcov, do tela mi namontovali kovovú platňu, ktorú spojili s kosťou šiestimi titánovými skrutkami. Odvtedy sa začal môj stav zhoršovať. Lekári nevedeli, čo so mnou. Nasadzovali mi analgetiká, ale nezaberali, tak mi predpísali opiáty vrátane morfia. Bol som na tom veľmi zle. K liekom, čo som bral proti bolesti, mi manželka pichla každý deň minimálne jednu injekciu morfia. Vôbec som kvôli bolesti nespal, bol som psychicky na dne, mal som depresie..."

Samozrejme, za takých okolností nemohol pracovať. Zo zamestnania ho boli nútení prepustiť napriek tomu, že s ním boli veľmi spokojní. Miroslav maródoval vyše roka a jeho "péenka" pokračovala aj po návrate na Slovensko koncom roka 2010. Finančná situácia rodiny bola vtedy veľmi zlá. Keďže nemali peniaze, nemohli prispievať na bývanie rodine Janettinho brata.

„Samozrejme, prišli hádky, keďže platili vysokú hypotéku," spomína Janette. „Nastali konflikty a nerobilo to dobre nám ani deťom. Preto sme sa rozhodli vrátiť späť. Ono sa to však dobre povie, vrátiť sa späť. Ale kam, keďže sme odtiaľto odišli aj preto, že sme nezvládali platiť bývanie? Istý čas sme sa teda po návrate do Košíc nasťahovali k môjmu otcovi. Nie všetci, najstaršia dcéra sa rozhodla ostať do konca štúdia v Prahe. Samozrejme, ani u otca sme nemohli bývať nastálo, preto sme hľadali niečo iné. Tak sme natrafili na jednu ponuku. Majitelia predávali byt, a tak sme tam istý čas mohli bývať. Bolo to lacnejšie práve preto, že byt predávali a že to bolo len na krátko."

Janette sa znovu zamestnala ako upratovačka a Miroslav musel byť na péenke. „Po jej skončení som sa chcel zamestnať, ale s mojimi problémami som nikde neprešiel lekárskou prehliadkou," vysvetľuje. "Musel som si teda urobiť živnosť a od jari 2011 pracujem s vlastnou sanitkou. Dostal som ponuku od Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou voziť lekárov na obhliadky mŕtvol. Je to iná práca ako so živými, ale zvykol som si. Škoda len, že je slabo platená.

Samoliečba

Rodina teda istý čas prežívala doslova horor. Hlavne preto, lebo príjem bol malý a nevedeli, čo bude ďalej. Na pokoji im nepridal ani Miroslavov zdravotný stav. Polročné užívanie silných liekov, vrátane morfia, z neho urobilo človeka závislého od liekov. Ak nedostal svoju dennú dávku, triasol sa ako osika. Aj Janette z toho bola zúfalá, veď mu lieky musela pichať práve ona.

Rodine aj sebe pripravil Miroslav poriadne horúce chvíle. Rozhodol sa totiž zbaviť závislosti od liekov. Sám. Manželka ani dcéry netušili, čo sa deje, keď občas zaliezol niekam do kúta a ani sa neozval. Nevedeli, že trpí hrozivými bolesťami, ktoré sa snaží prekonať len myšlienkami. Mysleli si, že sa na nich hnevá. „Párkrát sme sa kvôli tomu pohádali, až kým mi nepovedal, čo to vlastne robí," spomína Janette a Miroslav pokračuje. „Trvalo to tri dni a bolo to hrozné. Klepal som sa, mal som zimnicu, potil som sa a bol taký oťapený... Lekári mi potom povedali, že som veľmi riskoval. Mohol som vraj v tom stave napadnúť seba či rodinu a mohlo to skončiť veľmi zle. Nemal som tie lieky tak odrazu vysadiť."

Posledná nádej

Miroslavov stav ho však aspoň dohnal k tomu, že navštívil špecializovanú ambulanciu Neurochirurgickej kliniky UNLP, kde mu ponúkli novú metódu Spinal Cord Stimulation (SCS). „Pri tejto metóde pacientovi do tela voperujú neurostimulátor. Škatuľku s veľkosťou väčších náramkových hodiniek, prepojenú káblami s dvoma elektródami, ktoré vedú k mieche. Elektródy dodávajú elektrické výboje, ktoré zabraňujú prenosu bolesti z miesta vzniku do mozgu. Dá sa povedať, že to bola moja posledná nádej. Už som nevedel, čo mám robiť. Nechcel som sa stať narkomanom a nechcel som mať ani bolesti. Tak som do toho šiel..."

Miroslav absolvoval ďalšie dve operácie. Pri prvej mu do oblasti miechy zaviedli elektródy a káble, ktoré privádzajú do príslušných nervov elektrické impulzy vysielané neurostimulátorom. Ten ostáva mimo tela pacienta, aby sa zistilo, či má neurostimulácia želaný účinok. Cieľom je zistiť a nastaviť intenzitu stimulácie podľa potrieb pacienta. „Skúšobná prevádzka" neurostimulátora trvala týždeň. Pri druhej operácii, v celkovej anestézii, vložili lekári pacientovi stimulátor natrvalo do brušnej dutiny.

Už počas skúšobnej fázy pocítil Miroslav úľavu od bolesti, ktoré sa každým dňom zmierňovali. Po trvalom umiestnení simulátora už máva bolesti iba ojedinele. „Dnes už teda neužívam žiadne lieky proti bolesti. Bolesti postupne slabnú, kvalita môjho života sa zlepšila o 50 percent. Vždy, keď začnem pociťovať bolesť, prístroj zapnem, nastavím si intenzitu pôsobenia a keď bolesti prestanú, vypnem ho. Predtým som trpel bolesťami každý deň, teraz ich mávam tak každý tretí a iba veľmi mierne. Nepociťujem žiadne komplikácie. Odporúčam toto absolvovať každému, kto trpí podobne, ako som trpel ja."

Životnosť batérie, ktorú má voperovanú v bruchu, je tri až päť rokov. Potom sa vymení za novú. „Bolesti však nezmiznú nikdy. Ten prístroj je len na to, aby som už nemusel užívať lieky. Zmierňujú bolesti namiesto nich. Musel som si teda zvyknúť na to, že ma stále niečo bolí. Manželka hovorí, že ma obdivuje, že som silný. Ale to všetko som dokázal iba vďaka rodine."

Dorka

Zdravotné problémy teda Miroslav vyriešil, finančné však nie. Keď jeho rodine končil podnájom v byte, ktorý sa mal predávať, otázka bola, kam pôjdu potom. "Hrozilo, že ostaneme niekde na ulici," spomína Janette. „Boli sme už v takom stave, že sme mysleli na to, že keďže máme aspoň to auto, že budeme istý čas bývať tam. Ja ako upratovačka mám nízky príjem, manžel je kvôli svojmu stavu ZŤP." Ďalší podnájom preto nepripadal do úvahy.

"Mám však jednu známu, ktorá pracuje v nejakej nadácii," pokračuje Jeanette. "Ona nám poradila, že v Košiciach sú krízové centrá, aby sme ich skúsili obehať. Takto sme sa náhodou dostali do Dorky. Presťahovali sme sa sem v júli 2011. Sme veľmi šťastní, že tu môžeme byť."

Do budúcnosti chce Miroslav s manželkou a dcérami len samé bežné veci. Janette uvažuje o rekvalifikácii, aby sa jej prípadným novým zamestnaním finančná situácia rodiny zlepšila. O vlastnom byte si nedovolia ani snívať, vďační by boli, keby mali aspoň na slušný podnájom. „V našom veku a s našimi platmi si nemôžeme dovoliť nejaké drahé hypotéky. Hľadáme nejaké riešenia, ale zatiaľ bez úspechu. Kvôli zdravotným obmedzeniam manžel nemá šancu uplatniť sa v dobre platenom zamestnaní. Je to doslova boj o prežitie," dodáva Janette na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári