Nemám dobré fyzikálne vedomosti, ale predpokladám, že hviezdičky pred očami sa mi roztancovali vďaka hmotnosti letiaceho predmetu a rýchlosti primeranej sile, akou bola do terča (rozumej mňa) hodená. Keď sa mi už ako tak rozvidnelo, otočila som sa, aby som preskúmala pôvodcu nemilej strely.
Spoza zaparkovaného auta sa na mňa uškŕňal asi 10-ročný chlapec. Podľa nekajúcneho výrazu jeho tváre mi bolo jasné, že sa nestala žiadna nehoda a že si atentát na mňa dokonale naplánoval.
V mysli som narátala do desať, zhlboka sa nadýchla, varovne zdvihla prst, primerane zvýšila hlas a opýtala som sa ho: „Páči sa ti, keď hádžeš po druhých sneh? Takto ťa tvoja mama určite nevychovala a za tvoje správanie by ťa vyhrešila.“
To sa už spoza môjho chrbta ozval ženský hlas. „Ty čo sa máš čo k môjmu chlapcovi ozývať? A čo sa ty vlastne staráš do mojej výchovy. Kukaj, aby si svoje deti dobre vychovala a ne mňa tu kibicovala. Chlapcovi daj pokoj láskavo. Pfuj,“ odpľula si ešte k mojim nohám. Kým som sa zmohla na slovo, schmatla syna za ruku a vykročila s ním po chodníku. Jej syn mi ešte stihol ukázať dlhý nos.
Po tejto skúsenosti je mi teraz už všetko jasné ako facka. Je nepravdepodobné očakávať od detí, aby sa vedeli vzorne správať, najmä ak to nedokážu ani ich rodičia. A ja po tejto skúsenosti chodím zásadne s čiapkou a trase, na ktorej mi hrozí potenciálne nebezpečenstvo, sa vyhýbam.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
