na rozhovor, v ktorom okem iného prezradila, prečo skončila pri divadle, hoci nikdy nechcela byť herečkou, ale i to, čo jej dodáva energiu vysporiadať sa s nástrahami, ktoré jej život priniesol.
Pre M. Vančurovú je každý zájazd do Košíc príjemný, pretože sa jej toto mesto spája s milými spomienkami.
MARTA VANČUROVÁ Dátum narodenia: 7. 9. 1948 Znamenie: Panna Miesto narodenia: Lhotka Rodinný stav: rozvedená Relax: príroda
"Bolo to dávno, ešte keď som hrala v Realistickom divadle, keď sme tu v Košiciach boli na jednom festivale. A vyhrali sme ho! Takže keď sa povie Košice, tak sa mi vybavia len príjemné emócie," spomína herečka a dodala, žeb naposledy tu bola s Vlastom Harapesom s hrou Posledné leto. "Tunajší ľudia mi vyhovujú. Mám pocit, že ste tak príjemne temperamentní. Ja som dosť hĺbavý introvert, takže mi vyhovuje, keď mám občas pri sebe niekoho, kto je v protiváhe. Človek občas potrebuje k svojej povahe niekoho iného na vytvorenie rovnováhy," podotkla M. Vančurová so smiechom.
Pre herca je však zrejme jednoduchšie, keď je od prírody extrovert... "Priznám sa, že ako introvertovi je mi občas veľmi ťažko na javisku. Niekedy mám dokonca pocit, že fakt, že som herečka, je poriadny paradox, lebo ja so svojou povahou by som v divadle nemala vôbec čo hľadať. Maximálne tak v zákulisí," prezradila opäť so smiechom. Hoci sa teda upísala povolaniu, pri ktorom to introvert skutočne nemá jednoduché, nikdy nešla proti svojej vlastnej povahe. "Proti prírode ísť nemôžete. Dodnes vlastne neviem, prečo to takto dopadlo, pretože pôvodne má lákalo čosi úplne iné." Po maturite totiž pracovala v hydrometeorologickom ústave a pomýšľala na štúdium fyziky.
Spievala v detskom zbore Lenže už ako dieťa sa v podstate pohybovala v divadle a to rozhodlo. "Veľmi skoro som zistila, aké čaro majú dosky, ktoré znamenajú svet. Už ako malá som spievala v rozhlasovom detskom zbore. Bol to prominentný súbor pána profesora Bohumila Kulínského a v dobe, keď tu boli uzatvorené hranice, som ja ako malé dieťa jazdila po celej Európe a spievala som úžasné veci. Boli sme vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku... Otváral sa nám svet cez muziku, ale aj vďaka tomu, že sme po ňom mohli aj reálne cestovať. To ma zrejme natoľko poznamenalo, že som chcela ostať verná umeniu a bola to len náhoda, že som sa vybrala smerom k divadlu."
Režisér Josef Henke si totiž v detskom speváckom zbore vybral tri členky vrátane Marty, aby mu spievali v rozhlasovej rozprávke. Neskôr M. Vančurovú pozval na nakrúcanie rozhlasovej hry I. Bergmanna. Dvere boli otvorené a M. Vančurová sa rozhodla cez ne prejsť. "Nemyslím si však, že som mala diametrálne odlišné detstvo ako väčšina detí. V prvom rade ma ovplyvnilo to, že som bývala v okrajovej štvrti Prahy, v prvorepublikových domoch. Bol to viac vidiek ako mesto, les sme mali pod nosom. Práve tomu, že som v detstve vyrastala viac-menej obklopená prírodou, vďačím za to, že som si vypestovala k prírode veľmi blízky vzťah. Stále keď si neviem poradiť a keď ma prepadnú nepríjemné myšlienky, stačí mi ísť sa prejsť. Príroda mi dokáže prinavrátiť energiu. Aj vtedy, keď som sa musela popasovať s rakovinou, ma príroda dala opäť do poriadku..."
Svoju chorobu celé roky tajila a ani dnes to nie je pochopiteľne téma, o ktorej by sa rada rozprávala. "Bol to veľký zásah do môjho života. Prehodnotila som svoje hodnoty, vyrovnala sa sama so sebou. Choroba mi pripomenula, aký je život vzácny. Vážim si každý jeden deň."
Zo zahraničia nosila darčeky... Keďže ako dieťa cestovala často do západnej Európy, svojím detským pohľadom vnímala, že tam je všetko akosi iné ako doma... "Nie celkom som všetkému rozumela, ale videla som rozdiely. Kto by si to nevšimol? Zakaždým ma prekvapilo hlavne to, že tam sa dajú kúpiť veci, ktoré tu nezoženiete. Stále som domov nosila rôzne darčeky. Raz som z Nemecka doniesla mamke sitko na cestoviny z umelej hmoty, lebo v Nemecku už vyrábali z plastu kadečo, no k nám sa to ešte nedostalo. No čo vám budem hovoriť - hotové Pelíšky," prezradila so smiechom. "Nie však nákupy je to, čo mi utkvelo v pamäti. Ale tie úžasné koncerty, zázračné okamihy, ktoré sme ako deti prežívali. Uznávam však, že neskôr, po revolúcii v roku 1989 som nemala šok z toho, čo všetko západný svet ponúka. Nepatrila som medzi tých, ktorí chodili húfne nakupovať do Nemecka, lebo sa to už smie. Práve naopak, zhon a priveľa vecí - to je niečo, čo mi nerobí dobre..."
Po skončení strednej školy zo zboru odišla čiastočne aj preto, že už sa nechcela venovať spevu. "Nikdy som totiž v zbore nespievala sóla a nikto mi nepovedal - si dobrá, spievaj! Nemala som toľko sebadôvery a ctižiadosti, aby som to skúsila. Mala som však pocit, že v divadle by som to mohla vyskúšať. Jeden môj kamarát, s ktorým som sa spoznala v rozhlase, mi povedal - prečo by si to nešla vyskúšať na DAMU? V prvom rade som vtedy vôbec nevedela, čo je to DAMU. No a keďže skúšky boli už o mesiac, tak som do toho šla vlastne úplne naslepo netušiac, čo vlastne idem urobiť."
V roku 1968 začala študovať na DAMU s J. Lábusom, E. Trejtnarovou či T. Töpferom, v prvom ročníku ju ešte vyučoval R. Hrušínský. "Byť herečkou ma urobilo šťastnou. Sú síce chvíle, keď si hovorím, že som možno mala vyskúšať niečo úplne iné, čo by ma urobilo ešte spokojnejšou. Lenže vzápätí si uvedomím, že každé jedno povolanie ponúka príjemné, ale i menej príjemné okamihy. Ja som však mala pomerne rýchly štart, keď som už v druhom ročníku začala účinkovať vo filmoch a dodnes sa nemôžem sťažovať na príležitosti."
Jáchyme, hoď ho do stroje! Hoci má za sebou množstvo zaujímavých postáv, do povedomia divákov sa zrejme najviac zapísala ako predavačka Blanka v komédii Jáchyme, hoď ho do stroje! "Pre mňa bol už zázrak to, keď ma režisér Oldřich Lipský obsadil do komédie a ešte takejto bláznivej. Dovtedy sa mi totiž komédie vyhýbali. Robila som skôr vážne psychologické roly. Navyše, moja postava v tomto filme nebola až taká podstatná. No som vďačná, že som si mohla zahrať vo filme, ktorý je aj po rokoch taký obľúbený. Ja sama si na jeho nakrúcanie veľmi rada spomínam, pretože scenár bol napísaný perfektne a pracovalo sa na tom dobre. Ani vo sne by mi však nenapadlo, že bude mať taký úspech aj po rokoch. Veď dnes mladí ľudia z neho vedia dialógy naspamäť!"
M. Vančurovú vždy najviac zaujímala postava, ktorú prijala, nie zákulisie okolo filmu. "Bolo mi jedno, v akom prostredí sa pohybuje, či je dáma, či žobráčka. Zaujíma ma príbeh. Vždy som mala šťastie na hranie osudov komplikovaných, no silných žien." Brať na seba komplikované osudy či už pred kamerou alebo v divadle nie je vôbec jednoduché. "Nedokážem hrať inak ako tak, že sa s postavou stotožním. A to je z psychického hľadiska veľmi náročné. Naučila som sa časom to robiť tak, aby ma to menej vyčerpávalo. Nie je to o tom, že by som to začala brať menej vážne, no naučila som sa poradiť si s tým, urobiť si odstup. Človek sa časom opotrebuje, keď má také náročné povolanie a občas to môže zájsť až tak ďaleko, že to vyčerpanie hraničí s chorobou. Dnes si už dávam veľký pozor na to, aby som sa zbytočne nevysiľovala. Na druhej strane, ako starnem, tak príležitostí ubúda, čo je vlastne aj dobre," podotkla s úsmevom.
Rada pracuje v záhrade Našťastie M. Vančurová pozná zaručený spôsob, ako na to, keď si potrebuje dobiť baterky. "Prídem na chalupu, vezmem do ruky motyku a prekopem záhony. Alebo vezmem do ruky hrable a pohrabem lístie. Veľmi dobre mi robí pracovať fyzicky a vidieť po sebe, že som niečo urobila. V divadle totiž zídete z javiska a je po predstavení. Vo filme tiež už po jeho dokončení nič nemôžete ovplyvniť. Vtedy občas dostávam pocit márnosti. Človek totiž o sebe stále pochybuje, obzvlášť v takomto povolaní. Je to strašná neistota. Zídem z javiska a neviem, či to bolo dobré alebo nie."
Možno by pomohla pochvala... "Nikdy som nebola zvyknutá na chválu. Už v detstve. Keď sa mi niečo podarilo, tak to rodičia brali ako čosi samozrejmé... Keď tak teraz nad tým uvažujem, možno mi to aj chýbalo - občas pochváliť... No a sama seba pochváliť nedokážem. Stále som so sebou nespokojná a vždy si hovorím, že som to mohla urobiť aj lepšie," dodala na záver.
Výber z televíznej a filmovej tvorby
2011 Čerešňový chlapec 2009 Muži v ruji 2004 Bolero 2003 Útěky 1998 Ex offo 1997 Svědectví 1995 Má je pomsta 1993 Pozvání na večeři 1992 Pravda a lež 1990 Jen o rodinných záležitostech 1989 Osmý div světa 1988 Černovláska 1986 Smrt krásných srnců 1985 Synové a dcery Jakuba skláře 1984 Stín kapradiny 1983 Putování Jana Amose 1980 Lovec 1979 Inženýrská odysea 1978 Stíny horkého léta 1976 Den pro mou lásku 1974 Jáchyme, hoď ho do stroje! 1974 30 případů majora Zemana 1973 Milenci v roce jedna 1970 Takže ahoj Dáša Kiraľvargová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
