al jej polená pod nohy dlho a často. Prežila si v živote všeličo, dnes však píše knihy a vlastnými silami sa dokázala finančne zabezpečiť. Dokonca finančne pomáha aj jednému detskému domovu, v ktorom, síce nikdy nebola, ale celé detstvo jej nad hlavou visel ako Damoklov meč.

Štefánia je Košičanka, nebola však ňou celý život. „Odvtedy, čo som sem prišla z Dobšinej s jednou taškou, ubehlo 32 rokov. Narodila som sa v Rožňave, pretože tam je najbližšia nemocnica od Betliara, kde sme bývali s rodičmi do mojich ôsmich rokov. Vtedy sa stalo nešťastie. Obaja moji rodičia sa zabili pri dopravnej nehode. Stará mama bola natoľko pohltená svojím žiaľom za jedinou dcérou, že ma dala na adopciu do Karvinej."

V novej rodine strávila Štefánia iba rok. Generálna prokuratúra zrušila adopciu, lebo jej adoptívni rodičia ju týrali. Vrátili ju späť starej mame do Dobšinej. „Pamätám si len na to, že som už hovorila po česky a starej mame, ani spolužiakom som nerozumela. Cítila som sa celkom stratená."

Keď spomína na detstvo, vynárajú sa jej spomienky predovšetkým na tuhú dobšinskú zimu... „...a na to, že som nemala kabát. Sirotský dôchodok som nepoberala a myslím, že stará mama nemala ani potuchy o tom, že mi patrí. Neviem ako mi to raz napadlo, ale rozhodla som sa, že sa naučím básničku a zarecitujem ju v klube žien, ktorý bol v tom čase pomerne aktívny. No a ženičky, čo si vymieňali recepty na koláče a vzorky na pletenie, mi kúpili kabát. Bože, aká pyšná som vtedy bola. Bol červený so zlatými gombíkmi. Všetky dievčatá mi ho závideli. No a stará mama? Až do smrti sa utápala vo svojom žiali, nikdy nezložila smútočné šaty a čiernu šatku, no a všetok čas trávievala na cintoríne. Vtedy som cítila krivdu. Neboli sme si blízke. Najmä potom nie, keď som začala mať poruchy správania. Áno, bola som zlé dievča. Odvrávala som a nikoho nerešpektovala. S autoritami mám problém odjakživa."

Detstvo teda Štefánia prežívala so starou mamou, detský domov jej však hrozil stále. Spomína si totiž na to, ako jej „starostlivé tety" z Dobšinej stále nezabudli pripomenúť: „'Ach, sirôtka, čo len s tebou bude, keď sa stará mama pominie...' Keby bol vtedy fungoval sociálny systém v súčasnej podobe, určite by ma do detského domova umiestnili. Už od desiatich rokov som si sama prala, varila a naučila som sa šiť a štrikovať. Myslím si, že keby som vyrastala v úplnej rodine, fňukala by som pre bábiku a len ťažko by som sa naučila, že nič nie je zadarmo. Ale na druhej strane aj to, že človek môže dosiahnuť všetko, čo chce."

To, že Štefánia nemala rodičov, ani nikoho, kto by ju mal rád, ju ako dieťa veľmi poznačilo. „Bolo mi ľúto, keď som videla spolužiakov, ktorých vodievali rodičia za ruku. Mňa stará mama za ruku nikdy nevzala. Na druhej strane však oni boli často uplakaní a naštvaní. Ja nie. Vedela som, že niet nikoho, u koho by som si čokoľvek vytrucovala." Priznáva, že bola zlým dieťaťom a mala aj trojku zo správania. Dnes vie, že je ťažké byť dobrým, keď človeka nikto nemiluje. "Hrávala som v ochotníckom divadle, ale riaditeľ školy mi to zakázal pre zlé správanie. Ja som sa však nesnažila byť zlá. Len som chcela prežiť a to tak, ako mi okolnosti dovoľovali. Nikto mi nepovedal, čo je zlé a čo dobré. Väčšina dobšinských detí mala zakázané kamarátiť sa so mnou. Vo dvore sme bývali s rodinou, ktorá mala dcéru v mojom veku. Nikdy sme sa ani len nepozdravili. Hľadeli na mňa ako na prašivú."

Napriek všetkému sa Štefánii akoby zázrakom podarilo doštudovať gymnázium a potom vysokú školu, kde úspešne ukončila štúdium Sociálneho práva. Ale ani to nebolo ľahké. „Spomínam si, že som si štipendium rozpočítala na dennú stravnú jednotku a vyšlo mi, že môžem denne zjesť jeden rožok s bielym jogurtom a tanier polievky. Tiež mi vyšlo, že topánky si budem môcť kúpiť o 11 rokov. Nikdy som však nemala zo seba lepší pocit, ako vtedy."

Dnes sa zdá silná, azda zocelená tým, čo prežila. Aká však bola ako dieťa? „Občas som uverila, že nie som taká dobrá ako tí ostatní, hoci som sa učila veľmi dobre a nikomu som nikdy neublížila. A aj keď sa mi stávali zlé veci, vinu som nikomu nepripisovala. Hľadala som príčinu u seba. Nikdy som nebola závislá na vonkajšom uznaní a život som nepovažovala za súťaž. Dnes sa mám za to rada."

Hovorí sa, že papier znesie veľa a že najlepšou terapiou je písanie. A tak Štefánia písala. „V osamelosti, v akej som vyrastala, sa nahromadilo mnoho nezodpovedaných otázok, preto som sa ako 16-ročná rozhodla písať. Keď som naivne nadobudla presvedčenie, že moje písanie má literárnu hodnotu, dala som ho prečítať profesorke slovenčiny. No a vyvolala som škandál. Spomínam si, že poniektorí cestou z kostola za mnou pľuli. Nakoniec som za svoje dielo dostala trojku zo správania. Písala som hlavne o sexe, pretože v tom veku to bol pre mňa novoobjavený svet."

Je ťažko žiť a snažiť sa niečo dosiahnuť, keď nie je nikto, komu by sa tým človek zavďačil, keď ho nikto nepochváli, ale ani nepokarhá, skrátka, keď ho nenaučí, čo je dobré, čo zlé, čo si treba vážiť, čo je v živote dôležité a podobne. Keď nemá žiadnu psychickú podporu, podobne ako Š. Opremčáková. Po skončení školy sa jej život vrhol priamo do víru dospeláckeho sveta. Hovorí sa: Čo sa v detstve naučíš, v starobe akoby si našiel. Ako však v dospelosti hľadať to, čo človeka v detstve nenaučili? Človek sa musí potácať sám a učiť sa na vlastných chybách pokusom a omylom.

Azda aj preto jej životný príbeh obsahuje kapitolu: útek do Írska. Odišla pred niekoľkými rokmi a keď sa vrátila, zdalo sa jej, že je pocitov a vecí, ktoré nemá komu povedať tak plná, že to znova musí von. Na papier. A tak v septembri minulý rok vyšla jej prvotina "V Írsku prší inak". „Keď som ju písala, kládla som na papier len tie slová, čo prešli cez moje srdce a naozaj som nečakala literárny úspech. Keď sa však moja prvotina ocitla v TOP 50 najpredávanejších kníh, zľakla som sa. Nemala som úmysel zapojiť sa do 'dostihov chrtov'. Čitatelia mi píšu poďakovania a slová uznania a ja by som najradšej každému z nich poslala dezert. V elektronickej podobe je dnes kniha na tretej priečke najpredávanejších. Neviem, či je to dobrá literatúra, ale určite je čestná."

Zisk z predaja knihy vrátila pani Štefánia tam, odkiaľ prišla. Do Dobšinej. Deťom do detského domova. „Usporiadala som charitatívny večierok, na ktorý som pozvala sponzorov a aj takto získané peniaze som venovala im. Je čas vrátiť to, čo som získala. Veď všetko mohlo dopadnúť celkom inak..."

Pri písaní Š. Opremčáková ostala. Keď vyšla prvá kniha, mala rozpísanú ďalšiu. Už pri prvej šla s kožou na trh, pri druhej odhalila svoj život úplne. Prečo? „Aby som oslávila to, kde som teraz a odpustila zlo. Keby sa dala minulosť zmeniť, neodpustila by som. Hľadala by som vinníkov. Ale nedá sa. Preto ju prijímam ako cestu až sem. Jej krst bude práve v detskom domove v Dobšinej. Je to skutočný príbeh. Neprekrúcam fakty, aby som potvrdila akési teórie pravdepodobnosti. Stávali sa mi absurdné veci a tak ich aj opisujem."

Kniha s názvom Planisko vyjde tento rok v máji. Jej zvláštny názov vysvetlila autorka aj na vianočnej akcii Charitánia v kultúrnom dome v Dobšinej, kde bola minulý rok pozvaná. „Stála som tam ako pred 40 rokmi a spontánne som zarecitovala tú istú básničku, za ktorú som vtedy dostala kabát. Bol to silný moment. Vidieť všetky tie detské očká a odzbrojujúcu dôveru v nich. Chcelo sa mi ochrániť ich. No a Planisko, je od slova planý, teda zlý. Iné meno pre mňa Dobšiná v detstve nemala."

Život je plný paradoxov. A Š. Opremčáková „skončila" tam, kde to všetko začalo. V Dobšinej. Avšak nie ako „Planisko" bez rodičov, zlé a nemilované. Ale ako úspešná žena, spisovateľka a krstná mama detí v detskom domove. „Podarilo sa mi všetko, čo som chcela. Bola som všetkým, čím som chcela byť. Pretože som od nikoho nič neočakávala a za všetko som zaplatila. Často neprimeranú cenu, ale trochárstvo v mene zbabelej skromnosti sa mi vždy bridilo. Po ceste som stretávala tých, ktorí odbočili na vychodené chodníčky a aj to veľmi opatrne, ale napokon zostali ďaleko za mnou. Pre týchto ľudí bude môj príbeh neuveriteľný. Obyčajne vedia presne, ako by veci mali byť a čo je správne, ale dusia sa v kompromisoch a predstierajú orgazmy. Len aby bolo dobre. Deťom v detskom domove v Dobšinej pomáham a neprestanem, aby som zaplatila svoju daň zo zisku. Aby som udržala rovnováhu v prírode..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári