hlavičkou UEFA. Aj keď rozhodcovská kariéra mu išla pekne od ruky, či lepšie povedané od pľúc, a bola jednoduchšia ako terajšie zamestnania, za píšťalkou sa mu vôbec necnie.

Vraví sa, že ten, kto nehral futbal, nemôže byť dobrým trénerom. Podľa Košičana Richarda Havrillu to v značnej miere platí aj v prípade rozhodcov. "Podľa môjho názoru rozhodcom by mal byť bývalý hráč, ktorý hrával aspoň do dorasteneckého veku."

On tieto kritériá napĺňa. "Svoju futbalovú kariéru som začínal vo VSŽ, väčšinou som hrával na poste stredného obrancu. Najskôr sme trénovali na starom štadióne VSS na Solovjevovej, potom sme sa presunuli do Všešportového areálu, a napokon do Šace. V tom čase sa v mladšom doraste stretli veľmi silné ročníky, v kabíne bolo aj štyridsať hráčov, a v mužstve veľká konkurencia. Tí, ktorí sa nemohli presadiť, rozliezli sa rôznymi smermi. To bol aj môj prípad. Zakotvil som vo Vyšnom Opátskom, a niečo som tam odohral ešte aj v seniorskej kategórii. Ale usúdil som, že to už ďaleko, ako hráč, asi nedotiahnem, tak som predčasne skončil. Pri futbale som však chcel pokračovať."

Väčšinu hráčskych "vyslúžilcov" zláka trénerská profesia, ale Richard Havrilla si zaumienil, že presadiť sa dá aj iným spôsobom. "Trénerstvo ma nikdy nelákalo. No keď teraz vidím, koľko u nás zarába taký reprezentačný tréner, tak..." nedokončil načatú myšlienku. "Vtedy, keď som sa rozhodoval, ako pri futbale napredovať ďalej, povedal som si, že sa radšej dám na dráhu rozhodcu." A nikdy svoje rozhodnutie neoľutoval.

Prirodzene, začínal "od piky", ale základnú devízu, ktorá je pre rozhodcu cenná ako soľ, už mal - skúsenosti hráča. "Že som sa vedel vcítiť do súboja, vedel som posúdiť, či je hráč naozaj faulovaný, alebo to len na rozhodcu skúša. Z vlastných skúseností som mohol veľa čerpať aj počas mojej rozhodcovskej kariéry."

Časy "pupkáčov" sú už preč

Francúz Quiniou, Maďar Puhl, Španiel Garcia Aranda, či holohlavý Talian Collina? Nie, on svoj rozhodcovský vzor nikdy nemal. "Od každého som čosi pochytil, od každého sa dalo niečomu priučiť. Začal som sa dívať na zápasy, či už naživo alebo v televízii, z pohľadu rozhodcov."

Rozhodcovskú "prípravku" absolvoval v mestských majstrovstvách. A bola to preňho skvelá škola. "Na tie zápasy Nepočujúcich či ŠK Roma dodnes rád spomínam. Keď za Romu nastúpilo osem Pollákovcov... Hrávali na Kavečianskej ceste, a mali aj dosť svojich fanúšikov. Nikdy sa však nestalo, že by ma, spolu s hráčmi, po zápase naháňali. Naopak, keď ma stretli na ulici, vždy ma slušne zdravili. Aj na Nepočujúcich mám pekné spomienky. Oni niektoré zvuky vnímali, ale veľakrát sa stalo, že hrali ďalej, aj keď som zapískal. Prestali až vtedy, keď videli, že súper prestal hrať. Bolo im treba veľa aj tolerovať, ale boli to pekné zápasy."

Rozhodcovský level si zvýšil v krajskej súťaži. "Pôsobil som v nej tri roky, a získal som tam veľa cenných skúseností. Pre mladých rozhodcov je to výborná škola, treba sa vypískať v nižších súťažiach. Učiť sa, učiť sa, učiť sa, ako vravel Lenin... Aj v rozhodcovskej branži to stále platí," smeje sa Richard.

Držiac sa Iľjičových príkazov, "vyučil sa" postupne za rozhodcu s najvyššou kvalifikáciou. "Predpokladom, aby ste mohli pískať najvyššiu súťaž, je prvá rozhodcovská trieda. Túto podmienku som spĺňal v roku 1999." Mal tridsaťtri rokov, keď dostal delegačku na svoj prvý ligový zápas, Humenné - Banská Bystrica. "Myslím si, že vek som mal na to akurátny, aj keď dnes je trend vekovú hranicu rozhodcov stále znižovať. Aj v UEFA majú snahu, aby ich zápasy pískali stále mladší rozhodcovia. Aj keď nie vek, ale výkony sú dôležité, ja to nepovažujem za správny krok, pretože mladým rozhodcom chýbajú skúsenosti. Je však pravda, že v dnešnej dobe sú aj na rozhodcov veľmi vysoké fyzické nároky, a veľa z nich skončí skôr, ako vyprší 45-ročný vekový limit. Dnes musí byť rozhodca pripravený na dva zápasy týždenne, a to je aj po fyzickej stránke mimoriadne náročné. Možno aj preto máme v Corgoň lige minimum rozhodcov, ktorí majú viac ako štyridsať rokov. Časy, keď ligu pískali starí pupkatí páni sú už nenávratne preč."

Richard Havrilla sa cez štyridsiatku dostal. "Končil som kariéru tesne pred limitom, aj tak sa mi čoraz častejšie ozývala achilovka, z toho zaťaženia." Na najvyššom fóre na domácej futbalovej scéne vydržal celé desaťročie. Niektorí, najmä na začiatku, to zabalia už po niekoľkých zápasoch... "Keď rozhodca prežije po psychickej stránke prvý polrok, tak je za vodou, ak to psychicky nezvládne, tak skončí. Poznal som veľa mladých rozhodcov, ktorí to zabalili už po piatich-šiestich zápasoch, a povedali zbohom, pretože neuniesli ten tlak, tlak prostredia, ktorý je na psychiku veľmi náročný."

On ho prekonal, pretože mal pred sebou veľký cieľ, prepracovať sa na listinu medzinárodných rozhodcov. Rok 2002 je preňho pamätný, vtedy si po prvý raz obliekol dres so znakom "FIFA Referee". "Asi som mal aj trochu šťastie, a bol som v správnom čase na správnom mieste. A to vtedy, keď niekto odchádza, končí kariéru..."

V čase, keď Richard Havrilla získal odznak FIFA, malo Slovensko v tejto organizácii 5 hlavných rozhodcov. "Závisí to od veľkosti krajiny, kvóta pre Slovensko je päť hlavných rozhodcov a desať asistentov. Je veľmi smutné, že momentálne v tej pätici žiadneho rozhodcu nemáme..." On tam figuroval tri roky, spolu s Micheľom, Hriňákom, Cichým a Stredákom. "Boli to krásne časy, človek na tých cestách veľa vidí, veľa zažije, aj keď tam, kde príde, je to prakticky rovnaké - letisko, hotel, štadión."

Aj vo vnútri toho trojuholníka sa však nájde habadej zážitkov, najmä tých futbalových. "Teraz, práve v súvislosti s Matúšom Čonkom, som si spomenul na Saint-Etienne, kde som pískal asi jeden z najkrajších zápasov v mojej kariére. V Pohári UEFA tam hral švajčiarsky Xamax Neuchatel. Pre domácich to bol po desaťročí prvý zápas v pohárovej Európe, takže nie div, že štadión praskal vo švíkoch, tridsaťdvatisíc fanúšikov, parádna atmosféra. Pred zápasom sme museli vyriešiť jeden problém, Švajčiari si totiž priniesli dresy, ktoré neboli schválené UEFA, takže keby v nich nastúpili, hrozila by im mastná pokuta, lebo na to je európska federácia veľmi prísna. Takže, keď si nechali poslať z domova špeciálom náhradné dresy, vyšlo ich to lacnejšie, ako keby tú pokutu dostali."

Vo futbalovom Francúzsku sa žiadalo pobudnúť aj dlhšie, ale sú aj krajiny, kde dlhší pobyt príliš neláka. "Zablúdili sme aj do Arménska, kde tri roky predtým hral i 1. FC Košice. Na zápase v Širaku nebolo nič zvláštne, až kým pár minút pred koncom nevtrhla do mesta silná piesočná búrka. Úplne sa zotmelo, a z oblohy sa namiesto vody ´lial´ piesok. Modlili sme sa, aby sa zápas dohral, aby sme tam nezostali o deň dlhšie. Našťastie sme ho nemuseli prerušiť."

Lúčil sa v kolíske

Richard Havrilla bol rozhodcovský klasik, najradšej pískal v čiernom. "Ako kedysi, tak, ako mal čierny dres brankár, tak aj rozhodca. Prirodzene, aj mne sa ušli rôzne farebné trendy, mal som na sebe žltý, oranžový či zelený dres, ale najlepšie som sa cítil v čiernom oblečení. Nejaké dresy so znakom FIFA mi doma zostali, lebo veľa vecí, ktoré sme od federácie dostali, som ani nepoužil. Bolo ich toľko, že ani nebola šanca ich zničiť. Vždy sme vyfasovali tri farebné sady, teda šesť dresov, tri s krátkym a tri s dlhým rukávom. Krátky rukáv som mal najradšej, takže tie s dlhým rukávom zostali väčšinou zabalené, ako spomienky na kariéru. Mám aj zopár vlajok z niektorých pamätných zápasov, niekde mi dali loptu, niekde dres. V Petrohrade či Dortmunde dokonca s mojím menom na chrbte."

Asi si nemohol priať inú rozlúčku s medzinárodnou píšťalkou, ako vo futbalovej kolíske. "Bol to môj jediný zápas v Anglicku, zverili mi duel Európskej ligy v Portsmouthe, kde privítali holandský Heerenveen. Bola to pre mňa parádna rozlúčka. Vôbec som neľutoval, že to nebolo na nejakom väčšom, svetoznámom štadióne. Spoznal som veľa aj takých, bol som na San Sire či Nou Campe, ale najviac ma uchvátila mníchovská Allianz Arena. Bol som tam ako náhradný rozhodca na Lige majstrov, keď hral Bayern s Realom Madrid. Keď som za svojím chrbtom počul, že niekto na mňa kričí: Rišo! Rišo!, tak som si myslel, že sa mi to iba marí, preto som sa radšej neobzrel. Až doma som sa dozvedel, že to bol jeden kamarát z Košíc, ktorý pracuje v Mníchove. Sedel blízko, v desiatom rade, a čudoval sa, že som ho nepočul..."

Rozhodcovské výkony mu pomohli aj na lukratívnu stoličku - delegáta UEFA. Jeho prioritou a povinnosťou je zabezpečiť bezproblémový priebeh stretnutia, čo môže byť niekedy práve najväčší problém. "Mám už za sebou jeden takýto ťažký zápas, vo švajčiarskom Sione. Bolo to krátko po tej kauze, keď miestny klub vylúčili zo súťaží UEFA. A domáca federácia, ako na potvoru, vybrala za dejisko zápasu 21-tiek Švajčiarsko - Chorvátsko práve sionský štadión, takže boli dôvodné obavy, že zo strany domácich fanúšikov môže dôjsť k nejakým neprístojnostiam. Napodiv, v domácom tábore bol pokoj, ale o rozruch sa postarali priaznivci hostí, ktorí v hľadisku rozprestreli transparent a plagát jedného chorvátskeho generála, ktorý bol v Haagu odsúdený za vojnové zločiny. Tomu sa nedalo nijako zabrániť, a jedinou povinnosťou bolo všetko pre UEFA zadokumentovať."

Futbal "hrá" aj na domácom piesočku. A zatiaľ sa mu na poste predsedu Východoslovenského futbalového zväzu celkom darí. "Po dvoch rokoch už vidieť prvé kroky. Podarilo sa mi presadiť reorganizáciu piatych líg, čo sa stretlo s veľmi pozitívnou odozvou, ale mojou prioritou je pomáhať najmä žiakom, pretože tam, aj keď je to otrepané klišé, je naša budúcnosť. Prvým krokom je projekt ´Nafta junior´, ktorým prispievame žiackym klubom na cestovanie," chce byť Richard Havrilla užitočný najmä v slovenskom futbale.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári