Pre našinca exotický Irán nepovažuje za krajinu nevhodnú na dovolenku.
Ľudia si ako dovolenkové destinácie vyberajú rôzne krajiny, ale Irán medzi nimi väčšinou nefiguruje. Aký bol teda Petrov motív, navštíviť práve túto časť sveta? „Irán pre mňa z hľadiska kultúry a histórie predstavoval vždy zaujímavú krajinu, navyše sa mi naskytla príležitosť tam vycestovať. No viacerí zo skupiny, s ktorou obvykle cestujem, neboli tentoraz nadšení z takého výletu, tak som sa rozhodol vycestovať sám. Irán má u nás síce zlú reputáciu, ale keď som si o ňom čítal a zisťoval nejaké veci na internete, tak vôbec nevyzeral nebezpečne. To sa mi potvrdilo aj priamo na mieste."
Pre turistu Irán v porovnaní s inými krajinami predstavuje veľmi bezpečnú destináciu. V súčasnosti je na čele Iránu najvyšší duchovný vodca Ajatoláh Chameneí, nástupca Ajatoláha Chomejního. „Keďže ide v podstate o policajný štát, všetko kontrolujú bezpečnostné zložky, z čoho pramení aj fakt, že je tam vyššia bezpečnosť než inde. Polícia je vo veľkých mestách prítomná skoro všade." Jej povinnosťou ale nie je iba kontrola bezpečnosti cudzincov. „Kontroluje aj to, aby ľudia dodržiavali prísne islamské zákony, ktoré tam zaviedla v roku 1979 diktatúra Ajatoláha Chomejního. Výnimky neexistujú ani pre turistov. Všeobecne musia mať ženy zahalené vlasy, musia nosiť dlhé rukávy a mať nohy zahalené až po členky. Muži môžu nosiť krátke tričká, ale na krátke nohavice musia zabudnúť. Muž a žena sa na verejnosti nesmú držať za ruky, a už vôbec nie sa bozkávať, pokiaľ nie sú manželia. Dodržiavanie týchto zákonov všade sleduje tzv. morálna polícia, ktorá môže previnilcov okamžite zadržať."
Propaganda je taktiež veľmi silná zbraň pre udržanie poriadku v krajine. Nikto na adresu vlády a vodcu nesmie povedať na verejnosti krivé slovo, hrozí prísny trest. Takisto sú zakázané filmy alebo knihy zo 'západu'. Najznámejší je asi prípad Satanských veršov, keďže to bol práve Ajatoláh Chomejní, ktorý vydal 'fatvu' - v danom prípade vyzývajúcu k zabitiu autora knihy Salmana Rushdieho. Irán je tiež krajinou, ktorá vykonáva najväčší počet popráv v prepočte na počet obyvateľov, aj keď trestané sú predovšetkým naozaj závažné činy.
Diferenciácia medzi pohlaviami je takisto výrazná. Ženy majú v autobuse alebo metre vyhradené miesto vzadu, nesmú bicyklovať, chodiť do čajovne, kde sa fajčí vodná fajka, a pod. Výnimku predstavuje uzavretá spoločnosť, napr. svadba. „Tam mali dievčatá odhalené ramená i nohy, na tvári make-up, pretože išlo o súkromnú oslavu. Na univerzitách sú pre mužov a ženy častokrát oddelené kurzy, predmety sa vyučujú v separovaných triedach." Existuje liek na takúto segregáciu? „V púšti som natrafil na jedno zastrešené miesto, odpočívadlo pre karavány. Tam si mladí mohli nerušene zatancovať, zaspievať a zabaviť sa, pretože ich tam nikto spolu nevidel. Dokonca sa mi dali vyfotografovať." Dobrým socializačným prostredím sú parky, kde mladí obľubujú pikniky v tráve.
Čo sa týka historických pamiatok, vyniká Esfahan. Má druhé najväčšie námestie na svete, lemované historickými budovami. Úžas vzbudzujú detailne vykladané farebné mozaiky v jednotlivých mešitách. Naopak Teherán, aj keď predstavuje asi 15-miliónovú aglomeráciu, nemá z historických budov veľmi čo ponúknuť. Skôr je tam viac múzeí (kobercov, šperkov, moderného umenia, atď.). Teherán je známy najväčším bazárom na svete.
„Dĺžka cestičiek v ňom dosahuje 10 km a je to hotový labyrint," tvrdí Peter. "V meste Kashan sú zase zaujímavé honosné obytné domy z 19. storočia, s kupolovitými strechami a bohato dekorovanou štukovou výzdobou interiéru. Dostal som sa tam aj do tradičnej telocvične 'zurkhaneh', kde sa precvičuje veľmi zvláštny druh iránskeho športu, ktorý je v podstate istým druhom zápasenia, ale jeho súčasťou je aj precvičovanie niekedy až žonglérsky pôsobiacich cvikov s použitím kyjakovitých palíc za sprievodu rytmického bubnovania. A nesmieme zabudnúť na Persepolis, bývalé hlavné mesto starej Perzskej ríše, ktoré aj napriek tomu, že je v ruinách, stále pôsobí impozantne."
Do Iránu je možné vybaviť turistické víza maximálne na 30 dní. Čo všetko Petrovi za ten mesiac vonku chýbalo? „Tak určite je tam iný sociálny život mladých než tu. Diktatúra veľmi obmedzuje na verejnosti kontakt medzi opačnými pohlaviami. Prakticky ako partnera tam môžete mať len manžela alebo manželku. Našinec by si myslel, že je tam obrovský počet čajovní, ale vláda sa ich počet snaží redukovať, aby nedošlo napr. k politickým diskusiám a pod. Čo sa týka reštaurácií, tiež sú typické skôr len také vývarovne, kde sa naješ a ideš preč, alebo sa ľudia stravujú v pouličných fast foodoch. Osobité reštaurácie s vlastnou výzdobou a národným koloritom, kde sa dá posedieť, sú zriedkavé. Ani na veľkom námestí v Esfaháne si nemožno sadnúť a popíjať kávu. Menšie podniky sú zastrčené v rohu, ale ani to nie je ono."
V Iráne je najčastejším jedlom kebab, pripravený na všetky možné spôsoby. „Iránska strava mi pripadala veľmi monotónna," tvrdí Peter. "Je dosť náročné dostať sa k niečomu inému než kebabu. A pravdupovediac, ani mi veľmi nechutil. Až v tých lepších reštauráciách bolo možné okúsiť niečo iné. Pri jednej z mešít som našiel vývarovňu, kde zadarmo vyvárali pre ľudí z okolia hustejší vývar z barana (tzv. dizi), čosi ako náš guláš."
Rovnako je tam veľmi chudobné kultúrne vyžitie, to znamená málo kín, divadiel, klubov. „Je nemysliteľné, aby tam niekto usporiadal rockový koncert. Jedinou tolerovanou hudbou je tradičná hudba. Veľkú moc má v krajine cenzúra. Niektorí tamojší svetovo známi filmári sedia vo väzení len preto, že sa jej nepodriadili. Silná je aj protiamerická a protiizraelská propaganda. Videl som aj malé školáčky, ktoré s transparentmi skandovali heslá 'Smrť Izraelu! Smrť Amerike!'. Tieto slová sú niekedy aj súčasťou hromadnej modlitby v mešite. Tí, čo to skandovali, však boli ku mne veľmi milí."
Peter sa ani raz nestretol s prejavom nepriateľstva voči nemu. "Práve naopak. Chcel by som vyzdvihnúť povestnú pohostinnosť Iráncov, s akou som sa ešte v žiadnej krajine nestretol." Na čaj ho pozvali aj niekoľkokrát za deň. Zaujalo ho, že cukor majú vo veľkých hrudách, ktoré sa kladivkom rozbíjajú a k čaju sa potom podáva - kockový cukor! „Časté boli pozvania na obed, v internetovej kaviarni mi majiteľ povedal, že to je zadarmo, lebo som hosť. Aj v mešitách som bol opakovane pohostený. Raz sme dostali pozvanie na koncert tradičnej hudby a čítanie poézie, a pred samotným začiatkom koncertu ma ako hosťa špeciálne privítali pred asi 60-členným publikom. Iránci si turistov veľmi vážia, sú takto k hosťom vychovávaní odmalička."
Po krajine sa Peter prepravoval najmä autobusom. „Miesta vo vlakoch boli často dlhodobo vypredané a spojenia boli menej časté. Na vlakových staniciach kontrolujú batožinu röntgenom a vykonávajú aj pasové kontroly. Autobusy sú tam lacné, aj preto, lebo za liter benzínu platia miestni v prepočte 25 centov. S vodou problém nebol, kúpiť sa dá balená alebo načapovať v meste zadarmo vo verejných nádržkách."
Alkohol je absolútne zakázaný, ale Irán dominuje vo výrobe ochutených pív. Aj keď, dá sa hovoriť o pive? „V jednom rade v obchode vidieť až 15 druhov rôzne ochutených pív. Ide skôr o Sprite ochutený mangom či banánom. Až pri mojej druhej ceste som v prístave pri Perzskom zálive natrafil na skutočné pivo, ktoré bolo, samozrejme, pašované.
Cudzincom, aj keď sú inoverti, je ich náboženstvo tolerované. Vstup do mešity je povolený každému. No domáci musia vyznávať iba toho jediného a pravého - Alaha. „Jeden z tamojších duchovných sa bez opýtania hneď pustil do kresťanstva, vraj ako je možné, že máme Svätú Trojicu. Pritom tvrdil, že mu nevadia žiadne náboženstvá. Prestúpenie na iné náboženstvo alebo podnecovanie ku konverzii je chápané ako trestný čin. Mnohí kresťanskí, baháiskí či iní aktivisti už sedia vo väzení."
Peter prespával po hoteloch a ubytovniach, ktoré boli tiež pomerne lacné. Dá sa povedať, že dovolenka v Iráne vlastne našinca vyjde lacno. Na vymoženosti západu tam môže zabudnúť? „Sú tam aj supermarkety, kde sa dá kúpiť elektronika či moderné oblečenie, ale TV-paraboly vláda obvykle ľuďom zbiera zo striech. Prejavuje sa tam obrovský rozdiel medzi mladou a staršou generáciou. Mladí by chceli zmenu, sú otvorení voči svetu a majú vzdelanie. Ale zmena celej spoločnosti by bola veľmi ťažká. Konzervatívne názory stále prevládajú."
Peter sa s mnohými ľuďmi v krajine spriatelil a teoreticky by mohol ešte vyraziť na tretiu cestu, kedy by zmapoval severnú časť štátu. „Na severe sú skôr hory, päťtisícovky, dali by sa tam urobiť túry... Možno sa tam niekedy vyberiem."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
