Bojovať s bulvárom sa nedá, ale ani si na neho zvyknúť

Český herec, pesničkár, politik, spisovateľ a režisér Martin Stropnický si cestu do Košíc našiel v závere minulého roka, keď sa tunajšiemu publiku predstavil v Literárno-hudobnom večeri Štátnej filharmónie Košice.

Hoci mal na rozhovor len pár minút, stihol prezradiť, čo prináša viac stresu - práca herca či diplomata ale i to, ako by si najradšej oddýchol so svojou manželkou - herečkou Veronikou Žilkovou.

Cestu na východ Slovenska si M. Stropnický užil doslova adrenalínovú. Lietadlo kvôli hustej hmle najprv hodinu krúžilo nad Košicami, aby si to nakoniec namierilo do Popradu... "To bolo asi za trest," prezradil so smiechom. "Ja som sa totiž tešil, že okolo poludnia pristaneme v Košiciach a ja budem mať až do večera voľno, čosi si prečítam a pôjdem si obzrieť mesto. Zatiaľ som totiž mal príležitosť vidieť z neho len málo a aj to málo sa mi páčilo, tak som bol zvedavý na zvyšok." Namiesto toho však lietadlo vzlietlo už s hodinovým meškaním, potom krúžilo nad Košicami. "Pilot nás síce uisťoval, že má dosť paliva, ale neznel práve presvedčivo. Hehe. Nakoniec sme pristáli v Poprade, do Košíc sme šli autobusom, navyše som poblúdil pri hľadaní hotela..."

Hoci teda dorazil do Košíc doslova na poslednú chvíľu a na prípravy na predstavenie mu neostalo veľa času, nezamračil sa ani na sekundu. Práve naopak, vyžarovala z neho dobrá nálada, až sa natískala otázka, či mu stres náhodou nerobí dobre... "A viete že áno? Ja nemám problém čeliť akýmkoľvek nástrahám, mám rád, keď je život pestrý a keď sa v ňom niečo deje. Aj práve nedávno som sa o tom rozprával s kolegami v divadle pred predstavením o Cyranovi. Je to totiž pomerne náročná vec, je tam veľa činohry a do toho spievanie a ja nie som žiadny muzikálový spevák. Takže pred začiatkom predstavenia som riadne napätý. A s kolegami sme sa bavili o tom, že aké to majú ťažké chudáci podnikatelia, ktorí aby sa odstrihli od každodennej rutiny zarábania peňazí, si cez víkend musia platiť drahé adrenalínové zážitky. Ja nepotrebujem liezť po skalách, lietať na rogale ani skákať padákom. Ja mám adrenalínu dosť v práci!"

Diplomacia či herectvo?

M. Stropnický žil s rodičmi v Taliansku i Turecku, strednú školu ukončil v Prahe, neskôr vyštudoval Divadelnú fakultu na AMU. Získal angažmán v Mestských divadlách pražských, neskôr v Divadle na Vinohradoch. Po revolúcii v roku 1989 pracoval na ministerstve zahraničných vecí, absolvoval Diplomatickú akadémiu vo Viedni, pôsobil ako veľvyslanec ČR v Portugalsku a Taliansku. Krátko bol ministrom kultúry, neskôr bol menovaný veľvyslancom vo Vatikáne. V roku 2002 sa však znovu vrátil k herectvu.

Tak ako mu neprekážajú stresové situácie v bežnom živote a ani v herectve, neprekážali mu ani v časoch, keď pôsobil v politike. "Najhoršie to však bolo vtedy, keď som pôsobil v diplomacii. Lebo nie je nič horšie, ako keď vám príde nedisciplinovaná delegácia. Lebo stačí jedna chybička, ktorá sa dá vyložiť na sto spôsobov a kto to musí žehliť? Diplomat. Špeciálne chúlostivé to bolo vo Vatikáne, lebo tam sú návštevy u pápeža veľmi striktne určené. Musia sedieť dopredu dohodnuté počty, musí sa dodržať istý úzus v odievaní. No a špeciálne českí politici si myslia, že keď sa prezentujú tým, že nedodržujú takéto predpisy, tak tým demonštrujú svoju slobodu. Lenže potom ja ako diplomat som za blázna, ktorý si nevie ustrážiť svojich ľudí... Užil som si v diplomacii veľa nepríjemných situácií a možno keď budem starší, tak o tom napíšem knihu. Hlavne však budú musieť byť mnohí ľudia, o ktorých budem písať, po smrti. Aby sa neurazili," podotkol so smiechom.

M. Stropnický sa dokáže hádam na všetky životné situácie pozerať s nadhľadom a úsmevom a v nemalej miere za to môže aj jeho manželka - herečka Veronika Žilková. "Ona už na prvý pohľad pôsobí ako také malé tornádo a taká aj je. Keď som jej volal, že sme konečne pristáli, no v Poprade a musím stihnúť dostať sa do Košíc autobusom, tak vybuchla smiechom. Uznala síce, že je to nepríjemná situácia, ale v prvom rade ju to pobavilo. Takže si viete predstaviť, aké to občas doma máme divoké. Hehe."

S V. Žilkovou má M. Stropnický dcérku Kordulu. Z prvého manželstva má syna Mateja, dcéry Aničku a Františku a vyženil ďalšie tri deti... "Keď máme nejakú rodinnú oslavu, tak sa len málokedy zídeme všetci, pretože sa to ani nedá. Mať detí ako smetí je však veľmi príjemná vec. Je dobré vedieť, že niekde po svete behá pár vašich potomkov..."

Nevydrží dlho na jednom mieste

M. Stropnický priznáva, že je typ človeka, ktorý má rad okolo seba rozruch, má rád výzvy a nedokáže vydržať dlho na jednom mieste. "Nie som rád prikovaný. Ak mám prácu, ktorá ma baví, vydržím sa jej venovať, no nie príliš dlho. Je predsa dokázané, že ak niečo robíte pridlho, stratíte vnímanie, nevkladáte do práce emócie a všetko si zautomatizujete. A to nie je dobre."

Zautomatizovanie M. Stropnickému zrejme nehrozí. Po revolúcii vymenil herectvo za diplomaciu a politiku, ale aj tej sa pred desiatimi rokmi vzdal a vrátil sa k divadlu. Už však nie len ako herec, ale aj ako režisér a v súčasnosti pôsobí v Divadle na Vinohradoch aj ako jeho umelecký šéf. "Priznám sa, že naskočiť znovu do rozbehnutého vlaku - teda vrátiť sa k herectvu - nebolo vôbec jednoduché. Mohol som ešte aspoň rok zotrvať v Taliansku a občas si aj vyčítam, že som tak neurobil, lebo zahodiť rok v Ríme - to je trochu luxus. Na odchod z diplomacie som mal rodinné, ale aj pracovné dôvody. To najdôležitejšie, čo bolo treba urobiť, som tam urobil. Mal som na výber niekoľko možností - kandidovať do parlamentu, ísť do privátnej sféry, ale aj do divadla. A práve tá predstava ma najviac lákala."

Rozhodol sa pre divadlo a podľa všetkého urobil dobre. Vo veľkej miere zaúradovalo aj šťastie, pretože hneď prvá postava, ktorú v Divadle na Vinohradoch naštudoval - Howard Katz v rovnomennej hre - mu priniesla cenu Thálie. "Bolo to obrovské šťastie, že hneď som dostal ponuku na takú skvelú rolu. S návratom na javisko to bolo ako s bicyklovaním. Nezabudnete to, len keď ste na bicykli nesedeli desať rokov, tak nebudete hneď na začiatku vedieť na ňom stvárať rôzne kúsky, no časom sa do toho znovu dostanete. Veľmi ma bavilo skúšať a hrať, mal som v sebe nakumulovanú hereckú energiu, bol som na túto prácu doslova nadržaný. A to možno bolo na mojom herectve vidno a zrejme aj preto som dostal tú cenu."

Nečakal ju však, pretože v kuloároch sa šuškalo, že ju v tom roku získa Jan Tříska. "Odovzdávanie cien bolo v Národnom divadle, všetci fotografi a kameramani už boli nasmerovaní na pána Třísku a tu zrazu zaznelo moje meno. Zdesení novinári sa snažili zistiť, kde dokelu sedí ten Stropnický. Stihli ma fotoobjektívmi nájsť skôr, ako som sa postavil, lebo som ostal sedieť ako obarený s otvorenými ústami..."

Divadlo je ´prevít´

S rozhodnutím vrátiť sa k divadlu je dnes spokojný. "Treba však povedať aj to, že divadlo je riadny 'prevít'. Na jednej strane je to droga, na druhej strane je nevďačné. Zriaďovateľ Divadla na Vinohradoch je mesto Praha. A to chce, aby bolo plno. To znamená, že musíte hrať len veselé veci. A keď hráte len veselé veci, tak vás preklínajú kritici. Máme 40 hercov a každý chce byť hviezda, nikto nechce hrať vedľajšie úlohy. Platy sú nízke, takže hercom musíte dovoliť nakrúcať seriály. Ale keď im to dovolíte, tak nechodia na skúšky... Je to ako balansovanie na lane nad niekoľkými priepasťami. Občas mám pocit, že riadiť akúkoľvek zložku divadla je priam neznesiteľná úloha."

V súčasnosti sa nové vedenie mesta Praha rozhodlo, že na posty šéfov divadla sa budú robiť nové výberové konania. "Takže vlastne netuším, čo so mnou bude. Tajne s mojou hektickou manželkou snívame o tom, že z divadla odídeme a na šesť mesiacov sa vyberieme niekam veľmi ďaleko, preč od všetkého. Nasadli by sme do karavanu a prešli by sme si Ameriku krížom-krážom."

Preč od všetkého vyháňa M. Stropnického aj zvýšený záujem bulváru o jeho osobu, ale aj o jeho rodinu. Hlavne manželku a jej dcéru - modelku Agátu Hanychovú. "Pevne verím, že už to nebude horšie, lebo máme za sebou dosť zlé obdobie, čo sa týka práve záujmu médií. Práve v deň premiéry som si prečítal, že vraj spávam s istou herečkou. Tak si viete predstaviť, ako sa mi hralo. Alebo som si prečítal, že Agáta odložila dieťa do kontajnera, inokedy zase, že má nevyliečiteľnú chorobu..."

Raz sa súdili, stálo ich to kopu peňazí, času i energie a aj tak prehrali, takže vie, že to nemá zmysel. "Snažíme sa o akú-takú koexistenciu s bulvárom, ale keď vidím, že celú noc hliadkuje pred domom auto s tmavými sklami a viem, že tam sedí fotograf, ktorý čaká na to, ako sa ráno rozospatý vyberiem z domu, odfotí ma s ešte zlepenými očami a potom napíše, že som bol na mol... Za sedem rokov spoločného života sme sa len raz s Veronikou vybrali na ples. Na parkete sa pošmykla a spadla. Na druhý deň boli noviny plné toho, aká bola opitá. Bojovať s bulvárom sa nedá, ale zvyknúť si na neho tiež nie. Hľadáme tú správnu zlatú strednú cestu," dodal M. Stropnický na záver.