sveta. Konkrétne Etiópia, kam sa dostal pracovne. V tomto rozhovore nám o nej porozprával svojimi očami.

Adam z Kežmarku zavítal do Košíc v druhej polovici minulého roka. Bol pozvaný na zaujímavú akciu s názvom Živá knižnica. Mládež zo stredných škôl z Košíc mala pripravených niekoľko ľudí - živých kníh, ktoré im porozprávali, či už o svojich cestovateľsko-pracovno-dobrovoľníckych zážitkoch, alebo zaujímavých životných príbehoch.

„Momentálne brigádujem v Tatrách na horskej chate," predstavil sa Adam. "Snažím sa dostať na záchranku a pripravujem sa na príjimačky na medicínu. Moje zážitky z Etiópie oslovili organizátorku Živej knižnice. Vytiahol som teda päty z hôr a šiel to skúsiť. A prečo Etiópia? Túlavé topánky, skautské a kresťanské ideály sa spojili s motiváciou zo sudánskej prezentácie doktora Očenáša a hneď bolo jasné, že moje zdravotnícke vzdelanie je kľuč do tretieho sveta. Už nejaký čas som bol zaradený v databáze dobrovoľníkov. Keď prišla ponuka vycestovať do Etiópie, hneď som reagoval... pretože kto zaváha, nikam nejde. Dal som výpoveď v robotičke, dva mesiace strávil ako záchranár na lyžiarskom svahu a mohlo sa ísť. Etiópii som bol vlani od marca do júna."

37 hodín

Etiópia (celý názov znie Etiópska federatívna demokratická republika, historický názov je Abesínia alebo Abesínsko) je nezávislý federatívny štát vo východnej Afrike. Hlavné mesto je Addis Abeba. Ide o krajinu s bohatou históriou a viac ako dvojtisícročnou tradíciou nezávislosti. Ako jediný africký štát odolal pokusom európskych kolonialistov o jeho ovládnutie. V Etiópii nájdeme jedinečnú kresťanskú civilizáciu (kresťanstvo tu bolo prijaté za štátne náboženstvo už v roku 330). Krajina je mozaikou veľkého množstva národov, jazykov, kultúr i náboženstiev, s nádhernou prírodou a turisticky atraktívnymi historickými pamiatkami. Toľko internet.

Do tejto krajiny však Adam nešiel ako bežný cestovateľ, ale ako dobrovoľník - zdravotník. „Ako zdravotník som 'vonku' predtým nikdy nebol. Snažil som sa dostať na Haiti, ale nevyšlo mi to. Do Etiópie som necestoval sám. Bola so mnou kolegyňa - ostrieľaná zdravotná sestra z Dolniakov a spolu sme tvorili celý zdravotnícky personál nemocnice s kapacitou 200 miest. Cesta z Kežmarku do mesta Kibre Mengist trvala 37 hodín. Päť hodín vlakom, 2 x 4 hodiny lietadlom s 12-hodinovým prestojom v Káhire a 12 hodín terénnym autom."

Prvé pocity po príchode do novej zeme si každý veľmi dobre zapamätá. Hlavne, keď cestuje do iných zemepisných šírok. Aké boli pocity Adama? „Paráda, veď som bol konečne v AFRIKE! Černosi, iné písmo, iný dátum, iný čas, iná krajina, stromy, príroda, špina, 'hic'.... cestovateľská pastva pre všetky zmysly aj fotoaparát."

Počasie bolo tiež jednou z tých vecí, ktoré si človek musí všimnúť, či chce, alebo nie. „Prišli sme koncom obdobia sucha, ktoré nie a nie skončiť. To znamená, že stromy sú zelené, tráva žltá a roľníci čakajú na dažde, aby mohli začať siať a sadiť. Po mesiaci sa začalo blýskať na mokrejšie časy. Úvodný týždeň pršalo v kuse, a potom vždy niekoľkokrát za týždeň riadne lialo. V noci vedelo byť 12 stupňov, a cez deň horúčavy, ale nič, čo by sa nedalo prežiť."

Kto by pri ubytovaní čakal päťhviezdičkový hotel s all inclusive a pieskovú pláž pod oknom, bol by iste na omyle. „Bývali sme v troch lodných kontajneroch prezváraných na unimobunku. Ležado, stôl, skriňa, umývadlo, sprcha, aj záchod čo nesplachuje, ale dá sa iba zaliať... parádny život. Sprcha a WC boli také, ako u nás. Sprchovací kút a obyčajné WC, trochu nestabilné... jednoduchá unimobunka ako hocikde na Slovensku."

Hygiena... čo to je?

Keď sa Adam s kolegyňou zoznámili s prostredím, čakala ich práca. „Od 8.00 do 18.00 hod. so siestou. Išlo však o to, aby bolo spravené všetko, čo musí byť, takže sme často ťahali aj po šiestej večer. Bolo treba prevariť vodu na ďalší deň, prípade urobiť očistu nástrojov. V sobotu sa robilo len doobedu, ale i cez víkend sa dávkovali lieky a robili nutné výkony."

Pri práci i mimo nej sa Adam stretával s miestnym obyvateľstvom. „Je zložité sa zorientovať v motívoch miestnych pohybujúcich sa okolo nemocnice. Je tam veľa špekulantov - nakoniec, ako aj doma. Ľudia sú jednoduchší a menej vzdelaní než v Európe. Nie je to však dôvod k nadradenejšiemu správaniu. Nájdete tu kompletnú paletu pováh. Jednoduché krásne ľudské dobrá sa ľahšie pozorujú, pretože tam nie je biely šum uponáhľanej Európy. V lepších štvrtiach veľkých miest sa žije veľmi podobne ako hocikde inde vo svete alebo na Slovensku. Čím viac ideme do dedín, buša a savany, sa život 'zafrikuváva'. Až po ľudí, ktorí žijú hádam rovnako, ako sa žilo pred 500 rokmi. Akurát už nemajú na vodu hlinený džbán, ale žltý plastový kanister."

Na otázku, aké boli ženy v tejto časti sveta, sa podľa Adama neodpovedá ľahko. „Kto je žena a kto dievča? V buši sa všetky vydajú do 17-ky, alebo sú vydané... napospas. Mnohé sú nádherné, jemných čŕt a ladných kontúr. Nemajú niektoré černošské znaky - zostala im len čokoládová pleť."

V tejto časti sveta je však slovo hygiena nie také zaužívané ako u nás. „V lepších štvrtiach miest je moderný svet a v buši nájdete ľudí, čo sa neumývajú vôbec. Nikdy. Naozaj som videl dvojročné nikdy neumyté dieťa žijúce v rodine. Nevedia o tom, že treba dieťa umyť. Také jednoduché a také neuveriteľné. Vy neveríte, že to tak môže byť v 21. storočí a oni neveria, že decko treba umývať."

Ochutnal karibo

Na zábavu Adam nemal veľa času, a preto si toho veľa neobzrel. „Počas pobytu som bol párkrát na miestnom trhu, v neďalekom baníckom meste. Na konci pobytu sme mali päť dní na návrat na letisko. Videli sme bývalé kráľovské mesto Harar s jeho uličkami ako v staroveku a tradíciou kŕmenia hyen, dôležitú Dire Davu - mesto na železnici Djibuty. Addis bola kedysi jediná komunikácia Etiópie s oceánom a v súčasnosti je tam jedno z vnútroštátnych letísk. Boli sme aj v Addis Abebe, čo je terajšie hlavné mesto krajiny. Má krátku históriu a je riadiace, premyslené a obchodné centrum. Má modernú luxusnú štvrť, medzinárodné letisko, obyčajné časti, a véééľké garážovo plechovo chaotické predmestie."

Slovák si v Etiópii užil miestnu kuchyňu, o ktorej hovorí, že nie je veľmi rozmanitá. Jedli ryžu, kukuricu, šošovicu, hrach, cestoviny a chlieb. „Každodenný chlieb Etiópie však nie je chlieb - 'dabboo' ale 'inžera' mäkká kyslá palacinka pečená z plodiny etiópskych vysočín - 'tef'. Žul som cukrovú trstinu, skúsil 'bataty'- sladké perníkové zemiaky a vychutnával tradičná kávu."

Niektorí Slováci sa na cestách po svete odvážia aj na miestne špeciality. Na niečo sa nechal nahovoriť aj Adam. „Pil som 'karibo' - nejakú gebuzinu v colovej fľaši... isto im to prihorelo, keď to varili. Navyše o hygienickej bezchybnosti onoho zážitku som pochyboval. No, ale tu som," smeje sa, čím naznačuje, že žalúdočné problémy ho obišli. „'Kitfo'- surové korenené mäso som však nejedol. Predsa viem ako chutí surové mäso. A svalovec mi v tele určite nechýba..."

Rád sa vráti

Napriek tomu, že sa za mnohými pamiatkami nedostal, zážitkov si priniesol o to viac. „Iný kraj, iný mrav, iné gestá, iné zdravenie, vďaka... ešte som si neodvykol od niektorých posunkov, ktoré sa tam ukazujú inak. Keby som rozvinul, ako som učil dospelých ľudí otvárať kľučku na dverách, tak by sme sa aj nasmiali, ale aj naplakali..." hovorí. „Niekto, kto sa narodil a celý život žil v buši, nevie otvoriť kľučku. Presne tak, ako mne nepomôže, keď mi pilot požičia kľúčiky od hangáru s lietadlami."

Okrem zážitkov a fotiek si Adam doniesol aj nejaké suveníry. Kúpil si hlinený džbán na kávu a plagát s ich abecedou. Na záver nás zaujímalo, či plánuje ďalšiu podobnú cestu. „Pútnikom stačí krátky čas doma, aby začali kuť nové plány. Kedykoľvek sa rád vrátim, alebo pôjdem hocikam, kde môžem zmysluplne ponúknuť svoju službu. Najmä ak som slovenskému trhu práce prebytočný."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári