Reštaurátorské grify pochytil od maestra, ktorý pracoval na Da Vincim

Sólistu opery Štátneho divadla Košice Jaroslava Dvorského netreba Košičanom predstavovať. Nie každý, kto chodí do divadla na operné predstavenia, či na rôzne koncerty však vie, že tento tenorista zo slávnej rodiny je nielen spevákom, ale aj výtvarníkom. V

yštudoval sochárstvo a svojej výtvarnej vášni sa venuje aj dnes vo svojom ateliéri.

J. Dvorský je jedným z pätice bratov, pričom štyria sú speváci. On sám sa však hudbe nevenoval od malička. Lákala ho, no mal pred ňou obrovský rešpekt. Ten prekonal až neskôr a pred tým, než sa začal naplno venovať opere, svoj talent využíval vo výtvarnom umení.

"U brata Petra rodičia videli nesporný talent, to isté aj pri ďalšom staršom bratovi Paľovi, ktorý je nesmierne muzikálny," spomína J. Dvorský. "Keď sme sa narodili my dvaja najmladší - teda ja a moje dvojča Miro, tak rodičia zvažovali, čo s nami. Miro šiel na klavír, no rodičom už pripadalo, že toľko muzikantov v jednej rodine nie je dobré a keďže videli, že rád kreslím, mňa dali do výtvarného krúžku. Dá sa povedať, že tým rodičia tak trochu určili naše ďalšie osudy. Chodil som na ľudovú školu umenia, neskôr som šiel do umeleckých remesiel na kamenosochárstvo, potom na ŠUP-ku na sochárstvo. Vyštudoval som aj reštaurátorstvo."

Reštaurovanie študoval dva roky a zamestnal sa v Reštaurátorských ateliéroch Bratislava. "Zaradenie som mal - reštaurátor a reprodukčný sochár. Náhoda chcela, že som sa vďaka tejto práci dostal na dva roky aj do Talianska." Priamo do ateliérov totiž došla ponuka na prácu na kláštore neďaleko Janova. "Prešiel som konkurzom a veľmi mi pomohlo, že som vďaka sochárstvu mal prax aj v sekaní. Vybrali ma ako najmladšieho do medzinárodného tímu. Vtedy som mal len 31 rokov."

S ďalšími reštaurátormi z Čiech, Poľska i Talianska sa pustili do prác na kláštore v blízkosti mestečka Portofino. "Bol to kláštor z 15. storočia. Istú dobu ho vlastnili šľachtici, potom za druhej svetovej vojny ho skonfiškovali fašisti. Neskôr to kúpil bohatý Talian, ktorý z toho chcel urobiť exkluzívny hotel. Potreboval vlastne urobiť reštaurátorský prieskum, odkryť steny, maľovky i murivo, aby vôbec vedel, aké práce mu pamiatkari dovolia. Robili sme tam reštaurovanie fresiek, gotických omietok, mramorových sôch, balustrád... Reštauroval som omietky, fresky, ale aj bronz či drevo."

K dispozícii mali Slováci spočiatku prekladateľku, tá sa však po nezhodách s majiteľom kláštora pobalila a odišla. "Ostali sme ako hodení do vody. Ja som šiel do Talianska bez toho, aby som poznal viac ako pár slov. Našťastie som sa po taliansky naučil pomerne rýchlo. Bolo to potrebné, lebo po istom čase sme si sami museli chodiť do Janova nakupovať špeciálne materiály. Bez znalosti jazyka by to nešlo."

J. Dvorský štyri mesiace spolupracoval s talianskym reštaurátorom, od ktorého pochytil tie najdôležitejšie grify. "Volal sa Paolo, všetci ho volali maestro a neskôr som zistili, že pracoval v tíme, ktorý reštauroval Da Vinciho 'Poslednú večeru'. Bol skúpy na slovo a keď som sa ho pýtal, ako mám postupovať, vždy odpovedal len - hľadaj. Nebolo to jednoduché a občas doslova na nevydržanie. Začal som však od neho odkukovať, čo a ako robí a veľa som sa vďaka tomu naučil. Neskôr som sám zreštauroval veľký kus gotickej omietky a podľa dokumentácie som na ňu domaľoval fresku. Za to ma maestro Paolo pochválil a vypýtal si ma do svojho tímu, v ktorom pracovali len Taliani. Bola to pre mňa česť a obrovská škola!"

A hoci neskôr úplne podľahol túžbe venovať sa hudbe, nezanedbáva ani vášeň pre výtvarné umenie. "Keď mám nabitý spevácky program, tak nie je veľa času nazvyš. Napríklad teraz intenzívne v divadle pracujeme na novej opere - Janáčkovej Její pastorkyni. Ak však je po premiére a ja mám času, tak vo svojom ateliéri pracujem buď na maľbe či kresbe alebo na soche. V lete plánujem v Košiciach urobiť výstavu svojich diel a nechcem len pozbierať to, čo som doposiaľ urobil. Chcem urobiť ucelenú výstavu nových diel, ktoré budú zjednotené v jednom štýle."

Venuje sa olejomaľbe, kresbe suchým pastelom, ale aj keramike. "Múza je našťastie priateľka, ktorá si na mňa vždy nájde čas. Často chodí okolo mňa a dobiedza a dobiedza, až ju už nedokážem odohnať, podľahnem a pustím sa do maľovania. Je to aj 'koťuha', lebo keď ma už raz dostane, tak nevnímam čas, hlad, smäd, únavu a som schopný pracovať celú noc. Veľakrát sa mi stalo, že som mal kopu iných povinností, no zároveň som mal pocit, že musím vziať štetec do rúk, nech to stojí, čo to stojí. Keď dostanem túžbu niečo namaľovať, tak inak to ani nejde," dodal na záver.