Problém je jednoduchý – nový mobil.
Ten doterajší bol fajn, ale podľa mladých, stará šunka. Uznávam, nastal čas na výmenu.
„Mami, vezmi si s dotykovým displejom, wi-fi, androidom, poriadnymi pixelmi ....“ vysypali na mňa moji chalani. Ja nechcem komplikované „aj-fóny“ „smart-fóny“, len normálny tele-fón. Stačí mi zavolať, prijať hovor, poslať sms, prijať sms, rádio, keď niekam cestujem a obyčajný foťák.
Vedeckotechnický pokrok však nezadržím a musím sa prispôsobiť. A tak kým sa to nenaučím ovládať, som za brzdu, ktorá je odkázaná na pomoc detí. Tie nás už dávno v tomto smere preskočili. A smejú sa, keď im rozprávam, ako to vyzeralo kedysi.
Časy, keď mali pevnú linku len v dvoch domoch na ulici, je pre nich stredovek. Aj môj prvý mobil, ktorý mal takmer 30 centimetrov a vážil asi kilo, je už možno v múzeu. Pamätám si aj na svoju prvú esemesku. Poctivo som dodržala každý mäkčeň a dĺžeň. O chvíľu mi volal adresát. Vraj nerozumie reči môjho kmeňa. Namiesto gramaticky správnej esemesky mu doručilo nezrozumiteľnú hatlaninu.
Nuž, je éra mobilnej techniky. Uznávam, uľahčujú nám život, operatívne vyriešime problém, skontrolujeme deti... ale zároveň už bez nich nevykročíme z domu, máme ho pri uchu vo dne, v noci... A vďaka tomu nevieme vypnúť a odpočívať. Veď čo keď zmeškáme hovor? Čo keď nám niečo ujde?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
