Ako ich vyrábala nám porozprávala ich tvorkyňa Erika Ternényová.

„Pochádzam z pekného kraja, v ktorom je vysoká nezamestnanosť," predstavuje sa umelkyňa. „Keďže sme sa chceli nejako uživiť, museli sme niečo vymyslieť. Začala som teda pred siedmimi rokmi robiť decoupage. Je to francúzska technika stará asi 200 rokov, ktorou sa zdobil vo Francúzsku starý nábytok." Posledné roky sa táto technika stala pre E. Ternényovú živobytím. Vraj to vôbec nebol plán, chcela sa iba živiť nejakým remeslom. Je len šťastnou náhodou, že je to práve decoupage.

Decoupage je francúzske slovo, ktoré možno preložiť ako vystrihovanie, čo vlastne vysvetľuje túto metódu - vystrihovanie zo servítky, čiže voľne preložené - servítková metóda alebo technika. Táto technika umožňuje ozdobiť jednou dekoráciou celé komplety k rôznym príležitostiam, napríklad k Veľkej noci, k Vianociam a rôznym rodinným slávnostiam. Decoupage je teda spôsob dekorácie najrôznejších predmetov z rôznych materiálov: keramika, porcelán, drevo, papier, sklo, sviečky, textil, kamienky, umelá hmota, samotvrdnúca hmota a pod.

Podstata tejto techniky spočíva v tom, že sa vystrihujú motívy zo servítok a lepia sa na najrôznejšie predmety. Najčastejšie sa používajú trojvrstvové servítky. Ak sa lepia väčšie plochy, môže sa použiť dekupážny alebo ryžový papier. Touto technikou sa zdobí všeličo. Od nábytku, cez kvetináče, po veľkonočné vajíčka a vianočné gule.

Servítková technika nie je u nás práve rozšírenou a bežnou záľubou, zaujíma nás teda, ako sa k nej E. Ternényová dostala a čo ju na nej zaujalo. „Mám umeleckú školu ako návrhárka a modelárka koženej galantérie. Som teda remeselne zručná. Istý čas som robila aj bábiky zo šúpolia, od toho som prešla k drôtikárstvu, ale nič ma neudržalo veľmi dlho. Až táto servítková technika. Pred rokmi som našla v novinách krátky článok o tom a veľmi ma to upútalo. Zohnala som si teda potrebné lepidlá a laky a skúsila som to. Na moje prekvapenie mi to išlo celkom dobre."

Zháňanie potrebných vecí však nebolo jednoduché. Pred siedmimi rokmi tu takmer nikto o technike decoupage ani nechyroval. Prešla niekoľko obchodov s umeleckými potrebami a to, čo hľadala, našla až v Brne. Dnes je situácia lepšia. Laky, lepidlá i servítky v menšom množstve sa dajú kúpiť v umeleckých potrebách, či niektorých papiernictvách. Servítky však zháňa v špeciálnych predajniach a cez internet. Má ich doma plné regály.

Ako pani Erika tvrdí, bola úplný samouk a vyrábala podľa návodu v novinách. Kým urobila jeden výrobok, hlavou jej bežali nápady na ďalšie. Bavilo ju to a páčilo sa to aj ľuďom v jej okolí. „Sama sa niekedy divím, že to tak dlho predávam a ľuďom sa to stále páči. Samozrejme stále sa zdokonaľujem. Na začiatku tie výrobky neboli také dokonalé, ako sú dnes. Začala som kvetináčmi. Je to dosť savý materiál. Od nich som prešla na obrázky, plechové vedierka, krhly..."

Okrem toho olepuje aj mnoho iného. Truhlice, šperkovnice, keramiku, vianočné gule, veľkonočné vajíčka, čajové krabice... „Robila som decoupage aj na textil. Keďže zvyknem často robiť na objednávku, jedna z nich bola na anjelikov, ktorých som dávala na truhličku, sviečku do nej a ešte aj na tričko. Touto technikou robím aj nábytok, skrine, stoličky, kuchynské linky, komody, obklady na stenu z dreva. Robila som napríklad celú spálňu, manželskú posteľ alebo skrine s motívmi anjelikov."

Čo sa týka obťažnosti, E. Ternényová hovorí, že ťažko určiť, čo sa robí najhoršie. „So všetkým je piplačka. Keď sa niečo robí s malými kvietočkami, každý jeden treba osobitne vystrihnúť. Ťažká je práca aj s tvarmi. Rovné sa robia v pohode, akonáhle je však niečo oblé, ako napríklad vianočné gule, treba to natrieť jedným ťahom, druhýkrát sa to už zničí. Keď sa to poškodí, roztrhne servítka, nedá sa to opraviť. S materiálni teda problém nie je, iba s tvarmi."

Materiály, ktoré používa, sú drevo, plech, keramika, porcelán, ako spomínala aj sviečky, textil, okrem toho aj polystyrén, z ktorého robí vianočné gule. Motívy na výrobkoch sú takisto všakovaké. Anjelici, kvety - ruže, fialky, levandule, slnečnice, kone, psy, či iné zvieratká, rôzne ornamenty, či už v ľudovom štýle, alebo k Veľkej noci, k Vianociam... Odberateľov na výrobky nachádza na trhoch po Slovensku, na ktoré chodí. Od pondelka do piatka vyrába a po víkendoch chodí na jarmoky, či trhy, zamerané na remeslá, prípadne na folklórne festivaly. Na ne chodí mnoho turistov a nielen zo Slovenska. Výrobky E. Ternényovej sa páčia aj za hranicami a neraz prejdú pekný kus sveta. Poľsko, Rusko, Maďarsko, Nórsko, Francúzsko...

„Čo sa týka Slovenska, čím idem viac na západ, Nitra, Pezinok, Bratislava, tam prevažuje záujem o motívy kvetinové, levanduľa, ruže a koníky," tvrdí pani Eva. "Čím idem viac na východ, ľudia chcú motívy makov, slnečníc, anjelov. U zahraničných prevládajú detské motívy, taktiež kone. S nejakými veľkými zvláštnosťami som sa nestretla. Pred Vianocami mala napríklad objednávku na vianočné gule a truhličky do Japonska. Do jednej poľovníckej reštaurácie som robila kvetináče s motívmi húb, či divých kačíc."

Na prvý pohľad sa človeku zdá, že lepiť na seba servítky nemôže byť až taký problém, ale na druhý je jasné, že všetko treba robiť opatrne a prácne. Napríklad výroba kvetináča technikou decoupage, trvá aj štyri päť hodín. Nerobí sa totiž iba jedna vec, ale niekoľko naraz. „Keď sa farbí a namieša sa napríklad ružová, farbí sa všetko, od kvetináčov, cez truhličky, takže robím naraz aj sto i päťsto kusov. Nanáša sa sedem vrstiev a každá schne päť až sedem hodín."

Ak sa však ozaj niečo pokazí, dá sa to ešte zachrániť? „Pokaziť sa dá základ, podmaľba pod servítky, keďže každý kus je robený na siedmich vrstvách, kým sa dá servítka. Už vtedy sa dá pokaziť, keď sa dá málo laku, lebo natrieť sa to dá len raz, druhýkrát po tej istej vrstve sa štetcom nedá ísť. Zotrie sa to a je to pokazené. Takisto, keď sa roztrhne servítka, je to stratené."

Nepodarky sa samozrejme za tie roky občas podarili aj E. Ternényovej. „Niekedy mám perfektné dni, keď nepokazím nič, ale sú aj dni, keď pokazím aj tri štyri veci, vtedy viem, že to mám nechať tak, že pokazím aj ďalšie, lebo som prepracovaná," smeje sa. „Trpezlivosť mi však nechýba. Mňa to ukľudňuje. Je to môj relax." Menší problém prichádza, keď robí niečo na objednávku a na termín. Fantázia, ako je známe, termíny nepozná a prichádza, kedy sa jej zachce.

Výrobky, ktoré sa urobia touto technikou, sú naozaj krásne, ale pri takejto práci veľmi trpí chrbtica i ruky. „Nedá sa to robiť iba osem hodín. Niekedy robím do jednej, druhej rána. Pomáha mi aj mama, robí základné nátery a také jednoduchšie veci. Strihanie, lepenie to si robím sama. Niekedy pomáha strihať aj manžel so staršou dcérou. To je veľmi náročné a dosť pracne. Občas sa pri nás moce ešte moja mladšia sedemročná dcéra. Ona mi lepí štítky a robí také menšie práce. Zamestnávam teda celú rodinu," smeje sa. Pri predaji sa s manželom striedajú.

Často sa stáva, že ak sa koníček, či hobby stane prácou, na jednej strane je človek rád, že má také šťastie, že môže robiť to, čo ho baví a ešte mu za to aj platia. Na strane druhej, keď sa z koníčka stane práca, už to človeka nemusí tak veľmi baviť. Prichádzajú termíny, objednávky, naraz je toho veľa a už to nie je iba forma relaxu. Ako je na tom E. Ternényová. „Niekedy, pri väčších objednávkach, zabúdam, že to bol na začiatku koníček. Vtedy je to dosť náročné, pod tlakom, na termín, na čas. Niekedy teda potrebujem vypnúť, aspoň na tri dni. Potom mi to však začne chýbať. Napriek tomu, že robím veci na predaj a na objednávky, občas ešte urobím aj niečo sama pre seba. S mužom máme hostinec a v ňom drevený obklad, ktorý sme nestihli nejako opraviť. Tak som ho natrela v takom starom maslovom štýle a zvrchu pustila brečtany. V poslednej dobe som však na nič pre seba nemala čas."

Do Košíc sa E. Ternényová vracia posledné tri roky a ľudia, ktorí si niečo kúpili v minulosti, sa zvyknú zastaviť znova. Časté sú však aj otázky, či je to namaľované. „V každom prípade sa to ľuďom páči. Keby sa to nepáčilo, neživí ma to tak dlho..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári