Dva mladé manželské páry Jared (26) s Michelle (25) a Andrew (30) s Kristine (28) z mesta Hamilton v Kanade zavítali na dovolenku práve do tejto nezvyčajnej destinácie. O tom, prečo sa rozhodli stráviť takmer dva týždne aj na svojráznom sídlisku a aké sú ich dojmy, nám porozprávali oni sami

S Rómami z Lunika IX sa kvarteto Kanaďanov stretlo už pred troma rokmi v Hamiltone. Michelle totiž pracuje v poradenskom centre pre ženy imigrantky a Kristine pomáha deťom z rozvrátených a sociálne slabších rodín. Slovenskí Rómovia sa snažili získať v Kanade utečenecký status, ale ani po troch rokoch sa im to nepodarilo.

„Niektorí Rómovia, ktorí prišli pred 10 rokmi, získali ten status pomerne ľahkom," vysvetľuje Michelle. "Ale v posledných rokoch prichádzalo tak veľa Rómov, že už sme nemohli prijať všetkých. Preto sa pravidlá sprísnili. Stále môžu prísť a skúšať to, ale naša vláda teraz viac uprednostňuje utečencov z krajín, kde je nejaký vojnový konflikt alebo veľká chudoba kvôli predošlým vojnám. Čiže slovenskí Rómovia, napríklad v porovnaní s utečencami z Barmy, na tom neboli až tak zle." Jednou z podmienok získania utečeneckého statusu je aj absolvovanie kurzu angličtiny, ktorý je platený vládou a pomáha cudzincom nájsť si prácu.

V Hamiltone bola približne stovka Rómov zo strednej Európy, z toho dve rodiny z Lunika IX. Jedna z týchto rodín bývala s Michelle a Jaredom v tom istom paneláku. „Deti chodili do školy a ich mama Silvia na angličtinu. Lebo kto nevie po anglicky, veľmi ťažko si nájde u nás prácu. Je veľa nezamestnaných, ktorí vedia po anglicky a nemôžu si nájsť prácu. Čo potom tí, čo jazyk neovládajú... Ale Silvia aj deti sa naučili vynikajúco už tak zhruba po roku."

"Košickí" Rómovia si Kanadu veľmi pochvaľovali. Vraj sa v nej cítili ako v nebi. Bývali v pridelených bytoch, o ktoré sa starala vláda. „Kanaďania sa k nim správaliako k ľuďom a nie ako k Rómom. A našli si aj priateľov, lebo naši ich vopred neodsudzovali. Silvia, u ktorej teraz bývame, chcela, aby jej deti mali šancu slušne bývať, chodiť do školy a stať sa tým, čím sa chcú stať - napríklad kaderníčkou atď. U nás je dobré aj to, že na všetko máme nejaké poradenské centrá a nejakú formu pomoci. Kto má problém, stačí mu len vedieť, kam ísť. Kto nemá dosť peňazí, napríklad na jedlo, postarajú sa o neho. Môže dostať jedlo zadarmo," hovorí Michelle.

Ani s platením nájomného nemali košickí Rómovia problémy. Peniaze, ktoré dostávali za absolvovanie hodín angličtiny, stačili aj na tieto výdavky. Za ten čas, kým sa rozhodlo, či sa stanú utečencami alebo nie, dostávali peniaze od vlády. Proces rozhodovania trval tri roky. „Nemalo by to trvať tak dlho, ale keďže o to žiada veľmi veľa cudzincov, trvá to aj roky. Vláda musí všetky žiadosti prešetriť. A keď niekoho žiadosť odmietne, stále má pár mesiacov na to, aby sa vrátil späť," vraví Jared.

Hostia na svadbe

Mladí manželia sa po čase stali blízki priatelia našich Rómov. „Bývali sme s touto rodinou v rovnakom paneláku, navštevovali sme sa, hrali sa s deťmi, spievali si a tak. Skrátka, ako susedia. Stále, keď sme k nim prišli, ponúkali nás jedlom. Veľmi nás chceli pohostiť, aj keď ho sami nemali veľa. Okrem toho sme chodili spolu do kostola. Boli aj v lete na našej svadbe. Aj niektoré kanadské sviatky sme spolu oslavovali," opisuje Michelle ich vzájomné spolužitie.

Rómski priatelia Kanaďanom zvykli rozprávať, že v ich krajine dostali šancu na krajšiu budúcnosť, lepšie bývanie aj školy. Prečo by nemali šancu dosiahnuť to aj na Slovensku? „Z môjho pohľadu je to preto, lebo odtiaľ majú veľa zlých skúseností s rasizmom," vraví Michelle. "To sa v Kanade nestávalo. V krajine, kde nie sú predsudky voči Rómom, by mohli začať odznova, od nuly. Myslím, že oni sami chcú zmenu života a k tomu potrebujú aj nejakú pomoc. Pri hľadaní práce a pri presťahovaní z Lunika IX. Chcú, aby ich deti chodili do lepšej školy a bývali v krajšom prostredí. V byte v Kanade sa Rómovia cítili bezpečnejšie ako tu. Zlé je aj to, že napríklad v Košiciach nemajú žiadnych priateľov Nerómov. Iba ak zopár ľudí z kresťanskej organizácie."

Jared a Michelle sa zhodli na tom, že je predsa len ťažké pomôcť niekomu pri hľadaní zamestnania, ak má záujemca len základnú školu a nedoplní si vzdelanie. „V Kanade sú aj pracovné pozície, ktoré môže robiť hocikto. U nás žije veľa ľudí z rôznych krajín a niektorí skrátka nemajú vzdelanie. Tí si môžu nájsť prácu na nejakej nižšej úrovni. Ale vieme aj o niektorých košických Rómoch, ktorí pracujú v továrňach alebo obchodných domoch. Takže sa to dá."

Skúsenosť z prvej ruky

Po tom, čo Silvia s rodinou musela opustiť Kanadu, vrátila sa späť na Lunik IX. Svojich priateľov z Hamiltonu vzápätí pozvali na návštevu. „Jasné, že sme neodmietli," vraví Michelle. "Chceli sme na vlastné oči vidieť, aké to tu je. Aby sme lepšie porozumeli tomu, prečo sa mnohí slovenskí Rómovia chcú stať utečencami. Nechceli sme si robiť obraz o ich životných podmienkach cez iných ľudí alebo cez médiá. Chceli sme mať skúsenosť z prvej ruky." Spolu s Michelle a Jardeom pricestovali aj ich kamaráti Andrew a Kristine.

Nie každý mal ale pochopenie pre toto ich dobrodružstvo. Už košický taxikár, ktorý ich viezol z letiska na Lunik IX, sa počas krátkej jazdy neustále uisťoval: „A určite idete na Hrebendovu? Veď to je na Luníku IX. Ste si istí, že tam chcete ísť?," reprodukuje Michelle taxikárové slová. Oni si ale istí boli. Aj privítanie Rómov stálo za to. Mladých Kanaďanov, trochu výstredných na miestne pomery, obklopil po vystúpení z taxíka hlúčik hlučných hrajúcich sa detí. Niektorí v nich spoznali priateľov zo zámoria a vrhli sa im do náručia. Ani ich matka Silvia neskrývala nadšenie a neubránila sa slzám šťastia.

Prvé kroky kvarteta Kanaďanov na svojráznom sídlisku neboli veľmi šokujúce. Čo-to už poznali z médií a obrázkov na internete, takže vedeli dobre, kam idú. Pritom priznávajú, že niektoré videá na Youtube sú dosť šokujúce. „Na Luniku to vyzerá smutne. Hlavne keď sme predtým žili s našimi priateľmi v Kanade v peknom prostredí," vraví Jared. „Ale zas páči sa mi to, že sa aj tak snažia, aby to v ich bytoch vyzeralo veľmi pekne. Ozdobujú si ich a robia, čo je v ich silách."

Mladí Kanaďania mali na Luniku svojich priateľov a ochrancov, no ostatných obyvateľov nepoznali. „V prvom rade sme nevedeli, čo hovoria. Keďže sme nerozumeli, čo od nás chcú, ani sme nevedeli, či sa máme báť alebo nie. Ak by sme potrebovali pomoc alebo niečo iné a nikoho by sme tam nepoznali, bolo by to asi horšie. Ale doma u Silvie sme sa cítili veľmi dobre. Dali nám posteľ a oni sami spali na zemi. Štedro nás pohostili, skrátka sa o nás pekne starali. Akoby nás ochraňovali."

O Rómoch sa v zahraničí hovorí aj v súvislosti s krádežami. V Kanade to ale bolo inak. „Určite by nekradli. Práve naopak. Chceli nám všetko len dať. Boli k nám veľmi priateľskí a pohostinní. Aj keď sme im v konečnom dôsledku veľmi nepomohli. Nedali sme im nič a ani sa nám nepodarilo vybaviť, aby mohli ostať v Kanade. Boli sme len ich priatelia. A pomáhajú si aj medzi sebou. Teraz, keď sme tu šli, veľa Rómov z Hamiltonu poslalo niečo Rómom z Lunika IX. Hoci aj svoje vlastné oblečenie, len chceli niečo dať. Lebo vedia, aké je to na Luniku. Určite sme sa nebáli s nimi žiť. Bolo to v pohode. Tu sa Rómovia boja ostatných obyvateľov a zdá sa, že aj ostatní sa boja ich."

Aj keď Kanaďania priznávajú, že jednoznačné riešenie asi neexistuje, predsa len mali zopár návrhov, čo na Slovensku s rómskou problematikou. V prvom rade odporúčajú Rómov integrovať do spoločnosti, pretože ľudia sa prirodzene boja toho, čo nepoznajú. „Majú problém integrovať sa do spoločnosti hocikde žijú, nielen na Slovensku. Akoby sa spôsob ich života nemenil spolu so spoločnosťou. My napríklad vieme, že vzdelanie je v živote veľmi dôležité. Oni to takto nechápu. Vraveli mi, že aj keď chceli ísť na strednú školu, každý ich tam diskriminoval a ukazoval na nich prstom, že - ty si špinavý, odíď a také. Mali by sme najprv spoznať tých ľudí a až potom ich súdiť. Nie všetkých hneď rovnako posudzovať len preto, že sú Rómovia. Nemali by sme im vyčítať - prečo nemáš robotu? Mali by sme sa skôr pýtať - ako ti môžem pomôcť získať prácu? Myslím si, že oni chcú lepší život, prácu, celkovo."

Elektrinu nahradili sviečky

Kanaďanov prekvapili aj malé deti pobehujúce po uliciach s rôznymi vrecúškami nalepenými na ústach. „U nás sa tieto deti odoberajú rodičom, ktorí sa o nich nevedia riadne postarať. Deti štát odoberie na bezpečnejšie miesto a snaží sa naučiť rodičov, ako sa o nich lepšie postarať. Ak sa u nich doma situácia zlepší, deti dostanú naspäť. Aj to by mohlo pomôcť zlepšiť situáciu."

V čase nášho rozhovoru bola Hrebendova ulica, kde Kanaďania bývali, odstavená od elektriny. „To vôbec nevadí. Bolo to ako kempovanie. A priniesli sme si z domu aj sviečky, ktoré sme si porozkladali okolo postelí," smeje sa Michaelle.

Mimochodom, asi po týždni pobytu Kanaďanov na Luniku IX došlo k zmiznutiu ich osobných vecí. Jared s Michelle prišli o peňaženku s časťou dokladov, kreditnými kartami a hotovosťou v dvoch menách. Samozrejme, nahlásili to na polícii a zatiaľ nemožno povedať, či ich stratili alebo im boli odcudzené. Mladých manželov táto nečakaná udalosť zaskočila a zarmútila.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári