časti jeho pôsobenia na "čiernom kontinente".

Keď príde človek do cudzej krajiny, ako prvé si všimne obyvateľov i to, ako žijú. „Boli to najchudobnejší z aj tak chudobného regiónu," popisuje svoju skúsenosť Adam. „Roľníci z buša, negramotní, bez vzdelania, finančných príjmov, často bez oficiálnej identity..." V predošlej časti dokonca spomenul, že niektoré dvojročné deti sa ešte nikdy neumývali, lebo ich rodičia jednoducho nevedeli, že sa to má. Ako však Adam tvrdí, možno je to aj tým, že u nás je voda samozrejmosťou. Stačí otočiť kohútikom a tečie. Ak netečie, stačí vybehnúť do obchodu a kúpiť zopár fliaš. „Dostupnosť vody a kvalitnej vody je v Etiópii oveľa horšia ako u nás. Aj kvôli nerozvinutosti krajiny, aj kvôli prírodným podmienkam a spôsobu osídlenia. Verejné zdravotníctvo tiež nemá dosah tak ďaleko ako u nás. Od toho sa dá očakávať len horšia hygiena. V spojení s nízkou úrovňou vzdelania je u mnohých mizerná."

Náplň práce zdravotníka v Etiópii sa musí v mnohých oblastiach líšiť od práce zdravotníka hocikde na Slovensku. Prostredím, v ktorom pracuje, chorobami, s ktorými sa stretáva i technickým vybavením, ktoré má nemocnica k dispozícii. „Slovenská posádka zabezpečuje zdravotnú starostlivosť v dome pre umierajúcich, ktorý je zriadený Misionárkami lásky (Missionaires of Charity). Taký dom je zároveň aj 'nemocnicou', kde sú umiestnení tuberkulózni a HIV pacienti, chirurgickí pacienti, mentálne postihnutí, aj siroty. Našou hlavnou úlohou však bol antilanutričný program. Starostlivosť o väčšinou závažne podvyživené deti. Marazmus a Kwashiokor, to sú formy podvýživy, s ktorými sme sa stretávali. Okrem toho bolo treba denne vybavovať desiatky pacientov zvonku - lieky, injekcie, preväzy rán..."

Slovo nemocnica by malo byť v úvodzovkách, lebo o nemocnici v našom ponímaní nemôže byť ani reči. „Nemocnica bola prízemná budova tvaru U s ôsmimi veľkými izbami. V každej je 12 - 30 ležadiel a niekedy ešte viac ľudí. Výbavou izby je stojan na infúzku, blikajúca neónka a obraz Matky Terezy, Ježiša alebo iného svätca. Na celú takú budovu pripadá asi jeden a pol kúpeľne s WC a niekoľko latrín vonku. Máličko, ale úžasné oproti podmienkam z akých prichádzajú pacienti. Hlavne, že sa tam dá pomáhať chorým. Je tam aj obdobná budova - mužská strana nemocnice. Tí mali k dispozícii inú budovu - budovečku v tom istom areáli 100 metrov od ženskej. Deti boli hospitalizované vždy len s rodičom alebo nejakým sprievodom."

Aj bežný pracovný deň bol celkom iný ako vo vyspelej krajine. Adamov pracovný deň začínal príchodom do ambulancie s vedrom bezpečnej (v noci prevarenej) vody. „Okrem toho, že sme ju používali na osobnú hygienu, sme z nej namiešavali tri druhy mlieka - podľa štádia liečby podvýživy. Potom bolo treba pripraviť a rozdať antibiotiká. Skontrolovať nestabilných a teplotujúcich pacientov (tlaky, pulzy, teplota, dych). Riešiť všetky novovzniknuté problémy - infúzie, rehydratácie, sondovanie... Trikrát za týždeň sme museli preväzovať rôzne rany, popáleniny a vredy u pacientov v nemocnici aj prichádzajúcich zvonku."

Náplňou Adamovej práce bolo aj rozdávať lieky chudobným, ktorí síce majú recept, ale nemajú si za čo tie lieky kúpiť. Často to znamenalo ich znova vyšetriť. "Takisto bolo treba prijímať nových pacientov. Zväčša podvyživené deti. Čo je procedúra aj s vážením, meraním, prelamovaním jazykovej a kultúrnej bariéry voči ich rodičom a zväčša aj zavádzaním nasogastrickej sondy. Je to hadička na kŕmenie vedúca cez nos do žalúdka. Kvôli podvýžive boli niektoré v takom zlom psychickom a metabolickom stave, že inak nedokázali prijať mlieko na liečbu podvýživy. Niekedy sme sa tam stretli s chorobami, ktoré už u nás takmer neexistujú, alebo zatiaľ takmer neexistujú. Tým narážam na AIDS..." Po obede kolotoč Adamovej práce pokračoval. Ďalšia dávka antibiotík, mlieka, meraní, a riešení všetkého ostatného. Mlieko a antibiotiká nepoznali víkend a službu nebolo s kým striedať. Jediné, čoho sme sa zdravotníci na chvíľu zbavili, boli pacienti zvonku.

Okrem problémov s jazykovou bariérou mal Adam problémy aj so zdravotníckym materiálom. U nás je totiž úplne bežné, alebo aspoň vo väčšine prípadov, zájsť do skrine, či skladu a vziať si, čo zdravotník potrebuje. „Najdôležitejšie boli pre nás dodávky špeciálneho mlieka na liečbu podvýživy. Tie fungovali prostredníctvom UNICEF-u, ale zažili sme aj výpadok jedného druhu. Lieky nie sú tak ľahko dostupné ako u nás. Objednávky z hlavného mesta Addis Abeba chodia mesiac, niektoré veci sa nedali zohnať vôbec. Pozor bolo treba dávať na všetko. Hlavne sa aklimatizovať na permanentnú katastrofu oproti špičkovému slovenskému zdravotníctvu."

Adam sa pri tejto práci stretol okrem iného aj s chorobami, o ktorých dovtedy iba čítal v odbornej literatúre. „Liečili sme napríklad pacientov, ktorí mali askari - červa cudzopasiaceho v ľudských žalúdkoch. Napríklad aj obyčajnú pásomnicu som do istého dňa poznal iba teoreticky. Po prvý raz som ju videl až tam."

Zdravotníci v Etiópii liečili aj ťažké popáleniny, pri ktorých museli využívať sedliacky rozum a všetko, čo bolo po ruke. „Jedno dievča, volalo sa Madanet, malo popálenú celú nohu. Asi v treťom stupni. Aby na obväzy nesadali muchy, musela byť pod drôteným košom prikrytým plachtou. Mimochodom, bol to 'slovenský patent'."

Ako už Adam spomínal, zápasil aj s jazykovou bariérou. S pacientom sa predsa nejako treba dorozumieť, aby zdravotník zistil, čo mu je. Ako teda riešili takéto situácie? „V buši bielych nevídať. Pacienti, ktorí prichádzali, niekedy sedeli v murovanej budove prvýkrát v živote. A to rovno pred zdravotníkmi oháňajúcimi sa fonendoskopom, tlakomerom a rôznymi zvláštnymi vecami. Nevedeli ani, či môžeme rozumieť pozdravu - tak sa nezdravili. Jedni si dokonca mysleli, že bieli môžu hovoriť iba po anglicky, tak neverili, že sa ich pýtame v kmeňovom jazyku."

Zdravotníci mali aj prekladateľa, ale niečo už vedeli aj v ich jazyku. "Pýtali sme sa: 'makaize enu, bi essa, a oga mega' a nie: 'what´s your child name, where are you from and how old is child' (ako sa volá tvoje dieťa, odkiaľ si a koľko rokov má tvoje dieťa pozn. red.). Až po chvíli mlčania prekladateľ rozlúštil situáciu a nastala chvíľa smiechu. Prvý strach z tých, ktorých sme hospitalizovali, časom odpadol. A nejaká komunikácia - zdravenie a ďakovanie - začalo fungovať."

Komunikácia zo strany etiópskych pacientov bola takisto obtiažna. Ale ako Adam vraví, namietať síce nemohli, keďže sa nevedeli dorozumieť, ale... „Brána nemocnice sa mohla kedykoľvek otvoriť smerom von. Problém bol skôr, aby chápali a dodržiavali, čo je potrebné. Kto nepočíta, nikdy nemal hodinky a jeho čas sa delí na deň a noc, dážď a sucho... nezapamätá si dávkovanie bielej, oranžovej a tmavohnedej tabletky. Ani keď je dospelý človek."

Práca teda musela byť ťažká z mnohých hľadísk. Nielen z komunikačných, ale v konečnom dôsledku aj zo samotného prostredia. Tiež toho, že zdravotná starostlivosť v Etiópii, ale aj krajinách jej podobným, je na veľmi zlej úrovni. Ako by teda Adam na záver zhrnul svoje pôsobenie v Etiópii?

„Tak sa zdá, že vzdelanie a zodpovedný politický systém by v krajinách tretieho sveta zachránil viac životov než zdravotníctvo. Áno! Ale ja som zdravotník. Aj tak prichádzajú spolu. Misionári - oni sú učitelia zároveň, rehoľné sestry, my zdravotníci, sociálni pracovníci... Trochu vzdelať a vychovať dieťa tak, aby mohlo byť šťastné a neskôr z neho vyrástol šťastný, aspoň sebestačný človek. To sa však dá len vtedy, ak prežije..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári