Rada spomína na to, čo bolo v jej živote zaujímavé a pohotovo reaguje na spomienky. Stačí spomenúť miesto a rok a oslávenkyňa porozpráva aj detaily o plotoch, kvetoch, dokonca presne opíše lietadlá, ktoré počas vojny lietali nad Michalovcami.

K. Packová sa narodila v roku 1912 v Šemši, ako predposledná zo štyroch detí, jediné dievča. Príliš skoro prišla o rodičov. Najskôr zomrela jej mama a keď dovŕšila 11. rok života, prišla aj o otca. Mama zomrela na tuberkulózu. V roku 1923 sa dostala do Košíc, kde sa jej výchovy ujali vzdialení príbuzní. Na tieto roky si spomína tak dobre, že by zahanbila mnohých mladých, ktorí si nepamätajú, čo sa stalo pred dvomi týždňami.

Spomína si na dom, kde prežila detstvo, na susedov, deti i vtedajšie Košice. „Bývali sme v Megaiho vile na Jókaiho ulici, kde robil môj pestún záhradníka a všetko okolo domu. Známy majiteľ cukrárne mal za ženu dcéru Karla Poledňáka... Oni ma mali veľmi radi. Vždy som mohla u nich ostať, keď u nás nebol nikto doma. Páčilo sa mi, ako prestierali stôl. Ako páni. Ja som bola z dediny, nikdy som nič také nevidela."

Ako 20-ročná odišla Katka za prácou do Užhorodu, ktorý vtedy patril k Československu. Pracovala v jednej krajčírskej dielni. Šila. V Užhorode bolo veľa Čechov a mali tam svoju komunitu, do ktorej sa mladá Slovenka raz dostala. Tu spoznala budúceho manžela Jozefa. „Mala som veľa nápadníkov," prezrádza oslávenkyňa. „Ale dlho som sa nechcela vydávať. Manžel ma však zaujal tým, že bol šikovný, pracovitý a športovec. Svadbu sme mali, keď som mala 25 rokov. Vzali sme sa 15. augusta 1937. Manžel bol kožušníkom a pochádzal z Moravy. Spájalo nás aj to, že aj on veľmi skoro osirel. Otec padol v 1. svetovej vojne a mama mu zomrela na zápal mozgových blán. Šla peši do Brna, spotila sa, dala si z hlavy dole šatku a ochorela."

V spomienkach však K. Packová načiera ešte hlbšie a opisuje manželov život ako mladého chlapca, učňa v kožušníckej dielni i jeho bratov. Je prekvapujúce, že si pamätá toľko detailov nielen zo svojho života, ale aj zo života iných ľudí.

V roku 1938 sa zmenila politická situácia, Užhorod sa stal súčasťou Maďarska. Keďže manžel Jozef bol českej národnosti a Katarína slovenskej, na základe nariadenia museli odísť. Prišli na Slovensko a usadili sa v Michalovciach. Tu sa rodina rozrástla o dve deti. Syn Bořivoj sa narodil v roku 1939 a dcéra Ľudmila v roku 1943.

Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1946 sa rodina prisťahovala do Košíc. Najskôr bývala na Komenského ulici, v bývalom dôstojníckom bloku, v terajšej predajni zeleniny, neskôr v rodinnom dome na Alešovom nábreží. Od roku 1957 bývali v byte na ulici Komenského v mestskej časti Staré Mesto, kde je K. Packová dodnes. Katarína neskôr pomáhala svojmu manželovi pri šití čiapok, potom pracovala v Arme, v podniku Obnova vkus a napokon predávala v stánku Poštovej novinovej služby.

V roku 1967 odišla do dôchodku a venovala sa piatim vnúčatám. Radosť jej robila aj záhradka a hlavne pestovanie obľúbených gladiol. Mala ich toľko, že ich chodila predávať na trh, čo sa jej však raz stalo osudným. Na trhu dostala v roku 1990 mozgovú porážku. Mala vtedy 78 rokov. Prekonala ju a musela sa učiť všetko odznova. Chodiť, rozprávať... Zaujímavé teda stále ostáva to, akú úžasnú pamäť si napriek tomuto zážitku zachovala. Okrem spomienok, ktoré má, vie pani Katarína porozprávať obsahy niektorých kníh Aloisa Jiráska, ktoré kedysi dávno veľmi rada čítala. O niekoľko rokov neskôr ju čakali ďalšie operácie navyše. Absolvovala operáciu žlčníka, zauzlenia čriev a očí. V tom čase sa o ňu starala dcéra. V roku 1975 prežila ďalšiu krutú ranu od života. Zomrel jej manžel. Bol osem rokov pripútaný na lôžko a ona sa o neho starala.

V roku 2011 postihla pani Katarínu ďalšia strata. Dcéra Ľudmila, o ktorú sa starala posledné dva roky, podľahla rakovine. Bojovala s ňou dva roky. Smutné je, že smrť pani Katarínu navštevovala až príliš často. Prežila svojich rodičov, troch bratov, manžela, i dcéru. Starostlivosť o mamu teda prebral syn s manželkou, na ktorú K. Packová nedá dopustiť. „Som rada, že mám syna a takú dobrú nevestu ako mám. Takú by som priala každému. Sú obaja veľmi ochotní a všetko robia prirodzene, tak samozrejme."

Kým žila dcéra, pestovala K. Packová rôzne záľuby. „Háčkovala som, plietla, vyšívala...," vymenúva a nebyť jej nevesty, ani by si nespomenula, že ešte pred dvoma mesiacmi dokonca šila na stroji. Nie však na modernom elektrickom, ale na starej šliapacej „singerke", čo je na jej vek úctyhodný výkon. „Ušila som obliečku na vankúš. Veľa toho robiť nemôžem. Televíziu už nepozerám, lebo nevidím dobre."

Mnohí ľudia, ktorí sa dožili vysokého veku, majú rôzne recepty na dlhovekosť. Niektorí majú tuhý koreň, iní vidia tajomstvo úspechu v kalíšteku slivovice každé ráno. „Ja nerobím vôbec nič," tvrdí pani Katka. "Ale niekedy si zacvičím. Ešte viem urobiť sviečku," pochválila sa nám a vnučka Ľudmila dodáva: „Babka je ešte veľmi silná. Tak vie stisnúť ruku, že ani 30-ročný chlap ju tak nestisne ako ona."

Pamäť je ďalšou vecou, ktorou K. Packová doslova ohromuje svojich „poslucháčov". Syn, nevesta i vnučka priznávajú, že je neuveriteľné, koľko si toho pamätá. Nielen z mladosti, ale aj z detstva. Vie porozprávať o všetkom do najmenších detailov. „Dokonca si pamätá nejakú pesničku z detstva, ktorú spievali vojaci," hovorí nevesta a stará pani na dôkaz zanôti kúsok zo starej piesne: „Keď som maširoval cez hranici, měl jsem bíly kvítek za čepici..." Zaujímavosťou je aj to, že stačí spomenúť situáciu a rok a „babička" v momente rozvinie príhodu a opisuje a opisuje do najmenších podrobností. Niekedy sa nenechá v rozprávaní ani prerušiť.

„Mamka bola hlava rodiny, aj otecko ju počúval. Nikdy sa však nehádali. Mamka bola na nás ako remeň a to jej ostalo až dodnes," smeje sa syn a jeho mama priznáva, že nemá rada, keď sa ľudia hádajú a kričia na seba. „Vždy nás viedla k pracovitosti. Vždy bola veľmi dobrá kuchárka. Napriek tomu, že bola zamestnaná a pomáhala v práci ockovi, vždy si našla čas na kuchyňu. Ockovi som pomáhal aj ja. Mal som ustlané pod krajčírskym stolom a neraz som tam bol až do noci," spomína Bořivoj a jeho mama pridáva. „Často som po neho prišla až o polnoci."

Pán Bořivoj ďalej hovorí, že jeho mamka bola vždy veľký pedant. „Navyše bola ešte pred 20 rokmi veľký fanúšik hokeja, hlavne košického HC. Zaujímala ju vtedy ešte aj televízia. Také dva roky dozadu sledovala správy v televízii. Debatili sme, politizovali, ale postupne jej záujem upadal." O politiku sa v súčasnosti nezaujíma vôbec, dokonca ani nevie, či sa vyberie na voľby. „Naposledy som bola veľmi dávno. Ešte pred viac ako 20 rokmi."

Dožiť sa stovky je výnimočná udalosť. Ako sa na to pozerá jubilantka? „Ja som s tým nikdy nepočítala, že sa dožijem stovky," hovorí oslávenkyňa, ktorá na oslave sfúkla na torte sviečky, sama ju pre hostí nakrájala, pripila si šampanským a napriek tomu, že oslavovala ona, gratulantom aj zapriala. „Všetkým prajem, aby ste sa tak dožili ako ja. Zo srdca želám veľa zdravia, šťastia a pokojný život."

Mestská časť (MČ) Staré mesto má iste najviac takýchto jubilantov zo všetkých MČ. Vo februári a v decembri tohto roku oslávia životné jubileum 103 rokov dve najstaršie Staromešťanky. Okrem nich by mala mať MČ ku koncu roka ešte jednu 102-ročnú a dve 101-ročné. Najstarší muž zo Starého Mesta bude mať 98 rokov. Nad 90 rokov žije v tejto MČ takmer 150 obyvateľov a viac ako jedna štvrtina celej staromestskej populácie sú obyvatelia v dôchodkovom veku (nad 60 rokov). Táto štatistika len potvrdzuje fakt, že Staré Mesto je nielen historicky najstaršou košickou mestskou časťou, ale aj populačne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári