A je celkom možné, že 22-ročný Košičan Tomáš Urban, ktorý v súčasnosti oblieka dres HC winLand Michalovce, bude benjamínom našej hádzanárskej reprezentácie na ďalších vrcholných podujatiach ešte niekoľko rokov. Pravda, ak sa tam Slovensko prebojuje...

Ako začať? Futbal, tenis, basketbal? Možností sa mu núkalo niekoľko. "Ako malý chlapec som skúšal všeličo, ale futbal, aj keď ho kedysi hrával môj otec, ma vôbec nelákal, tenis sa mi čoskoro zunoval, a basketbal, ten sa mi zdal príliš mäkký... Nuž, ako to nazvať, pre mňa to bol taký babský šport," nevedel sa Tomáš rozhodnúť, ktorým smerom sa vybrať.

Inšpiroval ho o tri a pol roka starší brat Marek, ktorý sa dal na hádzanú. "Keď som tam prišiel, hneď ma ten šport uchvátil, najmä svojou tvrdosťou. Aj preto som si ho vybral, rozhodol som sa, že budem hádzanár. Začínal som spolu so svojím kamarátom Marošom Balážom, s ktorým sme chodili už do škôlky." Jeho prvým mančaftom boli štvrtáci na základnej škole Kežmarská. "Väčšinu spoluhráčov som mal vo vedľajšej triede, a hrávali sme školské súťaže." To bola bohatá zásobáreň talentov aj pre košický 1. MHK. Že ním Tomáš je, vybadal aj tréner žiakov Róbert Müller. "Cez neho som sa tam dostal."

Prvé góly strieľal z postu pravej spojky či rozohrávača, a v tomto fachu by našiel uplatnenie dodnes, ale okolnosti rozhodli, že sa ocitol na krídle. "Dlho, prakticky až do dorastu, som hrával streďáka alebo pravú spojku, ale tým, že som často hrával za starších dorastencov, ktorí mali na spojkách dostatok hráčov, tréner ma väčšinou posielal na krídlo. A rýchlo som si tam zvykol. Nevravím, že by som teraz nedokázal zahrať aj na spojke, ale krídelná pozícia mi najviac vyhovuje."

Pucung od trénera

Tomáš je ľavák, po otcovi. A to je aj v hádzanej veľká výhoda. "Dá sa povedať, že áno, lebo ľavákov je menej, takže v zápasoch môžem dostávať väčší priestor. Ale pre nás ľavákov je zas nevýhoda, že stále hráme proti pravákom..." usmieva sa v súčasnosti asi najlepšie pravé krídlo v slovenskej extralige. Je síce ortodoxný ľavák, ale ani o jeho pravačke nemožno povedať, že by bola "kiľavá". "Nejaký čas som mal problémy s ramenom, tak som sa musel naučiť hádzať aj pravou rukou, a celkom pokojne by som sa dokázal presadiť aj na opačnej strane. Jednoduché prihrávky, ba aj vystreliť pravačkou mi nerobí žiaden problém."

V mládežníckych kategóriách prešiel všetkými reprezentačnými výbermi. Bol na kadetských majstrovstvách Európy v Estónsku i Rumunsku, zahral si aj za juniorský tím Slovenska na svetovom šampionáte v Macedónsku. "Pod trénerom Hianikom. Mne sa tam dosť darilo, ale celkovo to nebola žiadna sláva, skončili sme, tuším, až na sedemnástom mieste, čo sa nestretlo s veľmi pozitívnym ohlasom."

Ale boli to aj preňho skúsenosti na nezaplatenie. Zišli sa mu aj v extraligovom košickom tíme, kde debutoval už ako šestnásťročný. "Všade som bol najmladší, to mi už akosi prischlo," zmieril sa košický odchovanec so svojím osudom. "Na svoju premiéru v košickom A-mužstve si veľmi dobre spomínam. Na zápas v Topoľčanoch ma nominoval vtedajší tréner Gabriel Schmiedt. S mužmi som však trénoval už dlhšie, lebo, ako vravím, ľavákov nie je veľa. Vtedy síce boli na mojom krídle Faith i Maťo Kolesár, ale pred zápasom v Topoľčanoch sa vyskytli nejaké zdravotné problémy a tréner nominoval mňa."

Na ten zápas nikdy nezabudne aj preto, že v ňom porobil pár hlúpostí. "Tréner nám pred zápasom prízvukoval, aby sme pri zakončení nevymýšľali, neprehadzovali brankára. Samozrejme ja, také ucho, som to urobil hneď pri prvej streleckej príležitosti. A brankár mi to chytil do dvoch rúk. Taká hanba, a ešte som dostal od trénera aj poriadny pucung."

Kariérny postup talentovaného krídelníka to však neohrozilo, v lige začal hrávať pravidelne a z reprezentačnej predsiene, mládežníckych výberov, bolo už len na skok do národného mužstva dospelých. Šanca prišla v osemnástich. "Keď sa zranil Miro Volentics, počas kvalifikácie na majstrovstvá sveta v Chorvátsku. Pozvánku som dostal pred zápasom so Slovinskom, od trénera Heistera. Bol som veľmi šťastný, ale aj dosť vyhúkaný. Keď som na zraz prišiel, tak som Danovi Valovi pozdravil - dobrý deň! Veď to boli všetko hráči, na ktorých som sa dovtedy pozeral v telke. A teraz som bol jedným z nich..."

V kabíne majstrov sveta

O majstrovstvách sveta v Chorvátsku a najväčšom úspechu v histórii slovenskej hádzanej sa toho už veľa popísalo a odvtedy pretieklo dole Dunajom mnoho kubíkov vody, ale spomienky Tomáša Urbana na prvý šampionát v kariére sú stále živé. "Mám tie zápasy nahrané a od Slovenskej televízie mám aj cedéčko, na ktorom je zostrih tých zápasov, ba aj z kvalifikácie. Doma mám už menší archív, aby som mal čo ukazovať svojim deťom či vnúčatám," smeje sa stále ešte hádzanársky mladík. "Aj teraz si sem-tam niektorý zápas pozriem, najmä pred súbojom s nejakým silnejším súperom, takže ten archív skôr využívam na metodické účely."

Rok 2009 a svetový šampionát v Chorvátsku je preňho nezabudnuteľný. "Boli sme tam vynikajúca partia, držali sme spolu, ako jeden človek, a bolo to vidieť aj na ihrisku. Ja som mal, ako nováčik, na svojom krídle zdatnú konkurenciu, skúseného Tomáša Straňovského. Ale napriek tomu, že som bol dvojkou, zahral som si na šampionáte dosť, dostal som sa na ihrisko v každom stretnutí, keď si Tomáš potreboval trochu vydýchnuť. Najviac mi vyšiel zápas s Austráliou v základnej skupine, keď som nastrieľal osem gólov. V Chorvátsku sa nám hralo výborne, lebo nás na každý zápas prišiel podporiť takmer celý Josipovac, slovenská obec v Chorvátsku, a boli to vynikajúci fanúšikovia."

Po majstrovstvách sveta mal slovenský národiak ročnú pauzu na medzinárodnej scéne, v chorvátskej eufórii sa akosi vytratila inšpirácia zatancovať si viedenský valčík, aj keď nasledujúci európsky šampionát bol iba za rohom, v neďalekom Rakúsku. No že sa, o rok nato, Slovákom podarilo prebojovať na majstrovstvá sveta do Švédska, niektorí z nich možno aj oľutovali. "Všetci sme boli z nášho vystúpenia na severe Európy veľmi sklamaní. Hrali sme tam katastrofálne, na čo sme siahli, to nám nevyšlo. I tak mám však na Švédsko pekné spomienky, ako na každý takýto veľký turnaj. Aj keď sme tam vyhoreli, získali sme ďalšie cenné skúsenosti, ktoré nám nikto nedokáže zaplatiť. A kedy sa nám opäť naskytne príležitosť zahrať si v hale, kde naši hokejisti získali titul majstrov sveta? Dokonca sme vraj boli v tej istej šatni, ktorá v hale Scandinavium patrila našim hráčom počas svetového šampionátu. Aj keď to, že tam naši pred desiatimi rokmi získali titul, vôbec nič nepripomína. Je to však krásna hala, a ja som si tam zahral už aj predtým, počas juniorskej Ligy majstrov."

Tomáš má za sebou už aj premiéru na majstrovstvách Európy, aj keď z výsledkov v Srbsku nie je nadšený, ale už rozmýšľa o "svetovom hetriku", ktorý by mohol dosiahnuť o rok v Španielsku. "To je môj cieľ a myslím, že máme šancu, aby sme sa dostali aj na ďalší svetový šampionát."

Krútenú nechytil

Do národného mužstva sa presadil z Košíc, ale po svetovom šampionáte v Chorvátsku dostal lístok na vlak, ktorý mal konečnú v mieste jeho prvého zahraničného angažmánu, v maďarskej Tatabányi. "Tie dva roky v Maďarsku mi dali veľa. Spočiatku som hrával pravidelne, ale keď do mužstva prišiel maďarský reprezentant Harsányi, veľa príležitostí som od trénera už nedostal. Na Tatabányu však spomínam len v dobrom, boli to pekné dva roky, pretože maďarská liga je veľmi kvalitná, veď ich špičkové kluby sú úspešné i v európskych pohároch, aj v Lige majstrov."

S tým, že tréner Tatabánye preferoval Harsányiho, sa musel zmieriť, ale hľadal riešenie, ako zabrániť hernej stagnácii, ktorá mu hrozila na lavičke. "Vlani v lete sa mi ozval tréner Michaloviec Pavol Jano, ktorý hľadal hráčov na novú sezónu. S Maďarmi sme sa rýchlo dohodli na hosťovaní. Nie je však vylúčené, že sa tam ešte vrátim, aj keď mojím cieľom je hrať v nejakej kvalitnej západoeurópskej lige, to by bol pre mňa krok dopredu." Nemecko, Francúzsko, Španielsko? "Prečo nie, ale keby to bolo trebárs aj Dánsko či Švédsko, určite by som to prijal s radosťou, veď hádzaná je tam v popularite hneď za futbalom. Aj keď som skôr teplomilný typ človeka, v pohode to teplo na nejaký čas oželiem," usmieva sa hádzanár, ktorý má dva veľké vzory.

"Jedným z nich je bývalý nemecký reprezentant Florian Kehrmann, ktorý hrá v súčasnosti za Lemgo. Často som ho videl v televízii, a niečo som od neho 'odkukal'. Druhým je Rado Antl, najmä pre jeho bojovné srdce. Je to vynikajúci hráč so skvelou rukou i hlavou, určite jeden z najlepších hádzanárov sveta. Najmä v točení lopty je vynikajúci, a naučiť sa to je dosť ťažké. Mne v tom pomohol najviac Juraj Jurajov, za čo som mu veľmi vďačný. Ale musím povedať, že mi to trvalo dosť dlho," kým dokázal predviesť takú parádu, ako na nedávnom európskom šampionáte.

Dánsky brankár Landin sa mohol pretrhnúť, aj tak by tú "krútenú" loptu nechytil. "Je síce rovnako starý ako ja, má 22 rokov, ale ja ho považujem už teraz za jedného z najlepších brankárov na svete. Aj keď sa dobre poznáme už z mládežníckych výberov, stále je to pre mňa veľmi nepríjemný gólman. Mojou túžbou je však podobne si vychutnať legendu vo francúzskej bráne Thierryho Omeyera. Na majstrovstvách sveta v Chorvátsku som mu už jeden gól dal, z brejku, ale azda budem mať ešte príležitosť vyviesť mu nejaký parádnejší kúsok."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári