. Splnil sa mu až po páde železnej opony, odkedy prechodil USA krížom-krážom. Dnes si zaspomína na mesto Chicago, ktoré bolo prvé, kde sa jeho noha dotkla Ameriky.

I. Hajdu mal výhodu v tom, že do Ameriky nešiel celkom do neznáma. Žila a pracovala tam partia jeho kamarátov z Košíc aj iných častí Slovenska. Vybavili mu pozvánku a sľúbili, že u nich môže bývať aj sa stravovať. "Bývali v malom mestečku Whiting v štáte Indiana, ktoré leží na brehu jazera Michigan, jedného z piatich tzv. Veľkých jazier medzi USA a Kanadou," spomína I. Hajdu. "Samotný Whiting bol zaujímavý len tým, že tam spomínaná partia mala prácu v zlievarni a že tam žilo niekoľko Slovákov, ktorí do Ameriky emigrovali. A okrem toho tým, že leží na hranici so štátom Illinois a doslova na dohľad od mesta Chicago, na druhej strane hranice. A práve tam sa moje nohy prvýkrát dotkli americkej pôdy."

Po absolvovaní nutných byrokratických formalít a získaní víza viedla cesta I. Hajdua do Prahy a odtiaľ priamym letom do Chicaga. Tam dostal na letisku do pasu povolenie na pobyt na tri mesiace a mohol vyraziť do túžobne očakávanej krajiny. Už samotné medzinárodné letisko O´Hare Košičana ohúrilo. Je jedno z najväčších a najrušnejších na svete a medzi jednotlivými terminálmi premáva vlak. Každú dennú či nočnú hodinu čaká na oblohe na pristátie niekoľko lietadiel zo všetkých kútov sveta. "Po zvítaní sa s priateľmi sme pokračovali do Whitingu, kde som sa ubytoval. Hneď v prvý víkend sme sa vybrali do Chicaga. Mal som výhodu, že kamaráti už mesto dobre poznali, a tak ma v nasledujúcich týždňoch zobrali na obhliadku všetkého zaujímavého, čo mesto poskytuje. A nebolo toho málo."

Skromný hrob gangstra Ala

Chicago je po New Yorku a Los Angeles tretie najväčšie mesto v USA a mnohí Američania ho považujú za najkrajšie. Jeho názov je odvodený od indiánskeho slova pre divý cesnak. Prvou zastávkou Košičana bola dominanta mesta, mrakodrap Willis Tower (predtým Sears Tower), vyše 440 m vysoká budova, ktorá bola kedysi najvyššou stavbou na svete. Z vyhliadkového poschodia Sky Deck mal prekrásny výhľad na celé mesto a jazero Michigan. Mimochodom, v Chicagu bol postavený prvý mrakodrap na svete, hoci jeho výška je na dnešné pomery zanedbateľná.

Mesto má aj jedno neslávne prvenstvo - v rámci USA má najvyššiu kriminalitu. Najmä vo štvrtiach, kde žijú Afroameričania a prisťahovalci z Latinskej Ameriky, najmä z Mexika a Portorika. Súperiace gangy medzi sebou zvádzajú boj o moc a neprejde deň, aby sa neobjavila správa o vražde. Bohužiaľ, často doplácajú na vojny gangov aj nevinní okoloidúci, ktorí sa stanú obeťou guliek. Hlavne južná časť Chicaga, South Side, patrí medzi najnebezpečnejšie.

"Chicago je už z histórie známe ako mesto gangstrov, najmä vďaka jednému z najväčších, ktorým bol legendárny Al Capone, ktorý vládol podsvetiu od konca 20. až do 40. rokov, kedy zomrel vo väzení," pokračuje I. Hajdu v spomienkach. "Mal tu dokonca aj múzeum s voskovou figurínou, ale mesto sa ho v roku 1997 rozhodlo zrušiť. Dnes na jeho mieste stojí ekologická kaviareň Rainforest Cafe. Al Capone je pochovaný na jednom z chicagských cintorínov a ja som si nenechal ujsť príležitosť odfotiť sa pri jeho hrobe. Čakal som, že bude mať honosnú hrobku v štýle mafiánskych bossov. Na moje prekvapenie však jeho hrob označuje len nenápadná náhrobná doska, ktorú ten, kto nevie, kde ju má hľadať, ľahko prehliadne."

Centrum Chicaga tvorí po Manhattane v New Yorku najväčšie zoskupenie mrakodrapov v USA. Preteká ním rovnomenná rieka Chicago, ktorá je zaujímavá tým, že niekedy sa vlievala do jazera Michigan, ale kvôli odpadu z jatiek, ktoré boli vtedy priamo v meste, zmenili inžinieri stavebnými úpravami jej tok tak, že teraz tečie opačným smerom. V deň najväčšieho sviatku Írov, deň Sv. Patrika, tečie v rieke zelená voda od farbiva, ktoré tam pridávajú, ako symbol národnej farby Írov. Dokonca aj pivo v baroch v teň deň točia zelené.

Mesto športu

V meste nežije len veľa Írov, ale aj iných etnických menšín, ako sú Latinskoameričania, Ázijčania, Arabi a Európania (ak nerátame Afroameričanov). V meste sa hovorí vyše 100 jazykmi. Z východoeurópanov tam žije najviac Poliakov, až do 200 000, čo robí Chicago najväčším poľským mestom mimo Poľska. "Ak by ste sa nejakým kúzlom preniesli do poľskej štvrte v Chicagu a nevedeli by ste, kde ste, neverili by ste, že nie ste v Poľsku, ale v Amerike," tvrdí I. Hajdu aj na základe vlastnej skúsenosti. "Môžete celé hodiny chodiť po meste a nebudete počuť nič len poľštinu - v reštauráciách, obchodoch, úradoch, v kostoloch, na ulici. My sme to videli ako výhodu, lebo v poľských obchodoch sa dali nakúpiť všetky nášmu jazyku blízke potraviny, často aj originálne slovenské výrobky. A v reštauráciách sme si mohli dať rezne, guláš, plnenú kapustu alebo papriku, pirohy a všeličo iné. Mne to zo začiatku nejako nechýbalo, ale neskôr sme pravidelne raz za týždeň alebo dva chodili do poľských reštaurácií."

V Chicagu žije aj pomerne veľa Čechov a Slovákov, ktorí sú sústredení vo štvrti okolo Cermak Road. Je pomenovaná po českom rodákovi Antonovi Čermákovi, ktorý bol v rokoch 1931 až 33 starostom Chicaga a tvrdým zástancom boja proti zločinu a Al Caponeovi. Zastrelili ho v Miami na Floride pri stretnutí s prezidentom Rooseveltom a jedna z verzií hovorí, že to bola pomsta podsvetia. "Je tam veľa českých a slovenských barov a reštaurácií, ako Zlatá Praha alebo Elkhorn (Kamzík), kam sme sa tiež raz za čas chodili najesť. Robili tam okrem iného vynikajúcu sviečkovú na smotane. Alebo sme si večer šli posedieť na slovenské alebo české pivo, či becherovku."

Fanúšikovia hokeja či basketbalu určite vedia, že Chicago je aj mestom športu. Sídlia v ňom športové kluby, hrajúce najvyššie súťaže vo všetkých najpopulárnejších amerických športoch. Známy je napríklad hokejový klub Blackhawks, kde hrá aj Marián Hossa, basketbalový Bulls, baseballové mužstvá White Sox a Cubs, mužstvo amerického futbalu Bears a futbalové mužstvo Fire.

"Američania volajú európsky futbal 'soccer', ale tento nie je v Amerike až taký populárny ako najpopulárnejší americký futbal. Američania ho zbožňujú a finále ligy, tzv. Superbowl, je udalosť takej magnitúdy, že v Amerike koluje fráza, že 'Vianoce sa môžu zrušiť, ale Superbowl nikdy'," vraví I. Hajdu. "Z rýdzo amerických športov sa mi najviac páčil baseball, ktorý je na druhom mieste v rebríčku obľúbenosti. Američania si vedia zápasy napríklad amerického futbalu naozaj užiť. Už dlho pred začiatkom prichádzajú na rozľahlé parkoviská okolo štadiónov, rozbalia prenosné grily a urobia si 'opekačku', popíjajú pivo a zabávajú sa."

Ošiaľ v bare

Keď hovorí o športe, musí vraj I. Hajdu spomenúť aj jednu úsmevnú príhodu. "Sedeli sme raz s kamošom v jednom bare v centre mesta a všimli si, že obsluhujúci čašník si nás nejako priveľmi obzerá. Nakoniec prišiel ku mne a opýtal sa, či nie som známy ruský hokejista Viačeslav Fetisov. Asi ho pomýlila naša slovenčina a hokejové tričko, ktoré som mal na sebe. Darmo som mu vysvetľoval, že nie som ten človek, nedal si povedať a zrejme si myslel, že som len skromný. Keď prišiel opäť k nášmu stolu a začal znovu tvrdiť to svoje, kámoša prešla trpezlivosť a povedal mi, nech mu teda dám za pravdu. Kvôli srande. Tak som mu teda povedal, že áno, som ten slávny hokejista. To sme ale netušili, čo sme na seba ušili..."

Po chvíli prišla do baru skupina turistov, asi 10 mladých dievčat, nevedno odkiaľ. Samozrejme, čašník sa im hneď pochválil, aký „vzácny" hosť sedí pri stole. "O chvíľu boli všetky celé nadšené okolo mňa a strkali mi pod ruky servítky zo stola a účtenky, aby som sa im podpísal. Už sa nedalo cúvnuť, tak som sa im podpísal v mene Fetisova a musel som si s nimi urobiť na pamiatku spoločnú fotku. Bol tam celkom slušný rozruch a aj ostatní hostia sa začali zaujímať o 'slávneho hosťa'. Neostávalo nám nič, len rýchlo zaplatiť a vypariť sa skôr, než niekto spozná, že nie som ten, za koho sa vydávam, aj keď sme to nezačali my. Stále, keď sa pozriem na tú fotku, predstavujem si s úsmevom, ako sa asi tvárili, keď neskôr zistili pravdu... Ale užil som si svojich 10 minút slávy," dodáva I. Hajdu s úsmevom.

Samozrejme, Chicago ponúka oveľa viac, než sa zmestilo do tohto článku. Všetko to však Košičan objavoval postupne neskôr, lebo keď sa jeho pobyt chýlil ku koncu, kamaráti mu navrhli, že ak chce, môže ostať a pracovať s nimi a spoznať z Ameriky oveľa viac. "Napokon som sa rozhodol, že ostanem a vtedy som netušil, že týmto rozhodnutím sa môj pobyt predĺži na dlhých osem a pol roka a že navštívim 46 z 50 amerických štátov." O zážitkoch z nich sa určite dočítate v niektorých z ďalších vydaní večerníka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári