ťah ukončila v januári smrť.

„Košice a východ - moja veľká láska. To je vyznanie niekdajšieho novinára Víta Suchého," hovorí jeho dlhoročný košický priateľ Gustáv Halaša. „V Košiciach prežil vyše 30 rokov od časti detstva i študentského obdobia až po kus profesionálneho života. Pred vyše polstoročím sa tu oženil s Vierou Meškovou a narodili sa im deti."

PhDr. Vít Suchý sa narodil 20. mája 1936 v Paríži otcovi Slovákovi z Bardejova a mame Francúzke. Otec tam v tom čase žil a pracoval už 12 rokov. Vďaka týmto okolnostiam sa materinským jazykom V. Suchého stala francúzština a po slovensky sa naučil až po príchode na Slovensko. „Francúzsko žilo vtedy v čase, ktorému niektorí publicisti, ale aj niektorí historici hovoria 'belle époque' - pekné obdobie. Hoci v susednom Nemecku bol Adolf Hitler pri moci už tri roky a v Španielsku sa chystala občianska vojna, krajina žila uzavretá do vlastných problémov. A čo sa dialo u susedov, to nepatrilo k prvoradému záujmu."

Vojna sa však nevyhla ani Francúzsku a tak bol V. Suchý ako malý chlapec nútený spoznávať všetky jej hrôzy. „Do obsadenia Paríža to boli nálety nemeckých bombardérov. Potom nasledovalo takmer každú noc bombardovanie britských letcov. To znamenalo po vyhlásení poplachu utekať do najbližších krytov. Niekedy sa stalo, že tam ani nestačili dôjsť, bývali totiž v juhozápadnej prímestskej časti, kde bolo veľa priemyselných podnikov, ako automobilky Renault, Citroën či veľká zbrojovka."

Po vojne do Košíc

Po skončení vojny sa v roku 1945 rodina odsťahovala do Košíc. „Vítov otec tu pokračoval vo svojom povolaní čašníka. Pracoval v hoteli Slovan. Neskôr začal Vít chodiť na gymnázium na Šrobárovej ulici, kde sme sa my dvaja spoznali. On chodil o dve triedy vyššie. Obaja sme hrali basketbal a tak sme sa spriatelili. Po skončení školy chodil na vojenskú školu na Morave a stal sa z neho profesionálny vojak. Potom pôsobil istý čas v Košiciach ako dôstojník."

Z armády odišiel v roku 1960 a nastúpil na novinársku dráhu. „Prijali ho do služieb Československej tlačovej kancelárie (ČTK) ako krajového redaktora pre Východoslovenské železiarne. Práve prebiehala výstavba tohto hutníckeho kombinátu a jeho úlohou bolo každý deň priniesť odtiaľ správu. Bolo to náročné, ale časom si vytvoril okruh spolupracovníkov na rôznych pracoviskách priamo v Hutných stavbách (HS), Hydrostave či Priemstave alebo na podnikovom riaditeľstve VSŽ. Darilo sa mu."

Ako spomína G. Halaša, tými, ktorí mu vtedy pomohli a na ktorých s vďakou spomínal, boli Mikuláš Kytka - šéf investičného oddelenia VSŽ, Josef Běhunčík - podnikový riaditeľ HS i jeho vtedajší spolupracovník, niekdajší košický primátor a bývalý prezident SR Rudolf Schuster. „Jeho správy mali vtedy dobrú publicitu nielen v slovenských novinách, ale aj v Čechách, a mnohé zaujímavosti sa cez pražskú redakciu ČTK pre zahraničie dostali aj do sveta. V tom čase začala pôsobiť spravodajská redakcia televízie, ktorá sa potom stala základom novootvoreného košického štúdia vtedajšej Československej televízie. Prijal ponuku tam pracovať a od roku 1964 sa stal vedúcim redakcie spravodajstva a pôsobil tam šesť rokov."

V tom čase vo východoslovenskom kraji vyrastali nové závody, školy, škôlky, jasle, sídliská, nemocnice... a to bola vhodná príležitosť spravodajsky pokrývať tieto udalosti, ale aj spoznávať región, ktorý sa V. Suchému stal vďaka práci veľmi blízkym. „Pestrá novinárska prax mu umožňovala zoznámiť sa s vtedajšími politickými, hospodárskymi, kultúrnymi, športovými i ďalšími predstaviteľmi kraja, niektorých okresov i miest. V tejto súvislosti si s úctou a vďakou spomína na mnohých ľudí, kolegov, spolupracovníkov, priateľov."

Hanoj a Brusel

V roku 1970 sa práca V. Suchého presúva za hranice. Na návrh vtedajšieho riaditeľa ČTK na Slovensku, Ľudovíta Jacza, ho vyslali ako stáleho spravodajcu pre Vietnamskú demokratickú republiku, Kambodžu a Laos. Zdržiaval sa v hlavnom meste Hanoj. Svet bol v tom čase v dôsledku studenej vojny rozdelený. „Časté bombardovanie krajiny, vrátanie Hanoja, vracalo V. Suchého do detstva v Paríži. Napriek zložitým podmienkam pravidelne prinášal spravodajstvo z vojnou skúšanej krajiny, života a činnosti tamojších ľudí v priemysle, poľnohospodárstve i kultúre. Veľmi otrasne na neho pôsobili návštevy nemocníc, kde sa liečili ťažko ranení občania, vrátane detí."

Okrem toho sa mu naskytla príležitosť mať rozhovor s niektorými vietnamskými predstaviteľmi, predsedom vlády Phan Van Dongom a ministrom národnej obrany generálom Vo Nguyen Giapom. „Stretnutie s výraznými osobnosťami boja Vietnamu za slobodu a nezávislosť patrilo k osobitým novinárskym zážitkom. Po Vietname ho ústredný riaditeľ ČTK Otakar Svěrčina vyslal za stáleho spravodajcu do Belgicka, Holandska, Luxemburska, no predovšetkým pre Európske hospodárske spoločenstvo (teraz je to Európska únia) a Severoatlantickú alianciu NATO do Bruselu." V. Suchý bol vôbec prvý slovenský novinár, pôsobiaci ako spravodajca ČTK v Hanoji a v Bruseli.

Novinára čakala náročná práca, hoci EHS malo vtedy iba šesť členov a NATO 15. „Nielen k jeho novinárskym, ale aj k osobným zážitkom patrili stretnutia na tlačových konferenciách či spoločenských podujatiach s vtedajšími západnými významnými politickými predstaviteľmi. Boli to prezidenti USA Richard Nixon a potom Gerald Ford, Francúzska Valery Giscard d'Estaing, minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger a mnohí ďalší."

Keď sa V. Suchý vrátil zo zahraničnej služby, pôsobil v pražskom ústredí spravodajskej agentúry aj ako šéfredaktor medzinárodnej redakcie. Aj na tomto mieste sa zúčastňoval mnohých významných udalostí a robil rozhovory so známymi osobnosťami. „Ako osobitný spravodajca zabezpečoval informácie z letu prvého československého kozmonauta Vladimíra Remeka 2. až 10. marca 1978. Bola to pre neho zároveň možnosť byť na štarte na kozmodróme Bajkonur, potom sledovať let v moskovskom Stredisku riadenia kozmických letov a byť tiež na mieste pristátia v kazašskej stepi pri meste Arkalyk."

Vyznamenania

V roku 1989 sa stal ministrom obrany generál Vacek, ktorý bol dlhoročný priateľ V. Suchého. Ponúkol mu funkciu tlačového pridelenca ministra obrany ČSFR a v roku 1990 bol znovu prijatý do služobného pomeru v Československej armáde MO ČSFR Praha a povýšený do hodnosti plukovník. Bol zodpovedný za vojenskú spoluprácu medzi Francúzskom a ČSFR a súčasne bol oficiálnym tlmočníkom - prekladateľom jazyka francúzskeho a slovenského.

Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa presťahoval do Bratislavy a zamestnal na Ministerstve obrany SR ako zástupca riaditeľa odboru zahraničných stykov Sekcie zahraničných vzťahov. Zodpovedal za prehĺbenie vojenskej spolupráce medzi SR a Francúzskom. Tejto činnosti sa venoval aj v čase, keď v roku 1996 odišiel do dôchodku. Ako člen Jednoty tlmočníkov a prekladateľov SR bol súčasne oficiálnym tlmočníkom. Okrem toho sprevádzal vtedajších najvyšších predstaviteľov ministerstva obrany i armády do Francúzska a naopak na Slovensku francúzskych partnerov.

Za celoživotnú prácu bol PhDr. V. Suchý vyznamenaný niekoľkými oceneniami. Minulý rok 28. júna mu mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Francúzskej republiky v SR Jean-Marie Bruno odovzdal v Bratislave vysoké štátne vyznamenanie Rytier národného radu za zásluhy, ktoré mu udelil prezident Nicolas Sarkozy. Toto vyznamenanie sa udeľuje Francúzom i cudzincom ako ocenenie výrazných zásluh dosiahnutých v štátnej a verejnej správe. Okrem toho dostal aj ďalšie vyznamenania: Za vynikajúcu prácu, Za zásluhy o československú ľudovú armádu, Medailu k 50. výročiu SNP, Pamätnú medailu k 50. výročiu oslobodenia Slovenska a koncu 2. sv. vojny, Verní odkazu M. R. Štefánika, Striebornú medailu a diplom od francúzskeho ministra obrany.

Podľahol chorobe

Vydania tohto rozhovoru sa, žiaľ, Vít Suchý nedožil. Pred niekoľkými týždňami, 6. januára, prehral niekoľkoročný boj s ťažkou chorobou. Avšak tým, ktorí ho poznali, určite ostane v pamäti navždy. „Spomínam si, že vždy keď prišiel na východ, zvykol prespávať u nás. Nosil si so sebou malé tranzistorové rádio a počúval správy," spomína s úsmevom G. Halaša. „Vždy o siedmej ráno. Bez ohľadu na to, či sme prišli domov v noci, či bola sobota, nedeľa, sviatok, musel si ráno presne o siedmej zapnúť správy. Pamätám si tiež, ako veľmi lipol na Slovensku a ako mu chýbalo, keď odchádzal pracovne do zahraničia. Keď pracoval v Bruseli, raz som mu doniesol LP platňu vianočné koledy, ktoré naspievala Darina Laščiaková. Mal veľkú radosť, že si to môže v Bruseli púšťať... Vít bol húževnatý človek a veľký puntičkár. Bol to správny človek a kamarát."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári