. Postaral sa o vznik divadla Milénium, ktoré funguje pri MČ Staré Mesto a sám je jedným z členov hereckého súboru.
"Keďže môj otec i krstný otec boli hercami v košickom divadle, k tomuto prostrediu som mal odmalička blízko," prezradil. Ako malý chlapec sa často motal v zákulisí divadla, v šatni si skúšal lepiť fúzy a bradu, dával si parochne... "Mnohí herci boli našimi rodinnými známymi, na rukách ma ako dieťa, keď som počas ich návštev u nás doma plakal, napríklad nosil i Jan Tříska či Radovan Lukavský. Účinkoval som v Divadielku pod kupolou, odohral som v ňom desiatky predstavení."
Neskôr, keď uvažoval nad vysokou školou, herectvo zavrhol, réžiu viac-menej tiež a rozhodol sa pre divadelnú a filmovú vedu. "V ročníku nás bolo osem, ja som sa neskôr špecializoval na divadelnú vedu. Mojimi konškolákmi boli napríklad Ivo Gogál, Ivan Krúpa, Štefan Skrúcaný či Miro Noga. Škola mi dala veľa, hoc len tým, že som prečítal nesmierne množstvo diel našich a zahraničných dramatikov. Videl som v tom čase každé jedno predstavenie, ktoré sa hralo v bratislavských divadlách. Niektoré i päť- či šesťkrát. Maľované na skle či Pokus o lietanie dokonca desaťkrát."
Po skončení VŠMU pracoval ako režisér v rozhlase, dramaturg v bábkovom divadle. "Tam však prevažovala tvorivá a invenčná stránka veci nad organizačnou a mňa lákalo práve to. Preto ma veľmi bavilo, keď som sa stal riaditeľom Spoločensko-kultúrneho centra v Starom Meste. Mohol som sa realizovať v tom, po čom som vždy túžil. No a oveľa väčšiu slobodu som si v tomto doprial, keď som mal vlastnú umeleckú agentúru a organizoval rôzne divadelné predstavenia, koncerty, vystúpenia. Spoznal som desiatky slovenských a českých umelcov - hercov, spevákov... Ale aj svetových a možno mojím najväčším splneným snom bol koncert kapiel Nazareth a Uriah Heep. Zrazu som mohol nielenže si vychutnať naživo ich koncert, ale sa s týmito muzikantmi aj stretnúť na večeri, dať si s nimi pohár vína a porozprávať sa. S umelcami, ktorých som od strednej školy obdivoval!"
Osud sa však postaral o to, aby sa stal starostom, hoci sám nikdy takéto ambície nemal. Bližší kontakt s umením mu však chýbal... "Najprv sme založili detské divadielko, ktoré vedie Beáta Drotárová. Už naskúšali pár muzikálov pre deti a je to skutočne kvalitný súbor. Lenže ja som túžil založiť divadelný súbor aj pre seniorov. Máme na to v mestskej časti podmienky, v minulosti to bolo bežné, tak prečo nie? Nedarilo sa mi však získať členov, raz som teda zo žartu povedal, že ak bude najhoršie, že s nimi budem hrať aj ja. Nuž a keď divadlo vzniklo, tak mi niekoľkí členovia túto vetu pripomenuli a ja som v podstate nemohol cúvnuť."
Divadielko Milénium pri MČ Staré Mesto vzniklo v roku 2010 a ako prvú naštudovali komédiu Carla Goldoniho Žiarlivé ženy. "Malo to veľký úspech, dokonca sme za ňu získali aj nejaké ocenenia. Je to vďačné predstavenie, ešte stále ho uvádzame. Bavilo nás skúšať to, baví nás hrať a myslím, že aj diváci sa na tejto komédii dobre bavia. Keď sa začalo hovoriť o ďalšej hre - Svedomie od Terézie Vansovej (na snímke z predstavenia je vpravo), režisérka mi automaticky pridelila rolu. Bolo to náročnejšie ako pri prvej hre aj preto, že sme mali málo času, ale výsledok je dobrý."
Momentálne sa Ľ. Grega teší z ďalšieho predstavenia - začali totiž skúšať hru Oklamaný manžel od Moliéra. "Zahrám si baróna, budem celý zamaskovaný. Veľmi sa na to teším. Skúšame dvakrát do týždňa, podvečer tak hodinku-dve. Podľa toho, kto má koľko času." Texty sa učí kdekoľvek, kde si urobí čas. "Najčastejšie si ich beriem so sebou na chalupu a tam sa učím. Minule vošiel za mnou do izby syn a vyľakaný sa ma pýtal, čo sa deje, lebo som z izby vykrikoval. Ja som sa však iba učil texty," podotkol s úsmevom.
Hranie v divadle považuje za dobrého koníčka a skvelý relax. "Vďaka tomu sa na chvíľu dostanem do úplne iného sveta. Rád si užívam aj ten zvláštny pocit trémy, ktorý sa dostaví vždy pred predstavením. Je to také príjemné mravčenie, očakávanie. Chodím sem a tam v zákulisí, občas si pripomeniem nejaké texty. Hneď ako vyjdem na javisko, tréma opadne. Isteže, aj mne sa stalo, že som dostal úplné okno. Pamätám si na jedno predstavenie, keď som vyšiel na javisko a nič. Nielenže som nevedel, čo mám povedať, ale netušil som ani, kedy to mám povedať, lebo som mal chvíľku ticho sedieť. Našťastie do mňa vo vhodnej chvíli štuchla moja kolegyňa a text mi zázračne sám od seba nabehol."
Vo svojom okolí sa stretáva len s pozitívnymi reakciami na tento koníček. "Nehovorím, že je to veľké umenie, ale ľudia cítia, že to hráme od srdca. Často sa stáva, že ma na ulici oslovia cudzí ľudia a predstavenia pochvália. To poteší a dodáva istotu v tom, aby som pokračoval. Mojou ambíciou je však v budúcnosti nejakú hru napísať a zrežírovať. Zrejme by som témy čerpal z komunálnej politiky a tým pádom by to bola tragifraška. Už som aj začal písať, no bojím sa, že nech by som sa snažil akokoľvek zašifrovane napísať, tak príliš mnohí ľudia sa v tom spoznajú. Takže asi ešte chvíľu vyčkám," dodal s úsmevom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
