V roku 2009 ocenenia získala aj sudkyňa Krajského súdu v Košiciach Ľudmila Babjaková.
Pri rozprávaní o slovenskom súdnictve Ľ. Babjaková viackrát zopakuje, že väčšina sudcov rozhoduje kvalitne a svoju prácu vníma ako poslanie. Nasleduje otvorená kritika do vlastných radov. Je presvedčená, že nedostatky justičného systému netreba zatajovať, ale pravdivo pomenovať. Inak podľa nej nebudú súdy nikdy fungovať lepšie a nenapraví sa ich obraz v očiach verejnosti.
Ľ. Babjaková patrila medzi prvých sudcov, ktorí v roku 2009 verejne povedali, čo si myslia o stave justície. Dovtedy strávila v talári viac ako 30 rokov, bola aktívna v stavovských organizáciách sudcov, podieľala sa na príprave zákonov o súdnictve. Rodáčka zo stredného Slovenska od roku 2000 pôsobí na Krajskom súde v Košiciach.
„Sudca nie je mediálna hviezda, nepotrebuje sa prezentovať na verejnosti – jeho prezentáciou sú rozsudky. Ale sú situácie, keď sa sudca nemôže vyhnúť tomu, aby svoj názor povedal verejne, ak si chce zachovať úctu sám k sebe," začínala svoj článok v časopise týždeň vo februári 2009. Pokračovala kritikou disciplinárnych stíhaní sudcov pre vykonštruované dôvody alebo maličkosti a poznaním, že samospráva v súdnictve stelesnená Súdnou radou neslúži jeho nezávislosti.
Ticho Ľ. Babjaková prelomila po sudkyni Jane Dubovcovej, ktorá ako prvá verejne vyzvala vtedajšieho ministra spravodlivosti Štefan Harabina, aby pre neobjasnené kontakty s podsvetím odstúpil. Spolu s ďalšími nespokojnými sudcami potom založili iniciatívu Spravodlivosť otvára brány. Na svojom súde zostala Ľ. Babjaková osamotená. Reakcia od vlastných prišla týždeň po zverejnení článku. Sudcovská rada krajského súdu síce vo svojom stanovisku ľ. Babjakovej odkázala, že „v ich kolektíve je rozmanitosť názorov a ich rozdielnosť nie je predmetom akéhokoľvek postihu", ale v podstate sa od nej dištancovala. Odmietavé vyjadrenie vydalo aj Združenie sudcov Slovenska, hoci ľ. Babjaková z neho v roku 2006 vystúpila. „Stanovisko rady viselo vo vestibule súdu mesiac. Nikto ma nevyzval na otvorenú diskusiu o problémoch, ktoré som tam pomenovala, ale ani žiaden z kolegov sa ma za ten čas neprišiel spýtať, čo a prečo som napísala," hovorí.
Aj súdnu moc možno zneužiť
Hoci riskovala disciplinárne stíhanie, v júni 2009 jej vyšiel ďalší text s názvom „Nemôžem mlčať". Ľ. Babjaková v ňom vyjadrila podporu Harabinovej protikandidátke na post predsedu Najvyššieho súdu. Ešte predtým, ako sa stala jednou z piatich signatárov výzvy „Červená pre Harabina", ministra spravodlivosti na stretnutí sudcov v Košiciach aj osobne požiadala, aby ako predstaviteľ vlády nominovaný politickou stranou odolal pokušeniu kandidovať do súdnej funkcie a tým vylúčil politické zásahy do súdnictva. „Dočkala som sa urážok, ponižovania a výčitiek, že politikárčim. Všetci kolegovia pritom mlčali... Poniektorí ma potom prestali zdraviť. Ale začali ma zdraviť aj ľudia zo súdu, ktorí to predtým nerobili. Preto viem, že to nebolo márne," spomína.
V septembri 2009 Ľ. Babjaková patrila k signatárom vyhlásenia Päť viet. Až 116 sudcov prehovorilo o atmosfére strachu, neslobode a snahe postihovať sudcov za verejne vyslovené názory. Časť z nich založilo v marci 2010 sudcovskú iniciatívu Za otvorené súdnictvo. Navrhli viaceré zmeny v súdnictve s tým, že reagujú aj na spoločenskú objednávku, lebo ešte nikdy nemala slovenská justícia takú nízku dôveru verejnosti. Ako jeden z problémov iniciatíva označila výberové konania na justičných čakateľov. Nahlas povedali, čo všetci, ktorí sa pohybujú v justičnej sfére, vedeli: Pri výbere budúcich sudcov vládne rodinkárstvo a protekcia. Pod vyhlásením iniciatívy o manipulovaní konkurzov bolo meno Ľ. Babjakovej. „Stačilo si pozrieť zoznam uchádzačov a ak bol človek trošku zorientovaný v tých vzťahoch, dokázal vopred 'uhádnuť', kto bude úspešný," vysvetľuje sudkyňa.
Uznania sa Ľ. Babjaková dočkala z prostredia mimo justície. "Za odvahu a úctu k profesným hodnotám, pričom riskovali svoje kariéry a vystavovali sa hrozbe politického šikanovania," zdôvodňovali koncom roku 2009 mimovládky, prečo vybrali Košičanku a ďalších piatich sudcov na ocenenie Biela vrana.
Spolu s manželom Jurajom Babjakom, niekdajším ústavným, súčasným krajským sudcom v Banskej Bystrici, svoje názory medzi sudcami prejavovala dlhodobo. V roku 2002 Ľ. Babjaková vystúpila na Hlavnom zhromaždení Združenia sudcov Slovenska. Sudcov nabádala, že aj keď sa im podarilo legislatívne zabezpečiť nezávislosť súdnictva oddelením od výkonnej a zákonodarnej moci, stojí pred nimi ďalšia dôležitá úloha. Sudcovia si teraz musia poradiť predovšetkým sami so sebou a so svojou samosprávou, vyzývala.
„Ako budú sudcovia samospravovať súdnictvo, také súdnictvo bude mať celá spoločnosť. Nečudujme sa, že všetci na nás striehnu. Ostatné dve moci sú povinné zasiahnuť, keby sa to zvrhlo tak, že súdnictvo by sa nebodaj stalo štátom v štáte a bolo absolútne nedotknuteľné," povedala v príspevku. Už vtedy predvídala, že aj v súdnej, tak ako každej moci, je skrytý potenciál jej zneužitia. O sedem rokov neskôr sa to pri disciplinárnych stíhaniach Harabinových protivníkov stalo realitou. „Keď som svoj diskusný príspevok nedávno objavila, sama som bola prekvapená, že som pomenovala tie veci, ktoré sa snažíme riešiť dnes," hovorí.
Sudcovia nechcú, aby ich hodnotili
Od minulého roka je Ľ. Babjaková členkou Súdnej rady. S nomináciou vlády súhlasila, lebo ako tvrdí, chce prispieť k riešeniu problémov súdnictva zvnútra. Na zasadnutiach musí čeliť útokom predsedu a jeho stúpencov. Názor, že primárnou príčinou „vzbury" časti slovenských sudcov bol ich osobný konflikt s Harabinom, však odmieta. Vysvetľuje, že v skutočnosti išlo o to, či sudcovia zostanú pri rozhodovaní svojich prípadov skutočne nezávislí alebo nie. „Ozvala som sa, keď sa rozbehli disciplinárne konania proti názorovým oponentom, ale aj proti sudcom, ktorí sa nikdy nijako neangažovali ani neprejavovali svoj názor na chod justície, len si poctivo robili svoju robotu a nedali sa zlomiť, aby v konkrétnej veci rozhodli tak alebo onak. Verejnosti sa zdá, že bojujeme s Harabinom, ale v konečnom dôsledku je to boj o nestranné a nezávislé rozhodovanie sudcov," hovorí sudkyňa.
Justícii podľa nej chýba systém komplexného hodnotenia sudcov. Združenie sudcov Slovenska na zásadách hodnotenia pracovalo, ale projekt nedotiahlo do konca. Tým podľa Ľ. Babjakovej najväčšia stavovská sudcovská organizácia rezignovala na očistu justície zvnútra. „Nič z ich materiálov sa nepoužilo a boli ticho, keď Harabin zrušil bodové hodnotenie, ktoré nebolo určite dokonalé, ale poskytovalo aspoň nejaký základ pre posúdenie výkonnosti sudcu. Ticho boli aj vtedy, keď od januára 2009 zrušil priebežné hodnotenia. Sudcovia jednoducho nechcú hodnotenie svojej práce," hovorí Ľ. Babjaková. Podľa nej tým ale sami znižujú svoju dôveryhodnosť v očiach verejnosti. „Nemáme zabezpečenú očistu zvnútra a všetci sme zlí. Alebo sa všetci tvárime, že sme dobrí."
Košická sudkyňa sa nebojí povedať, že medzi sudcami sú takí, ktorí by nemali čo robiť v talári. „Aj na mojom súde takých poznám," tvrdí. Kolegov, ktorí si podali diskriminačné žaloby ale paušálne neodsudzuje, aj keď ona sama si ju nepodala. Hovorí, že by to bolo povrchné a príliš jednoduché. Impulz podávať žaloby o stotisíceurové odškodné za ujmu na cti, ktorá mala sudcom vzniknúť, lebo nedostávali vysoké príplatky ako na Špeciálnom súde, nevyšiel od sudcov.
„Považujem to za Harabinovo 'dieťa'. Zákonná úprava platov špeciálnych sudcov nebola dobrá, príplatok vo výške šesťnásobku platu je nonsens. Ale Harabin ako minister spravodlivosti mohol navrhnúť zmenu zákona. V skutočnosti potreboval splniť politickú úlohu, aby bol celý zákon o špeciálnom súde vyhlásený za protiústavný. Atmosféra pocitu diskriminovaných sudcov tomu mala pomôcť a on ju na svojich „spanilých jazdách" po súdoch výdatne živil. Vznikla hystéria medzi sudcami, doslova davová psychóza: Sudcom bolo povedané, že tí, čo podali diskriminačnú žalobu, dostanú doplatené, tí, čo nepodali, nedostanú nič," opisuje.
Keď sa však mnohí sudcovia dali strhnúť a len vyplnili vzor žaloby, ktorý koloval po súde, bola zhrozená. „Je pre mňa neprijateľné, že podali žalobu bez toho, aby sa zaujímali o jej právne dôvody."
Právo nie je dogma
Aký by teda mal byť podľa Ľ. Babjakovej správny sudca? Odpovedá, že záleží viac na osobnostných ako odborných predpokladoch. „Právo sa dá naučiť. Ale ako osobnosti by sudcovi nemala chýbať pokora a úcta ku každému človeku. Sudcovské povolanie nie je honor, ale poslanie. Jeho predpokladom je cit pre váženie detailov bez bočných úmyslov, akýsi vnútorný cit pre spravodlivosť. V tom je nestrannosť," vraví.
Najťažšie na práci sudcov podľa nej je, že celý život riešia problémy iných. „Je to často viac ľudsky ako právne náročné. Preto sudcovia potrebujú nejaký spôsob psychohygieny. Inak to vedie k tomu, že začnú prípady vybavovať ako čísla, priklonia sa k formalistickému výkladu práva, zbavujú sa vecí z procesných dôvodov," hovorí.
O pár dní po 36 rokoch v talári Ľ. Babjaková odchádza do dôchodku. Pri spätnom pohľade na svoju profesiu prezrádza základný princíp, ktorým sa riadila pri súdení. „Nikdy som svoju prácu nebrala tak, že pracujem so spismi. V každom spise som videla ľudské osudy, o ktorých rozhodujem. Snažila som sa nepristupovať k veciam formálne. Samozrejme, že sudca je viazaný zákonom, no zároveň som presvedčená, že právo nie je dogma a za všetkým treba vidieť človeka," dodáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
