Na pôjde má pripravených 30 metrov štvorcových na vlastnú železničku

Dirigent Štátneho divadla Košice Igor Dohovič má zvláštnu záľubu. Jeho srdcovou záležitosťou sú totiž vláčiky a všetko, čo s nimi súvisí. Zbiera ich už od detstva, zatiaľ sa mu kopia doma a už sa nevie dočkať, kedy sa pustí do zostavovania svojej vlastnej

železnice. Zatiaľ mu to však čas nedovolil.

Už od detstva I. Dohoviča fascinovali koľajnice a cestovanie vlakom. "Doteraz mi to ostalo a najradšej - keď cestujem vlakom - stojím pri okne na chodbe alebo úplne vzadu a sledujem, ako ubiehajú koľajnice a krajina a má to na mňa veľmi zvláštny a veľmi zaujímavý vplyv," prezradil. "Taktiež som sa už ako dieťa stretol u niekoľkých známych s klasickou modelárskou železnicou, ktorá sa vysúvala zo stropu a od toho momentu som stál s otvorenými ústami pri každom výklade a obchode s vláčikmi."

Budovať svoju vlastnú železnicu začal však až v dospelom veku. "Kúpil som si vtedy prvý základný súbor vtedy čerstvej novinky - digitálne ovládanej železnice."

Od momentu, keď si kúpil prvú časť modelárskej zostavy, v každom meste, do ktorého ho zavejú súkromné či pracovné povinnosti, hľadá modelársky obchod. "Väčšinou som našiel, čo som hľadal a za každý honorár som si kúpil aspoň drobnosť. Boli to väčšinou malé obchodíky, ktoré vlastnia fanatici, ktorí sa so mnou nedajú ani porovnať. Vždy sme sa však dali do reči, porozprávali sme sa o novinkách a ja som len stál, počúval a sledoval vyložený vlak vo výklade."

Model železnice I. Dohoviča sa pomaly rozširuje, našiel si niekoľko plánikov, ktoré by rád zrealizoval. "Mám niekoľko lokomotív, veľa vagónov. Pri prestavbe obchodného domu s modelmi na Hlavnej mali výpredaj, ktorému sa nedalo odolať. Od známych som získal do daru niekoľko domčekov. Všetci, ktorí vedia o tejto mojej záľube a doma im zavadzajú zdedené vláčiky, sa mi vždy snažia niečo priniesť. Ja som tým taký fascinovaný, že ma poteší aj obyčajný stromček."

Svoju železnicu však zatiaľ nosí len v hlave. Pomaly zbiera na ňu materiál. "Zatiaľ moju železnicu nosím len v predstavách. Mal som ju už niekoľkokrát rozloženú, ale ešte stále nie je skompletizovaná. Ak ju raz začnem skladať, musí to byť definitívne a rozložené tak, ako to ostane navždy. Žiaľ, časové dôvody to všetko smerujú asi až do dôchodku," podotkol s úsmevom.

Miesto pre svoju železničku však už má vyhradené. "Na pôjd, kde mám asi 30 metrov štvorcových, pôjde zelený trávnikový koberec, nejaké hory, mestečká, semafory, niekoľko tratí a aspoň tri vlakové súpravy."

Každý, kto sa v tomto hobby aspoň trochu vyzná, vie, že je to pomerne nákladný koníček. "Aj ja si preto svoju železnicu budujem postupne. Výraznejší nákup sa mi však podaril v lete v meste Norimberg, kde som sa zastavil v obchodom dome v hračkárstve, že kúpim nejakú hračku psom. Vyšiel som eskalátormi na poschodie a ostal som v nemom úžase. Bol som v raji! Na ploche okolo 1 500 metrov štvorcových tam boli len samé vláčiky, no ja som mal len dve hodiny času! Takže som si nestihol pozrieť a nakúpiť tieto skvosty systematicky. Ale aj tak som odchádzal s dvomi maxitaškami plnými nových kúskov do železnice, ale hlavne so slastným úsmevom na tvári," dodal na záver.